„Každý rok má nejaké špecifikum. Niekedy čerešne kvitnú skôr, inokedy až v májovom období. Tento rok je svojský, pretože prvé stromy začali kvitnúť skoro, ešte v utorok pred Veľkou nocou. Teraz je streda po sviatkoch a z niektorých čerešní sa lupienky už sypú dole,“ uviedol pre Pravdu starosta Brdárky Jaroslav Hric Jančo.
Minulý rok však bol v tomto smere ešte extrémnejší, keďže čerešne vtedy pre teplé počasie zakvitli už začiatkom apríla, čo bol úplný unikát. „Pamätám si však, že pred dvomi rokmi sme mali zakvitnuté čerešne 1. aj 8. mája, keď boli predĺžené víkendy,“ zaspomínal si starosta.
Nech už kvitnú v apríli či máji, kvetmi obsypané čerešne vždy lákajú do Brdárky veľa cezpoľných. Tohto roku to bolo hlavne cez Veľkú noc. „V piatok a sobotu bol záujem slabší a ľudia prichádzali pozdejšie. Mysleli sme si, že aj v pondelok bude návštevníkov menej, ale mýlili sme sa. Už ráno o siedmej šli ľudia hore dedinou, museli sme preto o deviatej uzatvoriť obec, aby sem neprišlo veľa áut, keďže je tu málo priestoru,“ priblížil Hric Jančo s tým, že zaparkovať mohli na provizórnom parkovisku pod dedinou.
Foto: Branislav Caban
Ten, kto na Brdárku nezavítal cez Veľkú noc, ju už podľa starostu nezažije tohto roku v plnej kráse. Aktuálna sezóna kvitnutia čerešní totiž nebude trvať zhruba dva týždne, ako to bývalo v minulých rokoch, ale horko-ťažko týždeň a pol. „Teraz cez víkend to už budú len dozvuky,“ dodal s úsmevom.
Tisíce čerešní
Brdárka leží v takzvanej slnečnej pasci, čo znamená, že je v doline orientovanej na juh a zo severu chránená mohutným masívom hory Radzim. Vďaka tomu zachytáva veľa slnečného svetla a aj napriek relatívnej vyššej nadmorskej výške 555 metrov nad morov sa tam darí čerešniam.
Pestovanie ovocia sa v Brdárke rozmohlo hlavne v druhej polovici 19. storočia, keď sa prakticky všetky pozemky ležiace bezprostredne v susedstve obce premenili na ovocné sady. Treba dodať, že to bolo aj logické, keďže Brdárka je horská obec a jej chotár je členitý a neúrodný. Nehodil sa preto na pestovanie obilia, ale len na chov dobytka či práve produkciu ovocia.
„Pred pár rokmi sme robili výskum v rámci genofondu čerešní. Bolo to zastrešené Slovenskou poľnohospodárskou univerzitou v Nitre, katedrou botaniky a genetiky. Mali sme tu študentov, ktorí chodili po sadoch a z každého stromu zbierali listy, plody aj konáriky. Každý týždeň som to posielal autobusom do Nitry, kde to spracovávali a zhodnocovali,“ priblížil Hric Jančo.
Foto: Branislav Caban
Vtedy sa podarilo zrátať čerešňové stromy, ktorých je v okolí Brdárky asi 3500. „Nie sú to len zaštepené stromy, ale aj ‚vtáčnice‘. Odborníci z Nitry však povedali, že i tie sú vzácne, lebo každá je nejakého typu,“ ozrejmil starosta. Spomínané vtáčnice sú vlastne plané či divé čerešne, ktoré nevysadili ľudia.
Druhou fázou po výskume čerešňových stromov malo byť založenie repozitára, ktorým by bol samostatný sad. „Bohužiaľ, k tomu sme sa zatiaľ nedostali,“ poznamenal starosta.
Minimálne využitie
Hoci boli čerešne pri Brdárke pre miestnych obyvateľov dôležitým zdrojom obživy, dnes sú takmer nevyužité. Starosta spomína, že za socializmu sa ich zberom dali privyrobiť pekné peniaze. „Pôdu obhospodarovalo poľnohospodárske družstvo, ale stromy si každý oberal sám. Nikdy sa nestalo, že by družstvo povedalo, že bude zbierať ono,“ povedal Hric Jančo.
