Zhruba kilometer od hranice s Ukrajinou nájdete aj uniformy pohraničníkov a colníkov, rôzne dokumenty, či pasy. Na priestranstve pri Múzeu Na čiare sú umiestnené terénne Mercedesy G, ktoré používala pohraničná stráž. Protikladom je lietadlo, ktoré používali pašeráci a napokon havarovalo na našom území. K rôznym, neraz aj zvláštnym exponátom sa viažu zaujímavé príbehy.
Cigarety pašovali v autách aj nápojovom automate
„Istí pašeráci použili dodávku, ktorá bola označená ako servis nápojových automatov. Chlapi boli oblečení v montérkach. Keď ich colníci zastavili, tak sa pýtali, kam idú,“ rozpráva príbeh jedného z exponátov Vanda Felšöci Rusnáková z občianskeho združenia na Čiare, ktoré je za vznikom múzea. Chlapi odvetili, že idú na montáž, keďže sa pokazil stroj a musia ho zobrať do na opravy.
Foto: Boris Macko
„Takto ale chodili stále s tým istým automatom, až kým nenatrafili na colníka, ktorý bol v minulosti v službe a znova ich zastavil. Zarazilo ho, že ide opäť o ten istý automat. Tak im povedali, nech otvoria predný kryt. Keď to spravili, vypadli odtiaľ cigarety,“ dokončila príbeh kreatívnych pašerákov.
Neboli jediní. Ďalší zvykli „naládovať“ auto, ktorým chodili cez hranice cigaretami všade, kde sa dalo. Samozrejme tak, aby to nebolo vidno. „Auto bolo vždy plné cigariet, či v blatníku, v podvozku, výfuku, skrátka, kde sa dalo. Dokonca aj v prevodovke. Auto síce malo manuálnu, ale pašerák ju doslova obalil do skrine automatickej prevodovky. Priestoru, ktorý vznikol medzi automatickou a manuálnou prevodovkou upravil tak, aby tam vošlo čo najviac cigariet,“ oživila Felšöci ďalší prípad.
Dochádzalo tak aj k humorným situáciám, keďže pašerák aj na colnici síce radil manuálne, ale tváril sa, že má automat. Lenže jednému z colníkov napadlo, že si pozrie aj prevodovku a neobvyklý úkryt odhalil. Ďalšími vhodnými časťami na pašovanie boli výfuky starých Audí. „Na konkrétnom type Audiny luxusnej, hej, že tam je, vymenili výfuk celý, dali takýto akože naplnený, išli do Talianska na určité miesto, tam výfuk dali dole, dali im normálny a znova išiel naspäť. On mohol točiť, koľko chcel,“ dodala Felšöci Rusnáková.
Ďalším neobvyklým exponátom sú šaty, ktoré vyzerajú na prvý pohľad obyčajne. Lenže zdanie klame. „Okrem rôznych uniforiem máme aj oblečenie pána, ktorý sa podieľal na kopaní tunela medzi Nižným Nemeckým a Užhorodom. Popísal nám, ako to malo z jeho pohľadu fungovať. Nechal nám košeľu, nohavice aj botasky. Povedal, že tunel kopali viacerí ručne a trvalo to niekoľko rokov. Nechal nám aj rukavice. Tie sú síce nové, ale tento typ pašeráci používajú pri prekladaní cigariet,“ vysvetlila Felšöci Rusnáková.
Odtlačky prstov nie sú novinka
Vďaka spomínaným rukaviciam po nich nezostali žiadne stopy. Hlavne pokiaľ ide o odtlačky prstov. Navyše ak používali gumené rukavice, potili sa im ruky a nebolo to pre nich príjemné. Aj preto prešli na iné.
Nie vždy je pašovanie len o organizovaných skupinách a gangoch. Cez hranice sa prenášalo aj v malom. Napríklad aj cez hraničný priechod cez Slemence, ktorý je len pre peších. „Babky, alebo panie pašovali cigarety tak, že si ich dali do pančušky, pod zásteru, či sukňu.
Napriek predstave, že pasy nie sú dávnym vynálezom to nie je celkom tak. Doklady na prekročenie hraníc vydávali už starí Rimania. No ak sa prenesieme v čase, tak aj v 18 a 19. storočí už boli bežné dokumenty, ktoré museli mať cestujúci pri sebe.
Foto: Boris Macko
Neraz dokonca aj vtedy, ak putovali po území bývalého Rakúsko Uhorska. „Za prvej Československej republiky to bolo podstatne ľahšie a jednoduchšie, ako za Rakúsko Uhorska. Navyše predtým, ako bolo zrušené nevoľníctvo, kedy sa bežným ľuďom nedalo nikde len tak chodiť,“ priblížila Felšöci Rusnáková.
Zaujímavý je aj postupný vývoj pasov. „Zaujímavosťou boli „dvojpasy", za Československa,. Tam bol popis osoby, ako vyzerá a zaujímavosťou bolo, že platili pre všetky európske štáty mimo Sovietskeho zväzu. Navyše za prvej Československej republiky boli pasy. Zmenilo sa aj to, že sa už nepísal len rok narodenia, ale aj presný dátum. Tak, ako to poznáme dnes,“ upresnila.
