Ako sa dostal ku keramike? „V rodine sa tomu nikto nevenoval. Od detstva som rád maľoval a kreslil. Chcel som sa aj ďalej uberať umeleckým smerom, chcel som pokračovať na Škole umeleckého priemyslu. Nakoniec nám rodinný známy poradil, že v Modre je dobrá škola, kde by som sa mohol venovať keramike,“ opísal Igor Macák cestu k celoživotnej práci a záľube.
Nakoniec koncom 70. rokov vyštudoval spomínanú odbornú školu. „Najprv som musel spraviť talentové skúšky. Bol som rád, že ma zobrali Dosť pomohlo, že sme mali prax v tunajšom výrobnom družstve. Škola, kde sme sa učili teóriu bola v Bratislave. Mali sme veľa praxe, školu sme ukončili prezentáciou záverečnej práce. Bola to kvalitná škola, ktorá nám naozaj niečo dala. Už žiaľ neexistuje, nebol o ňu záujem,“ skonštatoval Macák.
Nejaký čas ostal pracovať vo výrobnom družstve v Modre. Neskôr nastúpil na vojenčinu. „Po návrate do civilu som išiel pracovať do Diela v Bratislave. Tam sa pracovalo na rôznych realizáciách výtvarníkov, ktoré schválila komisia. Ja som pracoval na odbore keramiky,“ pokračoval Macák v rozprávaní o svojich začiatkoch.
Foto: Pravda
Oproti pôsobeniu vo výrobnom družstve šlo o oveľa zaujímavejšiu prácu. Umelci aj remeselníci tam mohli rozvíjať svoju tvorivosť i kreativitu „Bolo to zaujímavé. Rôzne tvary, farebnosti, s ktorými som sa dovtedy nestretol. Bol som spokojný. Predtým v Modre to bolo síce fajn, ale šlo o tie isté tvary a formy. V Diele to bolo stále iné, voľnejšie a umeleckejšie“ zaspomínal keramikár.
Udržanie remesla je čoraz ťažšie
S manželkou sa zoznámil v Bratislave, kde študovala a pracovala. „Nakoniec sme šli do Košíc k jej rodičom Mali rodinný dom a tam sme mali prvú dielňu v garáži. V Uličke remesiel sme od roku 2001,“ priblížil ďalší vývoj. Hoci sa zatiaľ darí, súčasná ekonomická situácia doľahla aj na neho.
„Je čoraz väčší problém platiť mestu nájom za priestory, aj keď našťastie nie je úplne komerčný. Niektorí remeselníci z Uličky radšej odišli. Je tu veľká réžia, veď zdraželi aj energie. Pec na vypaľovanie keramiky je elektrická. Ďalšie náklady tvoria odvody. No a materiál plus robota,“ vyratúva Macák.
Foto: Pravda
K tomu prispieva aj špecifickosť remesla. „Môžem mať v predajni výrobky za dajme tomu 10 – tisíc eur, no pokiaľ to nepredáme, tak sa nám peniaze nevrátia. Jediná výhoda je, že sa to na rozdiel od zákuskov, či pečiva nemôže pokaziť,“ dodáva s úsmevom.
Navyše v časoch, keď spolu s manželkou začínali, bol o keramiku záujem. Dnes je to inak. „V súčasnosti je v Európe pretlak výrobkov. Vyrábajú sa priemyselne vo veľkých, čo je lacnejšie. Keď k nám prídu zákazníci, tak sa im naše výrobky zdajú drahé. Často sa len pozrú a odídu,“ hovorí Macák o súčasnej situácii.
Ručná práca má stále cveng
„Na druhej strane našťastie existujú ľudia, ktorí vedia oceniť ručnú prácu. Často ide o turistov zo zahraničia. Pomáha nám to, že u nich už prakticky remeselníci, ktorí sa zaoberajú keramikou neexistujú,“ dodal. Na druhej strane je to pre nich pred Vianocami slabšie. Výber darčekov je dnes obrovský a remeselné výrobky zostávajú pri súčasnej ponuke obchodov v úzadí.
Kedysi zvykol hlinu spracovávať sám. Teraz si zaobstará, dá sa povedať, polotovar. „V súčasnosti už kupujem spracovanú hlinu. Voľakedy som si zvykol nakopať hlinu aj sám, na Slovensku máme ložiská rôznych ílov. Ale príprava hliny je dosť prácna, už sa to v dnešnej dobe neoplatí,“ vysvetli Macák s tým, že ide o zložitý proces.
„Sú ložiská, z ktorých sa dá hlina spracovať priamo. Ale môžu obsahovať rôzne nečistoty, napríklad kamienky, alebo vápenec, čo nie je dobre. Takže hlinu treba nakopať, preplaviť v strojoch, ktoré pripomínajú veľké mixéry. Neskôr sa presype cez vibračné sitá. Potom sa voda pod tlakom z hliny vypudí a potom nasleduje miesenie,“ opísal keramikár celý proces výroby hliny.
