Podľa Krajského pamiatkového úradu v Košiciach sa prvýkrát po dlhých desaťročiach na začiatku adventu zatvorili jeho oltárne krídla ako veľká stredoveká kniha v dreve, aby ukázali veriacim či návštevníkom známe príbehy obrazov mariánskeho (adventného) cyklu. A to od Zvestovania až po Narodenie a detstvo malého Ježiša.
Foto: Krajský pamiatkový úrad Košice
Možnosť vidieť spomínaný cyklus nepotrvá dlho. „Na Vianoce sa opäť oltárne krídla ako obrázková biblia otvoria naspäť na slávnostný – Alžbetínsky cyklus. A potom zas na celé 40-dňové pôstne obdobie v novom roku, teda od Popolcovej stredy až do Bielej soboty pred Veľkou nocou sa krídla hlavného oltára zatvoria – otvoria do najbohatšieho pašiového cyklu,“ vysvetľuje Krajský pamiatkový úrad. Od Veľkej Noci sa vrátia naspäť plným otvorením k slávnostnému cyklu.
Práve v tom je košický hlavný oltár z poslednej tretiny 15. storočia unikátny. „Má dva výnimočné páry pohyblivých krídiel z jedľového dreva, každé upevnené na troch veľkých kovových pántoch so svorníkom, uzatvárajúce oltárnu skriňu a umožňujúce takto až tri rôzne premeny obrazových cyklov počas roka so 48 obrazmi,“ priblížili košickí pamiatkari.
Podľa nich ide o veľmi praktický a liturgicky funkčný účel stredovekých krídlových oltárov v ich celoročnom využívaní „v pohybe“, teda otváranie a zatváranie podľa cirkevných pravidiel sviatkov a cirkevného kalendára.
Premyslená mechanika funguje dodnes
Pamiatkari zdôrazňujú že podmienkou pre toto „liturgické divadlo“ je plne funkčná statika, mechanika a dynamika oltárnej skrine s pohyblivými oltárnymi krídlami. Veľký krídlový oltár by sa nedal bezpečne otvárať a zatvárať, keby neboli v poriadku všetky jeho viac – menej skryté , no v praxi dôležité kované historické i novšie pánty, svorníky, závesy, čapy, tŕne, poistné skoby, skrutky, kovania, kotvenia. Bez nich by otváranie a zatváranie krídel oltára nefungovalo.
„Oltárna skriňa a rámy krídiel v rámci ich povojnovej obnovy známymi bratmi Kotrbovcami neboli úplne komplexne reštaurované. Ich zásahy mali konzervátorský charakter. Išlo o spevnenie hmoty dreva i architektúry oltára, sledovali aj ich povrchovú úpravu. Kované časti mechaniky sa pri ostatných reštaurovaniach, podľa rozsahu poškodení buď nahradili novými, alebo sa pôvodné osadili naspäť po patričnom ošetrení,“ objasnili košickí pamiatkari.
Zatvorený oltár v Dóme sv. Alžbety po desaťročiach ponúka posolstvo adventu.
Len pre zaujímavosť, závesy prvého páru krídiel sú pripevnené k bokom skrine a závesy druhého páru sa nachádzajú na vonkajšej hrane prvého páru krídiel. „Pánty na krídlach a arche sú pôvodne priklincované kovanými klincami, ktoré sa vo vnútri drevenej hmoty zakrivili. Na iných oltároch boli zas oba páry krídiel montované za sebou, takže sa najprv otvoril jeden pár a potom druhý. Závesy boli montované vedľa seba alebo i nad sebou, keď boli oltárne krídla veľké a ťažké,“ informujú pamiatkari o historických technických riešeniach.
Ide aj o spôsob nasadzovania krídiel veľkých oltárov zavesením na skriňu, kde pre svoju veľkú váhu nemohli byť krídla montované súčasne so skriňou. Preto stredovekí remeselníci postupovali tak, že na bočnici archy upevnili dvojitý záves, pribitý veľkými klincami. Podrobnejšie – aby mohol byť pri montáži krídla nasadený stredný čap, ktorý spája obe polovice závesu, pribité každá zvlášť ku korpusu archy a boky rámu krídla, je tak v hrane obidvoch nad závesom vydlabaný žliabok v dĺžke a v hrúbke čapu. Pri nasadzovaní sa vsunulo krídlo patričnou časťou závesov do seba, čap sa zhora spúšťal drážkou dolu do závesov a ťažké krídla sedeli pevne.
