Vojaci so zbraňami v rukách, hlučná streľba, kanón, obrnený transportér, oheň a dym pútali pozornosť Brezňanov, ktorí do centrálneho parku prišli osláviť 80. výročie oslobodenia mesta. Ukážkami bojov, ktoré sa odohrali v metropole Horehronia, si pripomenuli búrlivé momenty, ktoré viedli k víťazstvu. Na toto historické „divadlo“ sa prizerala široká verejnosť. Pútavé to bolo nielen pre ohúrené deti, ale aj dospelých.
„Som rád, že aj týmito ukážkami nám bolo umožnené trošku si predstaviť, aké hrôzy prežívali naši predkovia v jednotlivých uliciach alebo priamo na bojisku. Tie útrapy zabezpečili slobodu nám všetkým, takže česť a sláva,“ povedal primátor Brezna Tomáš Abel. Zdôraznil, že na tieto udalosti sa nikdy nemá zabúdať.
„Sme pokračovateľmi týchto hodnôt, musíme si ich chrániť a odovzdávať ich aj našim deťom,“ podčiarkol s tým, že 31. januára pred 80. rokmi sa ich mesto otváralo pre svetlo po temnej noci vojny. „Toto je deň, ktorý v nás evokuje nielen históriu, ale aj silné emócie a spomienky na ťažké časy,“ poznamenal. Zároveň spomenul obete.
„Medzi nimi bolo 31 popravených, prenasledovaných a politicky činných, Brezňanov, 72 civilistov, 24 rumunských kapitánov, 296 dôstojníkov, poddôstojníkov, vojakov a 52 príslušníkov Červenej armády,“ vymenoval.
Mnohé telá našli až na jar
Predseda Klubu vojenskej histórie ČSĽA Anthropoid Michal Budaj, ktorý pôsobivé ukážky s pomocou samosprávy organizoval vysvetlil, čo mohli ľudia v parku vidieť. „Na nemeckej strane to bol obrnený transportér v zimnej kamufláži. Symbolicky bol namaľovaný do bielych farieb, keďže v čase bojov bola veľká zima. Na sovietskej strane sme videli nemecký kanón, ktorý ale využívala rumunská armáda,“ ozrejmil. Samozrejme, nechýbali samotní vojaci, ktorí sa v závere ukážky stretli aj v brutálnych fyzických bojoch z očí do očí.

„Straty boli vysoké. V tom období bolo dvadsať stupňov pod nulou a veľké množstvo snehu. Mnohé telá padlých vojakov sa nachádzali až po vojne – na jar, keď sa roztápal sneh,“ doplnil Budaj.
Mesto spracovalo pri tejto príležitosti aj krátky dokument, v ktorom si na pohnuté časy spomína 97-ročný Brezňan Ján Pinka. V tedy mal 17 rokov. „V tom veku som už všetko dobre vnímal. Toho 31. januára, keď sa fronta blížila až na hranice nášho chotára, sme už vedeli, že sa z nášho domu musíme odsťahovať. Len tridsať metrov od neho bol dokonale podmínovaný most, čo vykonala maďarská armáda za dozoru nemeckého velenia,“ hovorí pamätník.
Pinkovci netušili, aký dopad bude mať odchod Nemcov utekajúcich pred spojencami. Odsťahovali sa preto k príbuznému do odľahlejšej časti mimo Brezna. S ich rodinou žil vtedy aj mladý čižmársky učeň, ktorý pomáhal jeho otcovi. Žiaľ, chlapec napriek tomu, že sa skrývali v opustenejšej oblasti, umrel.
„Padol po zásahu míny, ktorú Rusi zacielili naprostred dvora. Ja som tam s ním práve naberal vodu na napájanie našich kráv, lebo aj tie sme so sebou zobrali. Neviem, čo ma zachránilo, ale on bol odo mňa vzdialený len päť metrov a na mieste zomrel,“ priblížil dramatickú situáciu.

„Keď sme videli, že aj tam sme ohrození, išli sme zase domov. Nadránom, ešte bolo šero, sme sa do domu vrátili a všetko bolo vylámané. Dvere a okná rozbité,“ opísal skazu. Neskôr predsa len odišli inde, na bezpečnejšie miesto, kde zostali viac ako mesiac. Tam prečkali, až kým sa boje, ktoré pokračovali ešte do marca, úplne neskončili.
Poplachy a pouličné boje
Čo sa vlastne v pamätných dňoch v Brezne dialo? V roku 1944 tam ľudia viedli relatívne pokojný život. Prebiehala výstavba, dláždilo sa námestie, otvorili novú železničnú stanicu, no pokračoval aj výkup nehnuteľností po deportovaných Židoch. Vtedajšie ľudácke vedenie, prísne proklamujúce profašistickú politiku, upevňovalo v obyvateľoch ilúziu pokoja a úplnej izolácie od práve prebiehajúceho vojnového konfliktu. Vidina nedotknuteľnosti sa však pomaly začínala rozpadať.
Vojna sa nezadržateľne začala blížiť v auguste, keď spojenecké bombardéry počas troch minút zničili Štátnu rafinériu minerálnych olejov v neďalekej Dubovej. Letecké poplachy už zneli mestom takmer pravidelne. Po vyhlásení Povstania prebral správu mesta Revolučný národný výbor na čele s Emilom Kusým.

Popri Banskej Bystrici a Zvolene sa Brezno stalo jedným z troch hlavných stredísk SNP. Veliteľstvo tam mala 2. taktická skupina Tatra, v okolí pôsobili viaceré partizánske skupiny. V breznianskej časti Rohozná vzniklo novovybudované povstalecké letisko. V septembri mesto zaznamenalo prvú odvetnú akciu zo strany nepriateľa – útok nemeckého bombardéra na budovy kasární. O život prišli dvaja vojaci a jeden civilista. V septembri sa to začalo eskalovať – vyprázdnili sa kasárenské budovy, povstalci zničili letisko v Rohoznej. Do povetria vyhodili aj Baldovský most. Obyvateľstvo začalo z mesta hromadne odchádzať.
Po potlačení Povstania prišlo do Brezna nové nemecké veliteľstvo. V polovici decembra aj maďarské vojsko a ďalšie nemecké jednotky. To zapríčinilo útok rumunských lietadiel a ďalšie padajúce bomby, ktoré zničili viacero budov. Okrem viac ako dvoch desiatok okupantov umrelo aj deväť civilistov.
Boje sa začali stupňovať 30. januára 1945. Na mesto padali granáty rumunského delostrelectva. Ustupujúci Maďari zapálili pílu a drevosklad v Zadných Halnách, Nemci rabovali obchody a hostince, zničili mosty, lavice, vodáreň, železničnú trať. Ich posledné hliadky opustili Brezno v skorých ranných hodinách 31. januára. Z východu prenikali do mesta vojaci 4. rumunskej armády, následne, z juhu, aj príslušníci 42. gardovej streleckej divízie a 136. streleckého pluku Červenej armády. Prebiehal pouličný boj a mesto bolo z väčšej časti oslobodené.