Koncom roka 1998 bola v sklárňach zastavená výroba a ďalšie roky závod už iba živoril. Úplný koniec preň nastal v roku 2006, keď vtedajší vlastník rozpredal zostávajúce vybavenie sklární. Z kedysi prosperujúcej fabriky zostali doslova ruiny a z Utekáča sa stala jedna z hladových dolín Slovenska s vysokou nezamestnanosťou.
Pozostatky sklární špatili Utekáč ďalších 13 rokov. Až v roku 2019 svitla nádej na zmenu k lepšiemu. Vláda vtedy totiž na výjazdovom rokovaní v neďalekej Kokave nad Rimavicou prisľúbila samospráve finančnú pomoc na odstránenie ruín, čo sa aj podarilo zrealizovať. Výsledkom bol vyčistený prázdny areál pripravený na príchod nových investorov.
Zložitý proces
Ako uviedol starosta Utekáča Miroslav Barutiak, revitalizáciou schátraného a zdevastovaného areálu sklární sa zaoberal už od svojho nástupu do funkcie v roku 2014. Veci sa podľa neho pohli až po niekoľkých rokoch.
„Odstránili sa prvé ruiny, napísali sme prvú štúdiu uskutočniteľnosti a vláda nám schválila vybudovanie nového priemyselného parku. Dnes tu máme parkoviská, rozvody elektriny, vody aj plynu, kanalizáciu s čističkou odpadových vôd a tiež trafostanice,“ vymenoval Barutiak.
Starosta dodal, že vytvorenie priemyselného parku nebol ľahký proces a len kolaudačné rozhodnutie pozostávalo z papierových dokumentov, ktoré dovedna vážili 17 kilogramov. Po vybavení všetkých administratívnych náležitostí nasledovalo samotné odstránenie schátraných stavieb.
Legendárne sklárne pri Poltári by mohol nahradiť japonský investor
„Zariskovali sme a nechali sme stáť iba komín a pár budov vhodných na opravu. Potrebujeme súrne zohnať investora, aby ľudia mali prácu. Začal som preto robiť prezentácie s ponukami pre investorov, kde sme každému potenciálnemu ešte ‚pribalili‘ špeciálnu ponuku v podobe pomoci našej samosprávy,“ uviedol Barutiak.
Celý priemyselný areál, ktorý investorom ponúkajú, má rozlohu asi 33 000 metrov štvorcových. „Aktuálne rokujeme s viacerými investormi, možno sa niektorý z nich podarí,“ povedal starosta.
Podotkol, že Utekáč doteraz navštívilo niekoľko reprezentantov obchodných komôr i veľvyslancov viacerých krajín, napríklad zo Švédska či Japonska. „V územnom pláne máme, že tu môže byť aj ťažší priemysel. Každému záujemcovi však vravím, že ak príde s ponukou, ktorá nemá vyššiu pridanú hodnotu a lepšiu mzdu pre ľudí, nepodpíšem to,“ zdôraznil Barutiak pre Pravdu.
Čítajte viac Unikát, ktorý závidia aj v Prahe. V Utekáči majú najvyšší komín s lezeckou stenou, atrakcia vznikla v areáli bývalej sklárne
Prídu sa pozrieť Japonci
Rokovania s investormi pre Pravdu potvrdil aj predseda Banskobystrického samosprávneho kraja (BBSK) Ondrej Lunter, ktorý samospráve s ich hľadaním pomáha. „Spoločne pracujeme na tom, aby sme dotiahli aj zahraničných investorov. Nedávno Utekáč navštívil japonský veľvyslanec a práve teraz sa s ním mám znova stretnúť, pretože plánujeme návštevu skupiny podnikateľov z Japonska,“ avizoval Lunter.
Utekáč je pre Japoncov podľa predsedu BBSK zaujímavý aj preto, že naša krajina susedí s Ukrajinou. „Zahraniční investori sa už dnes pripravujú na jej obnovu. V Utekáči je zároveň je dostatok pracovnej sily a strategicky je to región vhodný na investície,“ podčiarkol Lunter s tým, že úspech v podobe získania investora sa podľa neho skôr či neskôr podarí.
