Energická seniorka Elena Zimová vedie občianske združenie Srdce na dlani pod Pustým hradom. Vo svojom tíme má ďalšie štyri spriaznené duše, s ktorými pomáha ľuďom v núdzi zbierkami šatstva aj potravinami. Všetky to robia na báze dobrovoľnosti a s veľkým nadšením – jednoducho chcú konať dobro a nevysedávať nečinne doma. Nedávno však zostali zaskočené – ich líderka prišla o svoj mobilný telefón práve vo chvíli, kedy to absolútne nečakala. „Šlohla“ jej ho viacnásobná matka, ktorá u nej roky vyhľadávala pomoc.
„Kým som pre jej deti hľadala botasky, aby si ich vyskúšali a mali v čom chodiť do školy, stačil okamih a okradli ma. V momente, keď som sa zvrtla, jeden z tých chlapcov mi zobral mobil,“ priblížila. Je presvedčená, že pokyn na odcudzenie dostal od matky. Hneď to išla ohlásiť na mestskú políciu, ktorá konala naozaj rýchlo – už na druhý mala telefón doma. Jej slová potvrdil náčelník zvolenských mestských policajtov Jozef Záchenský.
„Na základe skúseností sme medzi prvými oslovili prevádzkovateľov záložní vo Zvolene. Netrvalo dlho a získali sme informáciu, že hľadaný mobil sa nachádza v jednej z nich,“ uviedol náčelník. Vyšetrovanie podľa neho stále prebieha, no telefón už medzitým vrátili jeho majiteľke.
Foto: mesto Zvolen
„Má oveľa väčšiu hodnotu, ako na prvý pohľad vyzerá. Volajú naň ľudia, ktorí chcú prispieť do našich zbierok a všetci tí, ktorí potrebujú pomoc,“ zdôraznila pani Elena. Denne vraj na ňom prijíma zhruba šesťdesiat hovorov. „Ďakujem pánovi náčelníkovi a jeho ľuďom. Ich zásluhou viem opäť vyjsť v ústrety všetkým, ktorí to potrebujú,“ podotkla.
Nemajetní sú štedrejší
Aktívnu dôchodkyňu sme chceli spoznať osobne a priamo od nej sa dozvedieť, ako charita, ktorú vykonáva, funguje. Tiež to, či ju zlodejka nedemotivovala a má ďalej chuť v tom pokračovať. Privítala nás s úsmevom prízvukujúc, že žiadne negatívne emócie voči vinníčke neprechováva.
„V minulosti sa mi nikdy nič podobné nestalo. Veľmi sa jej čudujem, lebo ju poznám a roky som sa jej snažila pomáhať. Napríklad aj tým, že keď som ju stretla pred obchodným centrom, zobrala som ju dovnútra a nakúpila potraviny za štyridsať eur – aby jej deti nehladovali,“ povedala. Nechápe, ako jej dokázala urobiť niečo také, no napriek tomu sa na ňu nehnevá. „Ale isté je, že viac sem nepríde,“ mieni.
Vzápätí nám ukázala priestory nachádzajúce sa v centre Zvolena, v ktorých občianske združenie skladuje a triedi všetko, čo im dobrí ľudia poprinášajú.
Čítajte aj Dvaja zdrogovaní lekári za mesiac: Odborári žiadajú hlavu riaditeľa nemocnice, ten odkazuje, že z nich je šokovaný
„Poskytuje nám ich mesto. Sem si môžu prísť zobrať núdzni to, čo potrebujú. Šatstvo, obuv, obliečky, periny, obrusy, kočíky aj hračky,“ vymenovala. Väčšinu vecí im tam prispievatelia nosia v dobrom stave. „Sú oprané, krásne uložené. Niektoré aj dôkladne označené podľa vekovej kategórie,“ povedala. „My ich tu triedime a potom rozdeľujeme do ďalších miestností – topánky, detské veci, zimné či letné,“ ozrejmila. Pomáhajú však všetkými možnými spôsobmi.
„Tu máme napríklad posteľné prádlo, ktoré sa dáva do hospicov. Je čisté, voňavé a keď nám to ľudia donesú, s radosťou to posunieme, kde treba,“ ukázala na tri veľké kopy obliečok. Následne sme vošli do miestnosti, v ktorej triedia potraviny do desiatok tašiek. „Tento mesiac sme ich rozdali päťdesiat. Každá jedna mala hodnotu 37 eur. Najviac ich išlo k dôchodcom s najnižšími penziami, ďalšie putovali do organizácie, v ktorej našli útočisko týrané ženy a ich deti,“ vysvetlila pani Elena.
„Spolupracujeme aj so sociálnym úradom, ktorý má na starosti celý okres. Ak evidujú rodinu s viac deťmi, pričom niektoré z nich je napríklad postihnuté, zoberú od nás balík a doručia im ho. Ročne rozdáme 430 potravinových tašiek,“ pokračovala s tým, že keď sa to všetko spočíta, vyžaduje si to veľa peňazí.
