V novembri 2011 začínal Michal Rybár ako mladý lekár vo Zvolene, kde zotrval pomerne krátko, a presne o jedenásť rokov nato sa do mesta pod Pustým hradom vrátil na pozíciu primára novovzniknutého ortopedicko-traumatologického oddelenia. Predchádzal tomu pobyt v cudzine. Do Nemecka odišiel v júli 2013 na neplatené praktikum, kde začínal úplne od nuly. Netají, že začiatky tam mal ťažké.
„Prvé tri mesiace som robil za nocľah a jedno jedlo denne. Ostatné som si financoval zo skromných rezerv,“ hovorí. Zo Slovenska odišiel kvôli skúsenostiam. „V tom čase u nás nebolo toľko možností odborne sa vzdelávať a rozvíjať ako chirurg. Často boli potrebné kontakty, známosti. Taký bol môj subjektívny dojem,“ podotkol. Zdôraznil, že odborná stránka, vzdelávanie, predatestačná príprava a samotná atestácia boli pre neho, samozrejme, dôležité.
Čítajte aj Pre chrípku zatvorili takmer 800 škôl, chorobnosť stúpa. Hygienici vysvetlili, kedy počty chorých začnú klesať
„Na Slovensku mi chýbala jednotnosť a systém. Pacienta s tým istým problémom riešil v jednom meste ortopéd a v druhom traumatológ. Nedávalo mi to zmysel, logiku,“ spomenul ďalšie dôvody, ktoré ho podnietili vybrať sa za svojou profesiou za naše hranice.
Voľné ruky a radosť z práce
Vždy ho fascinovala chirurgia pohybového systému ako celku. „V slovenskom atestačnom vzdelávacom systéme to podľa mňa nie je celkom najšťastnejšie. Celosvetové trendy udávajú iný smer, z ktorého v konečnom dôsledku profituje pacient. Práve toto by som chcel zaviesť na našom novovznikajúcom oddelení,“ povedal primár. Vzápätí sa vrátil do obdobia, keď v Nemecku začínal.
„Bolo to veľmi zlé,“ tvrdí. Kým mu uznali predchádzajúcu prax zo Slovenska, trvalo to viac ako rok, čo považuje za byrokratickú šikanu. Čakanie sa mu ale oplatilo. „V princípe som stratil len tri mesiace atestačnej prípravy počas celej mojej odbornej praxe,“ konštatoval. Aktuálne má dve atestácie – z ortopédie a úrazovej chirurgie. V Nemecku počas deviatich rokov svojho pôsobenia absolvoval aj dva roky atestačnej prípravy v odbore chirurgia ruky. Taký na Slovensku zatiaľ samostatne neexistuje.
Čítajte aj Pre odchod Malatinca bude situácia v koalícii ešte turbulentnejšia. Politológ: Huliakovci sú silou, na ktorej môže padnúť vláda
„Začiatky v Nemecku síce neboli ľahké, no keď som našiel správne pracovisko a dobrého šéfa, mohol som napredovať tak, ako som to cítil. Bavilo ma to,“ poznamenal. V rámci operatívy mal „voľné ruky“ a vďaka tomu ani nevnímal, že chodí do práce. Svoju profesiu jednoducho vykonával s radosťou. „Samozrejme, kým som také pracovisko našiel, predchádzalo tomu niekoľko výpovedí a sťahovaní. Tam si ale vážia, keď niekto chce a vie robiť,“ zhodnotil.
Cení si, že na Slovensku sa nestretol so žiadnymi obštrukciami pri uznaní atestácií. „Príjemne ma to prekvapilo a som za to vďačný,“ podotkol. A čo ho vlastne „nakoplo“ vrátiť sa domov? Ozrejmil, že sú za tým osobné dôvody, ale aj vlastné presvedčenie. „V Nemecku som mal isté miesto a zhodou okolností aj možnosť ísť do vedúcej pozície na endoprotetickej sekcii na klinike, kde som pracoval. Nikdy som sa tam ale necítil ako doma, aj keď som tam našiel pár celoživotných priateľov,“ priznáva. Okrem toho každé dva mesiace odtiaľ cestoval na Slovensko, čo už bolo neúnosné. Jedna cesta mu trvala, pri 1 100 kilometroch, desať hodín. Lákavú ponuku teda odmietol. V tom čase mu ale prišla ďalšia, práve zo Zvolena, a na ňu prikývol.
„Nebolo to ľahké rozhodovanie, ale rád prijímam výzvy. Dúfam, že to prinesie osoh našim pacientom,“ povedal. Zvolenská nemocnica mu už stihla prirásť k srdcu zvlášť pre jej rodinnú atmosféru. „Dávam na osobné vzťahy a ľudí si vážim. Je nevyhnutné, aby práve v chirurgii všetci ťahali za jeden koniec,“ podčiarkol.
