Pritom v jeho prípade nerozhodol náhly impulz, práve naopak. Ide o dlhodobú záľubu, ktorá siaha až do školských čias. „Odmalička ma zvony fascinovali, potom neskôr tých dvanástich rokoch ma to viac chytilo. Začal som zliezať veže v okolí. Stretol som ďalších mladých ľudí, ktorých tiež mali túto záľubu. Chodili sme nahrávať, dokumentovať zvony po okolí, zvoniť na ne tradične ručne počas slávností v rôznych lokalitách po Slovensku,“ opisuje mladý zvonolejár.
Keď mal pätnásť rokov, tak chcel skúsiť vyrobiť aj niečo vlastné. Začal zisťovať, aké sú technologické postupy hlavne z literatúry, ktorá bola k dispozícii. „Základné princípy tam boli vysvetlené. No všetky ďalšie veci si človek musel vyskúšať, vymyslieť sám, alebo znovu objaviť. Takže vtedy som vytvoril svoju prvú formu na odlievanie. Zvolil som si tradičnú stredovekú technológiu, ktorá pracuje s prírodnými materiálmi a tie boli ľahko dostupné,“ opisuje mladý remeselník svoje začiatky.
Po vyše roku skúšania sa mu podarilo dokončiť prvú formu a v nej aj odliať zvon, no a žiaľ, experiment sa nepodaril. Napriek tomu to nevzdal, práve naopak. „Svoj prvý zvon tu mám vystavený ako pripomienku na začiatky. No treba vedieť, že výroba a odlievanie zvonov sa študovať nedá. Takže buď sa človek sa už narodí do rodiny nejakého zvonolejára, alebo chodí na skusy do rôznych dielní zaúčať sa u majstrov,. Ale dnes to už veľmi nefunguje, hoci ja som po čase mal možnosť ísť. To už keď som odlieval menšie zvony, vybral som sa do Španielska, k jednému majstrovi zdokonaliť sa,“ opísal Slíž svoju ďalšiu cestu k remeslu.
Foto: Boris Macko
Mimochodom, spomínaný španielsky majster je už deviatou generáciou zvonolejárov vo svojej rodine. „Tam som mal možnosť pracovať s väčšími zvonmi, čiže bohaté skúsenosti som tam mal možnosť nadobudnúť,“ dodal zvonolejár.
U nás sa tento odbor študovať nedá. Preto po skončení základnej školy išiel na elektrotechnickú priemyslovku v Košiciach a tento krok neľutuje. „Bolo to skôr IT zameranie, ale dalo mi to veľa. Tým, že vlastne nielen zvony odlievam ale zvony aj elektrifikujem, zaoberám sa kompletne inštaláciou, tak aj v tejto sfére som doma a tiež to využívam remesle,“ upresnil znonolejár.
Neskôr na Technickú univerzitu v Košiciach, presnejšie hutnícku fakultu. No štúdium nedokončil, keďže sa mu naskytla možnosť ísť za spomínaným majstrom do Šapnielska. „Zvonom sa venujem od 12 rokov a odlievaniu od 15. Teraz mám 28, takže serióznejšie sa remeslu venujem zhruba 13 rokov, zhrnul Slíž. Zvonolejárstvo sa tak stalo jeho živobytím zhruba posledných 5–6 rokov.
Odlievanie zvonov je malá alchýmia
Nie každý vie, z akého materiálu zvony vznikajú. Niektorí ľudia vedia, že z bronzu. No je to úplne pravda? „Je to zvonovina. Čiže klasický cínový bronz, zliatina čistej medi a čistého cínu, ale s vyšším obsahom cínu. Bežne sa používajú cínové bronzy 10 – 12 percentné na bronzové sochy a umelecké odliatky. Ale pri zvonoch, aby tú dobrú rezonanciu, vhodnú tvrdosť a bol mechanicky najodolnejší sa osvedčil pomer od 20 do 22 percent cínu. Zvyšok tvorí meď. Čiže to je tá pravá zvonovina,“ priblížil Slíž.
Foto: Boris Macko
Ďalším dôležitým faktorom pri výrobe – odlievaní zvonu je forma. „Je to gro odlievania, lebo od formy závisí všetko, či akustické vlastnosti, kvalita toho odliatku. Ide o takú čerešničku na torte, ale aj najzdĺhavejší proces z výroby je zhotovenie formy. Tým, že sa robí tradičnou technológiou, tak povedzme na 50 – kilový zvon trvá výroba aj mesiac a je len na jedno použitie,“ vysvetľuje zvonolejár.
