Košičania poznajú sídlisko Železníky, ktoré bolo postavené na prelome 60. a 70. rokov minulého storočia. Bytovky stoja na kopci Šibená hora a jej názov je výstižný. Už pred stáročiami tu boli popraviská, vrátane šibeníc. Pre upresnenie treba dodať, že pranier a popravisko sa nachádzali aj v centre Košíc na dnešnej Hlavnej ulici. Na jeho mieste dnes stojí súsošie Immaculaty. Lenže oficiálne to nebolo „civilné“ popravisko.
„Pri Immaculate boli popravení nejakí vojaci. Ale oficiálne popravisko bolo na Šibenej hore,“ upresnil historik Východoslovenského múzea v Košiciach Richard Papáč. „No šibenica nebola stále na tom istom mieste. Jedna z nich, od stredoveku zhruba do konca 17., prípadne začiatku 18. storočia, ležala inde, južnejšie,“ dodal.
Popravisko pri vežiaku
Staršie popravisko – šibenica sa nachádzalo približne na mieste, kde dnes stojí krajný vežiak najbližšie k niekdajšiemu kúpalisku Triton. „Je to hore pri schodoch, po ktorých sa dá vyjsť z Rastislavovej ulice na terajšie sídlisko Železníky. Spolu s kolegom sme vychádzali z historickej mapy, kde je ešte vyznačené aj staré a nové šibeničné miesto. Novšie bolo tam, kde je teraz trávnik pri múriku a neďaleko je malý betónový bunker,“ opísal historik lokality, kde sa kedysi odohrávali hrôzostrašné udalosti.
Foto: Boris Macko
Ako však zistil, kde mohli byť niekdajšie šibenice, podľa ktorých dostal kopec meno? „Spolu s kolegom sme to zameriavali. Pomocou moderných metód som „preklopil“ starú mapu so súčasnou. Vďaka tomu si myslím, že po staršom popravisku zo stredoveku sa možno nezachovalo nič ani pod zemou. Novšie slúžilo zhruba od začiatku 18. storočia do roku 1846, keď bola šibenica zbúraná. To miesto máme zachytené s rozptylom pár metrov. Takže približne vieme, kde to mohlo byť,“ priblížil Papáč.
Dúfa, že tam raz bude vykonaný archeologický výskum. „Snáď by sa našiel kamenný základ, lebo každá šibenica ho mala. Drevené časti sa len ťažko mohli zachovať – tie odstránili ešte v spomínanom roku 1846. Možno by sa tam našli aj nejaké kosti,“ načrtol historik možný vývoj.
Pohrebisko pod hohami
Pre niektorých obyvateľov okolitých bytoviek môže byť nepríjemným prekvapením, že telá odsúdených môžu spočívať v ich blízkosti dodnes. „Prax bola taká, že popravených zvykli pochovať v okolí. Pravda, nie hneď po poprave. Nejaký čas ich nechali visieť, aby sa uistili, že sú naozaj mŕtvi. Telá nechali na výstrahu zotlieť, poďobali ich vtáci, mohla ich ohlodať aj zver, ak sa k nim dostala. A až po nejakom čase zvyšky tiel pochovali,“ vysvetlil Papáč.
Foto: Boris Macko
Podľa neho mali šibenice a popraviská aj psychologický význam, pretože boli budované na vyvýšených miestach, kde to terén dovoľoval. „Väčšinou pri vstupe do miest či pri dôležitých cestách. V prípade Šibenej hory išlo o cestu z Budína a Pešti. Takže každý, kto prichádzal do Košíc, si vľavo hore všimol šibenicu či kolesá na lámanie odsúdených. Muselo to mať veľký psychologický efekt, zvlášť ak tam ešte viseli telá odsúdených,“ myslí si historik.
Návštevníci tak vopred vedeli, že Košice sú slobodné kráľovské mesto so súdnou právomocou. V prípade, že by spáchali zločin, mohli sa aj oni ľahko ocitnúť na Šibenej hore. Spisovateľ, pedagóg a hudobný skladateľ poľského pôvodu Uhorský Simplicissimus, vlastným menom Daniel Georg Speer, putoval monarchiou v časoch protitureckých vojen a stavovských povstaní. V jednom z jeho cestopisov opisuje, že bol ako divák prítomný pri popravách v Košiciach.
Aj majster kat sa uťal
Košický historik Jozef Duchoň uverejnil v niekdajšom Košickom večeri 18. januára 2001 Simplicissimovo svedectvo o viacnásobných popravách, ktorých bol priamym svedkom. Uskutočnili sa niekedy okolo roku 1665. Pravda, v tomto prípade výnimočne nie na Šibenej hore, ale pre zimné obdobie priamo na mieste niekdajšej Immaculaty.
Išlo o popravy troch ľudí. Pri jednej z nich došlo k morbídnej, no zároveň kurióznej príhode. Študenta, ktorý kohosi zastrelil, popravil holomok – katov pomocník. Stalo sa tak aj v druhom prípade, keď sťali ženu – cudzoložnicu. Tretím v poradí bol jej milenec, mešťan. Toho sa rozhodol sťať kat osobne.
Možno to bolo aj kvôli faktu, ktorý si všimol Simplicissimus: „Košickí mešťania majú okrem iných slobôd aj takú, podľa ktorej ich kat nesmie poviazať, spútať ani odvádzať na popravisko, ba ani sa ich dotknúť. Zločinec, ktorý bol riadnym mešťanom, vychádza na popravu voľne, s dvoma duchovnými, a dvaja z najmladších radných pánov musia ísť s ním a zúčastniť sa pri výkone. Títo nesú popravný meč pod plášťom, držia ho v ruke a podajú katovi, ktorý ho vytiahne z pošvy a nechá ju pánom v rukách. Keď potom sekne, otrie meč o úbohého odsúdenca, odstúpi a zastrčí ho do pošvy, ktorú držia radní páni, a tí ju odnesú s veľkým sprievodom riadnych mešťanov na radnicu,“ opisuje rituál.
Lenže počas popravy nastala pre kata nočná mora. Síce mečom sekol celou silou, no vďaka prudkému pohybu sa aj s mečom prevrátil a zostal sedieť. Odsúdenec zvolal: „Ha!“ a vstal skôr ako kat. Navyše nelenil, využil zmätok a z popraviska ušiel. Aj prizerajúci sa „civilisti“ a vojaci sa rozdelili na dva tábory – jedni boli za to, aby ho nechali ujsť, druhí naopak.
Odsúdenec medzitým vbehol do jezuitského kolégia, odtiaľ hore do kostola, kde sa postavil do okna a uvoľňoval si vlasy, ktoré mal kvôli poprave vyviazané na temene hlavy. Kat, ktorý sa spamätal z nevydarenej popravy, za ním zakričal: „Ptaszku, przysięgam Bogu, w krótkim czasie przyjdziesz znowu do moich rąk!“ A to sa aj stalo.