Foto: Boris Macko
Navyše ak niekto chcel ísť do zahraničia, tak okrem iného potreboval mať aj potvrdenie úradov, že štátu nedlhuje. Čiže musel mať aj spätne zaplatené dane, ale aj na rok dopredu. Alebo aspoň na to obdobie, keď dotyčný išiel do zahraničia. Inak ho štát nepustil.
Múzeum Na čiare pripomína prierez dejinami pašovania, ale aj ďalších vecí, ktoré patrili, či patria k hranici. Či už ide o pasy, alebo uniformy.
Zaujímavé to bolo aj v prípade vydatých žien. „V každom jednom pase v prvej Československej republike bolo ako prvý údaj je zamestnanie Napríklad, či je niekto úradník, inžinier, alebo iná profesia. Takže muž mal napríklad uvedené, že je úradník a manželka, že je domáca. Okrem toho sa písalo aj vierovyznanie. Napríklad za Slovenského štátu sa vydalo sa vydalo približne pol milióna pasov aj pre ľudí, ktorí išli na nútené práce do Nemecka. Nemci museli mať v tom poriadok a písalo sa presne, kedy sa ide, aký je účel cesty.
Len pre zaujímavosť, keď prídu mladí ľudia do múzea, väčšinou sú pohoršení, že pri vybavovaní pasu sa berie aj odtlačok prsta. Ale nie je to nič nové, lebo v legitimáciách sa odtlačok prsta používal už aj v roku 1940, alebo 45. Aj vtedy bol súčasťou občianskej legitimácie bola aj odtlačok," upozornila Felšöci Rusnáková.
S pasmi sa „šibrinkovalo"
Zaujímavosťou je zmena pasov za éry socializmu. Vtedy mali pasy mäkký obal namiesto tvrdého. Z pohľadu vtedajších štátnych orgánov to malo logiku. „Išlo o to, aby sa dobre vkladali do písacieho stroja. Väčšinou sa do pasu písala výška, farba očí ako aj miesto a dátum narodenia,“ uviedla ďalšie detaily.
Dodala, že za bývalého režimu nebolo vhodné, aby sa nejak extra cestovalo a v podstate na pas nemal občan nárok. „Zákon bol taký, že po návrate zo zahraničia musel človek pas odovzdať, ale nový už nevydali. Lebo nebola povinnosť štátu vydávať pas, potom sa to trošku zmenilo. Ale aj keď niekto pas dostal, ešte neznamenalo, že mohol cestovať. K tomu potreboval devízový prísľub a výjazdnú doložku. A buď turistickú, alebo trvalú. Tú mali väčšinou najväčší papaláši. Dočasné boli maličké, na určitú dobu a určitú konkrétnu cestu," upresnila Felšöci Rusnáková.
Výjazdná doložka mala svoj kód, z neho bolo jasné napríklad to, či má dotyčný brata v Amerike, rovnako aj povolanie. Alebo či ide robotníka, alebo inteligenciu. Mimochodom, do múzea získali aj zaujímavý dokument z éry socializmu. Ide o devízové prehlásenie známeho speváka Karla Gotta z roku 1987.
Foto: Boris Macko
Kto bol dobre preverený, spoľahlivý a chcel ísť do Juhoslávie, nedostal zelený pas, ale sivý. „Bol odlíšený a vyslovene platil iba na cestu do Juhoslávie a späť. Bolo to kvôli tomu, aby z Juhoslávie nemohol občan Československa len tak emigrovať. V podstate to eliminovali tým, že spomínaný pás platil len na cestu do Juhoslávie a späť," uviedla zaujímavý detail z minulosti.
Obec Lekárovce, v ktorej sa múzeum nachádza pred pár desaťročiami prešla viacerými neraz dramatickými zmenami. Istý čas pred II. svetovou vojnou patrila do okresu Užhorod, keďže Podkarpatská Rus bola súčasťou Československa.
Jedna obec, dva štáty
„Istý úradník obyvateľom Lekároviec vysvetľoval, že prečo by mali chodiť do Sobraniec, ktoré boli vtedy okresným mesto, keď to majú bližšie do Užhorodu. Ten bol vtedy tiež okresným mestom a vzdialenosť bola štyri kilometre. Preto vtedy občania požiadali, aby boli pričlenení k okresu Užhorod," objasnila Felšöci Rusnáková zaujímavosť z histórie.
Foto: Boris Macko
Lenže po skončení vojny Československo o Podkarpatskú Rus prišlo. „Okres Užhorod zostal pričlenený k Sovietskemu zväzu. Preto sa potom obyvatelia Lekároviec chceli dostať naspäť k Sobranciam. Byvatelia nemohli obrábať svoje role, ktoré zrazu ostali v cudzom štáte. Preto sa obrátili na vládu, aby požiadala Sovietsky zväz o prinavrátil Lekároviec naspäť do Československa. Prvé rokovanie skončilo neúspechom, až druhé rokovanie a v podstate rok od skončenia II. svetovej vojny prinieslo ovocie a Lekárovce boli pričlenené späť k Československu. Máme tu kópiu vtedajších novín Nový čas zo 7. Apríla 1946, bolo to prezentované ako dar sovietskej vlády Československu," dodala Felšöci Rusnáková. Lekárovce sa vrátili naspäť do Československa, ale s tým, že obyvatelia mohli ísť smerom k hranici maximálne kilometer od posledného domu.