Pre laikov je zaujímavé zloženie materiálu, z ktorého sa forma vyrába. Nejde vždy o „najvábnejšie“ veci. No má to svoj zmysel. „Základom je ílovitá hlina, do nej sa pridá konský trus, piesok, slama, vlasy, pivo a takéto exotické prísady. Hoci sa to zdá neuveriteľné, tak bez nich by to nefungovalo,“ tvrdí Slíž.
„Povedzme konský trus, alebo slama funguje rovnako ako železo v betóne, čiže previaže hlinu, potom má menšiu tendenciu praskať. Je priedušnejšia je pevnejšia, to isté ľudské vlasy, predtým sa tiež aj kravské chlpy používali, ale tie je už problém zohnať,“ vysvetlil zvonolejár s tým, že vlasy sú pri odlievaní priamo v kontakte s kovom. Vďaka tomu, že sú jemné, nevidno ich na odliatku.
Piesok pre zmenu funguje aj ako ostrivo, hlina menej praská. Ide tam o to, aby to zlepšil mechanické vlastnosti, aj priedušné vlastnosti hliny, lebo pri odlievaní plyny, ktoré sa tvoria dokážu unikať celým povrchom formy. Je menšie riziko, že bude tam nejaká pórovitosť a podobné chyby,“ povedal o odlievaní zvonolejár.
Veľa ľudí sa ho pýta, že prečo neodlieva modernejšou metódou. Veď je to rýchlejšie aj lacnejšie. „To áno, ale iba hlina je najvhodnejšia pre akustické vlastnosti. Keď sa odlejú zvony do moderných keramických zmesí, tak tam určité procesy nenastávajú. Zvon je ochudobnený, má taký chladnejší zvuk. Zvon odliaty do hliny, má príjemnejší, taký teplejší, plnší, menší hlas,“ vysvetlil Slíž rozdiely.
Len pre zaujímavosť, zvon sa odlieva pri teplote približne 1100 až 1200 stupňov Celzia. Hlina má také izolačné vlastnosti, že zvon dokáže vo forme čo najpomalšie vychladnúť. Formy sa kvôli tomu dokonca zakopávajú do zeme. „Jednak proti pôsobeniu tlaku, aby formu nejako neroztlačil a jednak t je to ďalšie izolačná vrstva,. Malé zvony do 50 kíl vieme vybrať z formy už na druhý deň po 24 hodinách po odliatí. Keď sme odlievali 470 kilový zvon, tak ten chlad ešte keď sme o päť dní otvorili formu, mal stále zhruba 40 – 50 stupňov,“ poodhalil Slíž ďalší postup pri odlievaní zvonov
Samotné odlievanie podľa neho trvá od pár sekúnd a až povedzme 2 minúty pri tých väčších zvonoch. Maličké zvončeky, sú záležitosťou pár sekúnd, veľké zvony maximálne spomínané 2 minúty.
Zvon je hudobný nástroj
Výroba zvona nespočíva len v jeho odlievaní. Je to podobné, ako pri hudobnom nástroji. „Veľa dielní žiaľ prešlo na tie moderné technológie, dnes sa dosť hrá o čas, čo tomuto remeslu neprospieva. Ja som si povedal, že sa budem držať tých overených postupov, lebo niektorí zákazníci požadujú klasický zvuk dosiahnutý tradičnými technológiami odlievania. Napríklad teraz sme mali zákazku z Holandska , aby sme vymenili v jednej zvonkuhre zvony, ktoré boli tam doplnené. Ale boli odliate do piesku, To je dôkaz, že tradičná technológia má zmysel,“ ilustroval Slíž na konkrétnom príklade správnosť svojho postupu. Navyše každý zvon je odliaty do požadovanej tóniny. „Ja už dopredu, keď nejaký zvon pripravujeme viem, v akom tóne bude znieť, čiže už podľa toho sa pripraví šablóna, ktoré sa buduje, taktiež forma. V jednom zvone neznie len jeden tón, jedna frekvencia, je tam spektrum tzv. alikvótnych tónov, ktoré aj medzi sebou musia byť v určitom intervale. Potom sa navrhne šablóna. Vypočíta sa tzv. zvonové rebro, profil, prierez toho zvona,“ osvetlil Slíž ďalší postup.