Foto: Krajský pamiatkový úrad Košice
Predela oltára zabezpečuje, aby sa oltárne krídla pri svojom pohybe neotierali o samotnú oltárnu menzu. Zároveň je vo svojej hornej časti rozšírená, aby sa tak získala väčšia nosná základňa pre samotnú oltárnu skriňu.
Väčšinou má skriňa oltára bočnice, podlahu aj strop obyčajne z hrubších dosiek. Naopak, zadnú časť z tenších. Pri veľkých oltároch je archa nutne zložená z dielcov – z dôvodov technických i umeleckých. „V Košiciach sú dielce aplikované na neviditeľnú kostru skrine, utvorené sú z hrubých fošien. Skriňa pre sochy je vyplnená bohatými priestorovými baldachýnami, so stĺpikmi, klenbičkami. Steny výklenkov sú montované tiež zo samostatných dielcov, ktoré sú k sebe zapasované v spojovacích pilieroch. Stĺpiky a do nich zasadené (po)zadové dosky sú zapustené do zodpovedajúcich drážok v podlahe skrine a do slepého stropu, ktorý je zospodu krytý klenbičkami a spredu mriežkou baldachýnu. Zadná časť skrine je k bočniciam pripevnená drevenými kolíkmi. Jej statická pevnosť je značne veľká, takže ľahko unesie niekoľkoposchodový nadstavec so sochami,“ poukazujú pamiatkari na ďalšie zaujímavé riešenie.
Upozorňujú na to, že košická oltárna skriňa, ktorej podstavec je z duba a ostatné časti zo smrekového dreva, sa však pravdepodobne v priebehu desaťročí mierne naklonila a tak aj jej krídla mierne poklesli, alebo sa vyosilo ich v minulosti funkčné pohybovanie. „Tu stačí aj veľmi minimálna odchýlka na skomplikovanie hladkej funkčnosti historickej mechaniky oltára. Pravdepodobne aj preto sa oltár dnes už nedá pri aktuálnej manipulácii tak úplne hladko a zároveň „nadoraz“ zatvárať – otvárať, ako kedysi – alebo ako tomu bolo po jeho čerstvom zreštaurovaní na začiatku 90. rokov,“ dodali pamiatkari.
Stáročná stabilita vďaka tyčiam
Navyše nevšedný pohľad sa im naskytol j zo zadnej strany za hlavným oltárom, ktorý je bežne návštevníkom neprístupný. „Tam vidno, že stabilitu či statiku oltára zabezpečuje už od stredoveku dodnes systém kovových „tyčí“, zakotvených v murive svätyne. Zo zadnej strany sú tak v oltárnom nadstavci takto zapustené štyri tyče, oltárnu skriňu zabezpečujú ďalšie štyri tyče zo zadnej strany a dve po bočných stranách,“ upresňujú pamiatkari.
Foto: Krajský pamiatkový úrad Košice
Oltár má aj pozoruhodné parametre. Jeho celková výška je 1369 cm, celková šírka pri zatvorení 806 cm a šírka oltárnej skrine je 404 cm, jej výška 436 cm. Zaujímavosťou tiež je, že samotné krídla hlavného oltára nemajú úplne identické rozmery.
„Doteraz málo známym údajom pre mnohých je samotná hmotnosť oltára, konkrétne celej jeho drevenej časti – teda bez pevnej kamennej menzy – ktorá tak zahŕňa archu, predelu, nadstavec, všetky sochy, reliéfy, ornamenty a krídla s obrazmi. Odhadovala sa pôvodne do 2000 kg (!), no neskôr sa prehodnotil jej výpočet do max. 1000 kg,“ uzatvárajú pamiatkari s tým, že ide o pekné „číslo.“