Čítajte viac Bagre na Hlavnej: Pred 30 rokmi začala najväčšia premena Košíc, ktorá zmenila tvár mesta
Hrnčiarsku hlinu ponúkajú výrobcovia zo Slovenska aj zahraničia. „Najbližšie si ju kupujem z Michaloviec. Vyrába ju jeden pán, ktorý sa tiež venuje keramike. Ale má aj stroje na úpravu hliny. Podľa potreby kupujem hlinu aj z Čiech, či Nemecka,“ dodal Macák. Niekedy je to hotová veda, keďže hlina sa líši farebnosťou aj odtieňmi. „Nakupuje ju podľa toho, či plánujem robiť. Na každej hline sa potom glazúra po vypálení ukáže inak. Preto je to dôležité,“ dodal.
Práca s hlinou si vyžaduje špecifický postup. Navyše ďalšou dôležitou súčasťou keramickej dielne je pec. „Nie je dobré, aby vytvarovaná hlina schla rýchlo, lebo môže popraskať. Má to svoje pravidlá. Väčšina ľudí si myslí, že hneď po vytvarovaní sa môžu kusy hneď vypáliť, ale nie je to tak. Menšie veci musia pred vypálením schnúť tri dni až týždeň. Väčšie kusy jeden až dva týždne. Väčšina ľudí si myslí, že hneď po vytvarovaní sa môžu kusy hneď vypáliť, ale nie je to tak,“ opísal technologický postup.
Vypaľovanie je hotová veda
Aj po vypálení treba dodržať technologický postup. Výrobky musia v peci chladnúť postupne. „Je v nich chemicky viazaná voda a tá sa do 500 stupňov uvoľňuje. Navyše prvý výpal je bez glazúry pri teplote okolo 900 stupňov, pec pozvoľna chladne zhruba dva dni. Potom zhruba dva dni trvá nanášanie glazúry, potom znovu opatrne naložiť do pece. A znovu nasleduje vypaľovanie zhruba 10 až 12 hodín pri teplote okolo 1050 stupňov. Opäť nasleduje pozvoľné vychladzovanie a hotové výrobky vyberám po dvoch – troch dňoch,“ vysvetlil Macák.
Pec jednoducho nemôže hneď otvoriť. Nasledoval by teplotný šok pre výrobky a mohli by popraskať. „Zničila by sa aj pec. Treba opatrnosť aj trpezlivosť. Medzitým pracujem na vytvorení ďalších výrobkov z hliny,“ dodal.
Foto: Pravda
A ako je to s hrnčiarskym kruhom? Ten už nemusí mať „nožný“ pohon. V súčasnosti majú elektrický pohon. Igor Macák ich má viac. Obzvlášť jeden z nich si pochvaľuje. „Je japonský, dobre funguje a je úplne tichý. Niekedy používam aj starý, čo ešte kedysi vyrobil kamarát. Je hlučnejší, ale poslúži,“ povedal keramikár.
Dôležitá ej aj glazúra. Jej farba sa líši podľa použitých prímesí. „Napríklad do zelenej sa pridáva olovo. Ak sa kvalitne vypáli, je to dobre. Ak nie, olovo sa z nej môže uvoľňovať,“ vysvetlil. Jeho práca ale nie je len o hrnčiarstve. „Príležitostne robím aj reliéfy, či plastiky. Nedávno som na objednávku vyrobil plastiku – sochu kohúta v životnej veľkosti. Priebežne som na jeho výrobe pracoval dva mesiace popri ostatných veciach Niekedy robím to, čo mi napadne, inokedy ide o objednávky ľudí, ktorí majú vlastnú predstavu a zadanie, o čo má ísť,“ uviedol.
Čítajte viac Kedysi boli symbolom mesta, teraz sa vracajú: Slávne hodiny, pri ktorých sa stretávali generácie, znovu tikajú
Často pracuje aj na motívoch znamení zverokruhu. Objavili sa aj zaujímavé objednávky. „Napríklad ženích s nevestou, dávnejšie som robil pre jedného lekára hlinený skalpel. Nechýbali ani ceny do rôznych súťaží. Napríklad volant pre rallye, či cyklistov. Dokonca aj na výstavy psov. Bolo toho viac, už si ani na všetko nespomínam,“ opísal Macík zaujímavé objednávky.
Roky práce sa podpísali aj na zdraví. „Cit v rukách ešte mám, aj keď sa trochu stráca.. Ale končeky prstov sa mi rýchlejšie ochladzujú. Nečudo, za tie roky som spracoval tony hliny, ktorá je studená. Problém je hlavne v zime, keď v dielni radšej nekúrim, aby som ušetril,“ opísal keramikár realitu.
Mrzí ho, že pokračovateľov niet. Hoci má dvoch synov, nevydali sa v jeho šľapajách. „Vo všeobecnosti záujem o remeslá u mladých ľudí veľmi nie je. Škoda, lebo ručná práca je čoraz viac cenená. Občas robím nejaké kurzy, kde sa ľudia naučia základy. No ide o nadšencov, ktorí si chcú tvoriť väčšinou sami pre seba," uzavrel Macák.