Čítajte viac Prvým dieťaťom roka v Banskej Bystrici je Olívia. V Rimavskej Sobote mali novorodenca už krátko po polnoci
Dodal, že snahu starostu Utekáča považuje za ukážkový príklad toho, ako by samospráva mala postupovať a akým spôsobom by malo fungovať partnerstvo medzi obcou a vyšším územným celkom.
„Pán starosta za posledných desať rokov ukázal, čo sa dá z mála spraviť. Zo starého priemyselného parku, ktorý vyčistil a pripravil pozemky, vytvoril priestor pre investorov. Vďaka našej investícií do prístupových ciest v okolí je región pre nich dostupný,“ povedal Lunter.
Ide konkrétne o rekonštrukciu asi 34 kilometrov ciest III/2724 z Utekáča do Sihly a II/529 od Sihly do Čierneho Balogu pri Brezne. Pred rekonštrukciou šlo o jeden z najhorších úsekov nielen v rámci regiónu, ale aj celého Slovenska, keďže hlavne medzi Utekáčom a Sihlou na niektorých miestach asfalt už úplne chýbal a zostalo len kamenisté podložie.
Čítajte viac Pre kritický stav mostov hrozí na Slovensku kolaps cestnej siete, upozorňujú samosprávy. Žiadajú pomoc štátu
V súčasnosti v areáli priemyselného parku sídli obecný sociálny podnik. Okrem neho sa v bývalej administratívnej budove sklární etablovala spoločnosť Slovak Nature, vyrábajúca lekváre a sirupy. V tej istej budove má prenajaté priestory i občianskej združenie Včelí kRaj, ktoré v regióne organizuje včelárske kurzy a vyrába produkty z včelieho vosku. Naopak, z priemyselného parku nedávno odišla firma Slovenská žula, ktorá sa zaoberala kamenárskou výrobou.
Celkovo podľa starostu v areáli priemyselného parku v súčasnosti pracuje asi desať ľudí, ale v budúcnosti by ich mohlo byť oveľa viac. „Boli by sme radi, keby to bolo okolo 200, do 300 zamestnancov,“ konkretizoval Barutiak.
Dvestoročná história sa skončila
Presné obdobie vzniku sklární v Utekáči nie je známe, najčastejšie sa spomínajú roky 1787, alebo 1824. Vďaka sklárni sa rozvíjal nielen samotný Utekáč, ktorý bol až do roku 1993 časťou neďalekej Kokavy nad Rimavicou, ale aj okolité osady. Vyrábala sa v nich salajka či potaš, teda uhličitan draselný, potrebný pri výrobe skla.
Továreň v roku 1907 zachvátil požiar, ktorý ju zničil. Na jej mieste však bola postavená nová budova, ktorá vyrábala úžitkové a osvetľovacie sklo, petrolejové cylindre a od roku 1917 aj žiarovkové banky. Neskôr pribudla výroba termosiek, na ktorú sa hlavne od 60. rokov 20. storočia utekáčsky závod špecializoval.
Foto: OZ Priatelia histórie Novohradu
Skláreň sa zároveň modernizovala. „Ako riaditeľ som v tomto závode odstavoval ručnú výrobu sklárov, ktorí takmer sto rokov fúkali žiarovkové banky. Nahradili sme to strojnou výrobou na japonských, anglických a švajčiarskych strojoch,“ zaspomínal si Dušan Kubinec, ktorý stál na čele fabriky zhruba desať rokov do roku 1995.
V 60. až 80. rokoch v závode pracovalo okolo 700 až 800 ľudí, avšak po Nežnej revolúcii ich počet klesol na 450 až 500. V roku 1995 boli sklárne sprivatizované, čo však obrat k lepšiemu neprinieslo. Naopak, sľubované investície zo strany nových majiteľov neprichádzali a dlhy závodu priam astronomicky rástli. Koncom roka 1998 napokon sklárne skončili v konkurze a o prácu prišlo niekoľko stoviek zamestnancov.
Po tri roky trvajúcom konkurze získali skláreň noví majitelia, v tom čase však už bola v dezolátnom stave. Posledné roky len dožívala, až kým neprišiel rok 2006 a v úvode spomínaná demontáž strojov a všetkého kovového vybavenia, ktoré skončilo v šrote.