Čítajte aj Unikátne jazierka ponúkajú kúpanie v termálnych vodách zadarmo. Nájdete ich v nádhernej prírode
„Vrátil som sa do vedúcej funkcie, z ktorej sa pokúsim implementovať myšlienku chirurgie pohybového systému. Rád by som z tejto pozície rozvíjal vzdelávanie a vychovávanie mladých kolegov v tomto duchu, tiež odovzdával nadobudnuté skúsenosti zo zahraničia,“ prízvukuje.
Fascinovaný implantátmi
Jeho cieľom je robiť zmeny v prospech pacienta a túto možnosť mu podľa neho dáva práve zvolenská nemocnica. „Cítim podporu zo všetkých strán. S kolegami sa snažíme, aby sme priniesli predovšetkým odbornosť a kvalitu zdravotnej starostlivosti – samozrejme, v prijateľne dostupnom čase pacientovi,“ pokračoval primár. Osobné nadšenie mu vraj prináša oblasť implantácií bedrového kĺbu miniinvazívnym spôsobom, ktoré zaviedol na klinike v Nemecku a zaučil aj mladších kolegov. Darí sa mu to aj vo Zvolene a v Žiari nad Hronom.
„Fascinujú ma tiež moderné implantáty v oblasti endoprotetiky kolena, ktoré takmer identicky kopírujú fyziologické pomery,“ hovorí s tým, že pacientovi to po operácii prináša až neuveriteľný benefit.
Na oddelení, ktoré má „pod palcom“, sa od jeho osamostatnenia zdvojnásobil počet lekárov, ktorých bol na začiatku citeľný nedostatok. Počet nekonkretizoval, no všetkým, ktorí to s ním „ťahajú“ od jeho príchodu a vydržali v najťažších chvíľach, vzdáva úctu. Zvýšil sa aj počet ambulantných dní z pôvodných štyroch na aktuálnych desať – z nich tri sú v Žiari nad Hronom. Po rekonštrukčných prácach v rámci Plánu obnovy a odolnosti, ktoré majú byť dokončené v druhej polovici tohto roka, by mali disponovať štyridsiatimi lôžkami. Už od marca tam budú k dispozícii aj dve moderné operačné sály a v štádiu riešenia je urgentný príjem.
Foto: Nemocnica Agel Zvolen
„Pacienti k nám chodia nielen z domovských, ale aj okolitých okresov. Tí, ktorí potrebujú plánovanú náhradu kĺbu, k nám prichádzajú z celého Slovenska,“ tvrdí Rybár. Vďaka spolupráci medzi nemocnicami v obidvoch mestách sa podľa neho otvorila možnosť plánovania takýchto operácií aj v Žiari. Samotný zákrok potom môžu pacienti absolvovať do 24 až 72 hodín vo Zvolene, kde ich preložia.
„Naši kolegovia operujú aj priamo v žiarskej nemocnici – používajú rovnaké metódy a implantáty ako vo Zvolene. Výrazne to zlepšilo dostupnosť a kvalitu ortopedicko-traumatologickej starostlivosti v regióne,“ tvrdí. Predtým sa totiž čakalo na prevoz do fakultnej nemocnice v Banskej Bystrici, čo znamenalo odďaľovanie ich operácie s liečbou.
Anglické skúsenosti
V rodine je Michal Rybár jediným lekárom. Pochádza z banskobystrickej časti Podlavice a sám o sebe hovorí, že pochádza zo skromných pomerov. To mu vraj pomohlo prežiť práve v období, keď sa ako osemnásťročný gymnazista vybral na študijný pobyt do Anglicka, kde padlo jeho definitívne rozhodnutie ísť na medicínu.
Na časy v Spojenom kráľovstve, kde bol ako „mladé ucho“ odkázaný sám na seba, dnes spomína s úsmevom. „Chodil som tam do školy a zároveň aj do práce. Na deň som mal asi 2,5 libry na jedlo. Prvý krát v živote som si vtedy vyskúšal, aké je to jesť od hladu vyradené banány. Vedia ale dobre zasýtiť a majú veľa vitamínov,“ zhodnotil. Vypomáhal si, ako vedel.
Čítajte aj V strednej Európe nemá Rooseveltka konkurenciu. Má najviac „robotov“, ktorými naraz operuje vo viacerých sálach
„Robil som aj u Pakistanca, kde som prezúval pneumatiky a paralelne roznášal letáky na pizzu. Doobeda som chodil do školy, keďže som sa chcel naučiť angličtinu. Spával som len pár hodín denne,“ poukazuje na životnú skúšku, ktorou si prešiel. „V tomto osudovom rozpoložení som sa rozhodol, že budem lekárom,“ podotkol.
Medicínu začal študovať v Bratislave. Tam absolvoval prvé dva roky, no keďže naše hlavné mesto mu vôbec „nesedelo“, potom prestúpil do Martina. „Tam sa dala skĺbiť medicína aj voľnočasové aktivity,“ zdôvodnil svoj krok. Dodal, že po rokoch pôsobenia v Nemecku sa vlastne vrátil do rodného kraja.