Každý zvon má aj srdce
Podobne ako v hrudi, aj vo zvone bije srdce. Jeho upevnenie sa vykonáva rôznymi postupmi. „Je tam zaliate závesné oko, alebo už dneska sa navŕta, alebo odlieva sa tzv. ten centrálny otvor v korune. Tam ide závitová tyč, ktorá drží vidlicu, kde je hriadeľ, na ktorom je srdce. Hriadeľ je opásaný plátmi hovädzej kože, ktorá tlmí nárazy a nie je v kontakte kov s kovom. To by vytváralo n rušivé frekvencie,“ opísal zaujímavú funkciu hovädzej kože pri výrobe a inštalácii zvonov. Ozaj, ako je to s opravami? Podľa Slíža dnes v súčasnosti už na to existujú technológie. Momentálne sú v tejto oblasti v Európe aktívne dve firmy, ktoré dokážu zvariť zvon. Prasknutý aj taký , z ktorého sa odlomí nejaká časť. Dokonca sa im podarí prinavrátiť pôvodný zvuk. „Na reštaurovanie sa tam posielajú aj pamiatkovo chránené zvony sa tam posielajú na takéto reštaurovanie. Je to náročný proces, ale aj prasknuté zvony dokážu prinavrátiť k životu,“ prezradil zvonolejár.
Foto: Boris Macko
Zvon sa dá väčšinou odliať tak, že ho netreba dobrusovať, dolaďovať, lebo klasické zvony do kostola nepožadujú až také prísne tolerancie, tie sa odlievajú na jednu šestnástinu, poltónu. Dnes sa už len málokde zvoní ručne. Väčšinu zvonov nepoháňa sila ľudských rúk, ale je mechanický. „V súčasnosti ide o tzv. lineárny pohon, ktorý funguje na princípe magnetizmu, je bezdotykový. Magnetické pole rozhojdá ten zvon alebo klasický vlastne motor s nejakou riadiacou elektronikou, tá je tam najdôležitejšia alebo v podstate tá riadi celý ten proces od štartu chodu až po brzdenie toho zvona, že ak je tá riadiaca elektronika dobrá a až vlastne dobre sa nastaví, tak ten zvon fakt dokáže rozoznievať aj tá elektrifikácia šetrne. K tomu treba prirátať aj spínacie hodiny, kde zákazník alebo my naprogramujeme časy zvonenia,“ objasňuje zvonolejár.
Mechanický pohon nie vždy zvonom prospieva. „To záleží na spôsobe, na druhu pohonu a hlavne na riadiacej elektronike. Dnes už technológie dosť pokročili oproti tomu, čo bolo povedzme pred 20 rokmi. Žiaľ, aj dnes sa ešte nájdu firmy, ktoré montujú nie vhodné typy elektrifikácií. No v súčasnosti je technológia na takej úrovni, že o zvon sa už sa netreba báť tak, ako v minulosti,“ upokojuje Slíž.
No jedným dychom dodáva, že tradičné ručné zvonenie je stále najlepšie. Hlavne ak je zvonár skúsený. Podľa Slíža to patrí k našej kultúre, navyše kontakt zvonára so zvonom je bezprostredný, pričom vykonáva aj údržbu.
„Navyše motor nie vždy dokáže tak rozoznieť zvon ako človek. Sú rôzne tradície, že sa tzv. potrháva, alebo sa zvonení rôznym výkyvom, prípadne sa v určitých intervaloch robí pauza. To motor nedokáže. Aj preto treba zachovávať ručné zvonenie do čo najväčšej miery,“ zdôraznil zvonolejár.
Zvonári sú ohrozený druh
Aj povolanie zvonára je na Slovensku už, žiaľ, rarita. Ale stále sú lokality, kde sú zvonári, aj keď chodia zvoniť len cez nedele, či sviatky. Tradícia stále žije aj v Českej republike, Dokonca sú tam spolky zvonárov vo viacerých veľa lokalitách, napríklad aj v Prahe, kde je veľa zvonov.