Foto: Eva Štenclová, Pravda
„Zvládame to vďaka sponzorom, ktorí nám každý mesiac posielajú na účet do 25 eur. Stáva sa, že nejaké dostaneme aj tu na tomto mieste – priamo do ruky. Všetkých ubezpečujem, že je s nimi naložené naozaj čestne – máme pokladníčku, ktorá to dôkladne eviduje,“ podčiarkla. Aby sme uverili, spomínané dokumenty nám aj ukázala. „Asi najviac ma dojíma jedna 87-ročná pani, moja rovesníčka, ktorá nám mesačne posiela tri eurá. Viete, neraz skôr pomôžu práve tí menej majetní. Mnohí zámožní ľudia, ktorých som oslovila, nedarujú na charitu ani halier,“ zhodnotila.
Veselé handrárky
Jej dobrovoľnícky tím tvoria ženy nad sedemdesiat rokov, len jedna je o niečo mladšia. „Dokopy nás je päť. Okrem mňa sú to Idka Zacharová, Marienka Janotová, Anička Bambuchová a Danka Antošková,“ spomenula svoje kamarátky. Ona sama sa charite začala naplno venovať pred dvanástimi rokmi.
„Odštartovala to úplne nevinná veta, keď som bola na návšteve u svojho spolužiaka a kamaráta. Vyrástol ako jedináčik, no vždy hovorieval, že chce mať veľkú rodinu. To sa mu aj podarilo – má štyri deti a jedenásť vnúčat,“ konštatovala veselo. „Ukázal mi u seba dve miestnosti v suteréne, kde mal rôzne kočíky, bábiky a množstvo iných hračiek. Tiež veľa oblečenia. Zrazu mi oznámil: Toto bude tvoja robota. My ti to všetko dovezieme do Zvolena a rozdaj to ľuďom, ktorí to potrebujú. Hneď som na tom začala pracovať,“ poznamenala.
Čítajte aj Dve mladé lekárky sú v metropole Horehronia veľkou posilou. Jedna z nich preberá „štafetu“ po pediatričke, ktorá liečila aj ju
Prízvukuje, že keď sa chce niekto venovať charite, musí mať v srdci lásku k ľuďom. „Ja ich mám rada, tiež sa rada smejem. Milujem deti – biele, čierne, žlté, je mi to jedno. Pre ne by som vedela všetko, aj svet zmeniť, keby sa dal,“ predniesla silné slová. „Chodieva sem jedna matka Ukrajinka s dvomi chlapcami. Dobre, že som neprevrátila Zvolen, aby som im našla bicykle. A veru som ich aj zohnala,“ povedala spokojne.
„Je to krásna práca. My sa smejeme, že sme handrárky,“ spomenula opäť svoje kolegyne. „Sme veselá kopa, ale robota potom ide ľahšie. Cez ruky nám prejdú tony šiat, svetrov, kabátov, nohavíc, hračiek. Chvíľu máme plné všetky regály, no už o pár týždňov musíme všetko dozásobiť,“ hovorí. „Pomáhame tým najzraniteľnejším, a to sú matky samoživiteľky a dôchodcovia s najnižšími penziami,“ pripomenula. „Práve tí starí ľudia ďakujú najviac – trhá mi to srdce, no zároveň ma to motivuje pokračovať,“ povedala.
Práve v čase nášho rozhovoru jej zazvonil mobil – ozval sa muž, ktorý chcel niečo doniesť. S radosťou mu oznámila, že môže prísť aj hneď. Netrvalo dlho a prišiel s plným náručím vankúšov a paplónov. Doniesol tiež niekoľko balení ryže. Otočil sa asi trikrát, kým to všetko z auta doniesol a s úsmevom sa rozlúčil.
Foto: Eva Štenclová, Pravda
„Vidíte, aký je ten telefón potrebný. Volávajú mi aj ľudia z iných častí Slovenska, či sa môžu zastaviť a niečo vyložiť. Napríklad z Liptovského Mikuláša či Prievidze,“ hovorí. Prezradila, že vďaka dobrodincom dokonca zásobujú aj Košice. „Jedna z našich kolegýň v tíme tam má zaťa evanjelického kňaza. Keď sem príde, napakujeme mu celé auto. Dávame tam veci, ktoré potrebujú napríklad bezdomovci – v zimnom období teplé bundy, topánky a tepláky. Oni tam majú stredisko a odtiaľ to expedujú, kde treba,“ vysvetlila. Zásielky s desiatkami balíkov šatstva zvyknú posielať aj na Ukrajinu. „Na tamojších hraniciach žijú naši známi, ktorí to sprostredkujú. Všetko to, samozrejme, máme zaznamenané v našej evidencii,“ dodala.