Mrazy v tomto období udierajú najmä v nočných hodinách, hladiny tajchov sú však pod ľadom aj cez deň. Už tradične to láka korčuliarov, ktorí tam prichádzajú najmä v poobedňajších či podvečerných hodinách. Často na zamrznutej ploche zostávajú aj po zotmení. Niektorí si pomáhajú čelovkami, iní si svietia mobilmi alebo klasickými baterkami.
Na výber majú ľudia, ktorí chcú „brázdiť“ naprieč jazerami na korčuliach, v okolí Banskej Štiavnice neúrekom. Lívia Olahová z marketingového oddelenia Oblastnej organizácie cestovného ruchu Región Banská Štiavnica potvrdila, že v zimnom období, keď viac prituhne, mnohí tomuto športu holdujú vo veľkom.
„Asi pred tromi rokmi sme dokonca robili osvetlenie Klingera. Návštevnosť vtedy bola naozaj veľká,“ spomenula tajch, ktorý patrí aj v lete k najobľúbenejším. „Korčuľovalo sa tam aj tento rok a ak ľad dostatočne zhrubne, zrejme sa v tom bude pokračovať,“ poznamenala. K vyhľadávaným podľa nej patrí aj Počúvadlo. Mnohí si pamätajú, že v minulej sezóne jeho hladina zamrzla priam rozprávkovo. Celý tajch vyzeral ako jedno obrovské zrkadlo a viacerí si pochvaľovali, že korčuľovanie v takomto teréne má neopísateľnú atmosféru.
„Veľmi obľúbeným priestorom na tento šport je aj Červená studňa. Je to síce maličké, ale po zotmení tiež osvetlené. Zvykne sa o to starať kultúrno-turistické centrum Hájovňa,“ doplnila Olahová.
Iné ako medzi mantinelmi
Ideálnym miestom na korčuľovanie je aj Veľký Kolpašský tajch v obci Banský Studenec, ktorá priamo susedí so Štiavnicou. S radosťou tam pravidelne chodia aj sestry Nikolka (11) a Lauruška (8), ktoré sú síce zo Žiaru nad Hronom, no so svojimi rodičmi trávia víkendy práve v tejto malebnej dedinke.
„Vždy, keď je to poriadne zamrznuté, ideme sem. Radšej sa korčuľujeme tu ako na klziskách v meste. Tu je to také krajšie,“ zhodli sa dievčatá. Ich „tato“ prikývol, že v obklopení prírody to má určite väčší „šmrnc“ ako niekde medzi mantinelmi.
„Svoje čaro má aj to, že ja síce nekorčuľujem, ale popri deťoch sa tu môžem prechádzať v topánkach naprieč jazerom,“ usmial sa otec rodiny. A nemá obavu, že by sa ľad mohol prepadnúť? „Nie, lebo vždy sem ideme až potom, ako mrzne niekoľko nocí po sebe. Som presvedčený, že jeho hrúbka je už v takom prípade dostatočná. Okrem toho sem nikdy nevstupujeme, ak sa tu nekorčuľujú aj ďalší ľudia,“ uzavrel.
Čítajte aj Unikátne jazierka ponúkajú kúpanie v termálnych vodách zadarmo. Nájdete ich v nádhernej prírode
Na Vindšachte v Štiavnických Baniach to tiež poriadne žije. Natrafili sme tam na dve spokojné kamarátky – Andreu a Táňu. „Sme odtiaľto a korčuľovať sa sem chodievame každú zimu. Keď je na to dobrý čas, sme tu takmer denne. Teraz je tu trochu pokojnejšie, ale cez sviatky to bolo natrieskané,“ priblížili. Objasnili, že sezóna sa vždy začína na neďalekom menšom tajchu – Bakomi. „Ten mrzne ako prvý a v začiatkoch tam zvykne byť aj dvesto ľudí,“ konštatovali.
Keď sme začuli hlasné praskanie ľadu, nebolo nám všetko jedno, no obidve dámy reagovali, že je to normálne. „Jednoducho to pracuje, ale nič nehrozí. Za celé roky si nepamätáme, že by sa tu niekto utopil v ľade,“ tvrdia. Pätnásťmetrová hĺbka pod nimi im vraj strach nenaháňa.
Potešenie pre všetkých
Miestni chlapi pravidelne hrávajú na Vindšachte hokej. O ihrisko na to vyhradené sa stará Jaroslav Beňo. Vždy, keď na ľadovú plochu napadne sneh, spolu s ďalšími kamarátmi ho poodhŕňa. „Najskôr sme hrávali len tak, že na každú stranu sme si dali, znázorňujúc bránku, dva kamene a naháňali sme sa. Potom sme zistili, že lepšie je to ohradiť aj doskami, aby nám puk neutekal,“ hovorí. Celé je to vraj dosť namáhavé.
„Väčšinou začíname na vyššie položenom jazere Bakomi. Keď to ale začne mrznúť aj tu, premiestnime sa. Sem je lepší prístup, máme aj kde parkovať,“ ukázal na neďaleký breh, kde už pomaly prichádzali viaceré autá. Blížila sa totiž hodina, kedy chlapi začínajú hrať.
Čítajte aj Bežkovanie ako v rozprávke alebo medzi panelákmi rušného mesta. Ktorú trať by ste si vybrali?
„Celkovo je to potešenie aj pre ostatných ľudí. Keď to pekne zamrzne, je radosť korčuľovať na takom čistom ľade,“ mieni. Vysvetlil, že tam chodieva aj veľa turistov a mnohí na ľad hádžu kamene.
„Nechápu, čo vlastne robia. Keby sa sem išli korčuľovať, zistili by, že sa na tom potknú,“ upozornil Beňo. „Ten dvesto gramový kameň im aj tak nepovie, či je už ľad dobrý,“ usmial sa. Ozrejmil, že keď už má hrúbku aspoň desať centimetrov, mal by byť vyhovujúci. „Hlavne musí mrznúť. Stačí, keď je v noci mínus päť a cez deň okolo nuly, nebojíme sa. Momentálne má ľad možno dvadsať centimetrov,“ odhaduje. Aj on tvrdí, že hlasného praskania sa obávať netreba.
„To robia teplotné rozdiely. Od spodku to chladí a zrazu sa urobí prasklina. Na druhý deň to potom prejdem vodou, aby nám do ryhy nevbehla korčuľa a nedošlo k úrazu,“ dodal.