„Stále príde partia ľudí a vlastne zvonia, je to ich záľuba, takisto v Pražskom hrade, či už v Starom Meste, tak isto rôznych lokalitách v Čechách, v Kadani je početná skupina zvonárov. Fakt je to ich záľuba. Prídu, stretnú sa v nedeľu, zazvonia na omše, ale takisto aj cez týždeň majú v podstate rozdelené služby,“ informoval Slíž o udržiavaní tradície u susedov. Ako je to na Slovensku? Ľudia sa to snažia udržiavať tradície aj u nás, ale nie je to také početné. Napríklad v Košiciach sa ručne zvoní v Dóme Svätej Alžbety, na Urbanovej veži, takisto v kaplnke sv. Michala, ale aj u dominikánov. „Dokonca aj ja ešte v tých študentských časoch na strednej škole som mal isté obdobie, keď som do Michalskej kaplnky chodil pravidelne zvoniť,“ zaspomínal zvonolejár.
Navyše v minulosti bolo výhodou, že zvonár vedel, udržiavať zvony. Dnes si ľudia myslia, že keď sa zvon elektrifikuje a zavesí do veže alebo je elektrifikovaný, tak sa oň netreba vôbec starať. To je mylná predstava, pretože v tých vežiach sú extrémne podmienky – chlad, teplo, vibrácie… Napríklad skrutkové spoje sa uvoľňujú, drevo zosychá, takže vlastne pravidelný servis je nutný. Lebo ak sa zanedbá, čo sa veľakrát už stalo, potom sú škody a následky omnoho, omnoho fatálnejšie a drahšie,“ varuje Slíž pred zanedbaním starostlivosti o zvony.
Aj zvony potrebujú opateru
Bronz má síce podľa neho extrémne dobrú odolnosť voči korózii, no je dobré zvon čistiť, napríklad od vtáčieho trusu. Ešte lepšie je úplne zamedziť tomu, aby sa trus k zvonu vôbec nedostal. „Primárne je dôležité, aby sa opotrebovávalo srdce a nie zvon. Samozrejme, aj on sa opotrebováva Ide o bod, kde udiera srdce. Postupom času sa „vybije“, nastane tam úbytok materiálu. Ak presiahne 10 percent celkovej hrúbky zvona, tak by sa zvon mal pootočiť, aby sa to sa prebilo do nového miesta,“ upozorňuje Slíž.
Ak sa to zanedbá, alebo srdce bije príliš nízko, alebo vysoko, stáva sa, že kožený remeň, na ktorom je srdce sa natiahne a srdce začne byť nižšie. „Môže dôjsť k prasknutiu zvona. Preto stále treba dbať hlavne na technické vybavenie a aj zvon bude v dobrej kondícii,“ vysvetľuje Slíž.
Ozaj, ako je to so zvonolejármi na Slovensku? „Neviem presne, v podstate sme momentálne traja. Jedného poznám osobne. No som v kontakte s jedným mladým kamarátom z Čiech, ktorý v podstate začal ako ja. Debatujem s majstrom zo Španielska, sme v úzkom kontakte dodnes. Radí mi hlavne čo sa týka ladenia zvonov a je toho výpočtu toho profilu,“ vyratúva Slíž.
Na nedostatok práce sa nesťažuje. V dielni, ktorá je v obci Krásnohorská Dlhá Lúka neďaleko Rožňavy mu pomáha jeho otec. „Tým, že sme len maličká dielnička, aj málo roboty stačí. Robím aj údržbu zvonov, aj nejaké nové zvony. Preto je stále dosť roboty. Lebo jednak je málo ľudí, ktorí sa tým zaoberajú a čo sa týka údržby zvonov, tak žiaľ zvony na Slovensku sú vo vyššej miere v žalostnom stave,“ povzdychol si zvonolejár.
Zvonolejár Róbert Slíž z Krásnohorskej Dlhej Lúky sa na nedostatok práce nesťažuje.
Navyše technika na pohon zvonov, ktorá sa montovala povedzme pred 30 – 40 rokmi začína dožívať. „Robíme dosť objednávok aj do zahraničia. Nedávno sme dodávali 12 zvonov na zvonkohru do Holandska, máme zákazníkov aj z Maďarska. Takže nemôžem povedať, že by sme sa nudili,“ pochvaľuje si Slíž.
Tvrdí, že stále je každý jeden krok pri výrobe zvonov alchýmia a treba skúšať veľa vecí. Napríklad aj materiály od dodávateľov, nie sú vždy konštantné. „Stále sa treba prispôsobovať novým problémom. V zime používame iné zmesi, na leto máme iné. Je to obrovská alchýmia a učenie nie na jeden, ale na to treba aspoň 3 životy,“ uzavrel s úsmevom Slíž.