Foto: Branislav Caban
Zozbieranú úrodu čerešní ľudia potom nosili predávať až na Horehronie. „Napríklad v Heľpe či Šumiaci sa v nedeľu doobeda pred kostolom predalo 400 až 500 kíl už za 15 minút,“ ozrejmil starosta. Takto to fungovalo nielen v 80., ale sčasti aj v 90. rokoch 20. storočia.
„Až kým nezačali v rámci našich končín fungovať hypermarkety. Do nich sa čerešne dostali oveľa skôr, keďže u nás dozrievajú až na koniec. Ľudia si ich nakúpili v obchodoch a keď sme prišli my, hovorili nám, že už majú aj pozavárané,“ doplnil starosta.
V súčasnosti sa tak oberá len malé množstvo čerešní, z ktorého miestni vyrábajú napríklad džem. „Riziko je v tom, že stromy sú už vysoké, staré a krehké. Treba preto vysoký rebrík a zručného oberača. V dnešnej dobe je preto zber len na jednom percente všetkých stromov, možno aj menej,“ smutne dodal Hric Jančo.
Nádejou do budúcnosti je podľa neho zámer na vysadenie nových čerešňových alejí pozdĺž obecných ciest. Nevylučuje ani vytvorenie celého nového sadu, ak by sa na to samospráve podarilo získať mimorozpočtové zdroje. „Len je to, ako všetko na Slovensku, veľmi byrokratické,“ upozornil.
Foto: Branislav Caban
Posledná pôvodná rodina
V Brdárke žije v súčasnosti asi 60 obyvateľov. Na tejto úrovni sa podľa starostu pohybuje niekoľko ostatných rokov. V posledných desaťročiach však došlo k postupnej výmene obyvateľstva. Ako starosta hovorí, poslednou pôvodnou rodinou je tá jeho.
„Som rodákom z Brdárky a žijem tu už takmer 60 rokov. V minulosti to tu bolo oveľa živšie a jednoduchšie v tom, že ľudia si navzájom vedeli pomôcť. Teraz sa to trochu zmenilo a družnosť sa trochu vytratila. Je to asi trend v rámci celého Slovenska a je to badateľné aj u nás. Asi sa to už nikdy nevráti,“ skonštatoval Hric Jančo.
On sám má ako starosta len tretinový pracovný úväzok, čo je v malých dedinách bežné, pretože ich skromné rozpočty by plné starostovské úväzky nezvládli. Šéfovia malých dedín však musia robiť aj nad rámec úväzku a rovnako je to i v Brdárke. „Som tu dievča pre všetko,“ dodal Hric Jančo s úsmevom.
Aj občianske združenie
Táto gemerská obec sa môže pochváliť ešte jednou výnimočnosťou. Je ňou občianske združenie (OZ) Alter Nativa, ktorého členovia sa do dediny prisťahovali pred vyše 20 rokmi. Za ten čas sa im podarilo zachrániť viacero pôvodných sedliackych domov, ktorým hrozil zánik.
Foto: Branislav Caban
Združenie tiež organizuje v Brdárke kurzy permakultúry, prírodného staviteľstva a včelárstva. Jeho členovia sa podieľali aj na zmapovaní genofondu čerešní. Predseda OZ Marcel Antal však upozornil, že starostlivosť o čerešne nie je v ich kompetencii.
„Všetky sady sú v súkromných rukách, takže do nich nemôžeme nejako zasahovať a ani by sme na to nemali priestor,“ zdôraznil pre Pravdu. Doplnil, že majú len pár čerešňových stromov, o ktoré sa starajú. Vďaka prílevu nových obyvateľov tak Brdárka nateraz nevymiera, čo je smutným osudom viacerých iných gemerských dedín, kde počet obyvateľov klesol neraz až k dvadsiatke. Zaujímavosťou je, že Brdárka nemá ani veľa seniorov.
„Oficiálne tu máme len dve dôchodkyne vo veku nad 80 rokov. Obidve sú už však v domove dôchodcov, hoci trvalý pobyt majú stále tu,“ zakončil starosta.