Zaujímavosťou je, že prvé bankovky sa objavujú za Márie Terézie. „Prvým panovníkom, ktorý reálne zavádza kreditné mince bola Mária Terézia. Išlo o medená minca, ktorá nemá hodnotu drahého kovu, ale jej hodnota spočíva v tom, čo je na nej vyrazené,“ vysvetlil Patrik Fečo, odborný pracovník – kurátor fondu numizmatiky Východoslovenského múzea v Košiciach.
Ďalšou zaujímavosťou boli aj tzv. skrutkovacie mince. Zobrala sa obyčajná medená minca, vyrezal sa na nej závit. Na druhej, cennejšej minci sa urobila protistrana, aby sa to dalo zaskrutkovať. Výsledkom bolo, že celok vyzeral ako jedna minca a dovnútra sa dali skryť napríklad cenná strieborná, alebo zlatá minca.
Koruna a jej príbeh
Za vznik koruny „môže“ cisár František Jozef. Od nástupu na trón v roku 1848 vládol až do roku 1916. „On sám zažil niekoľko menových systémov. Posledným, ktorý u nás platil, boli koruny. Tie prišli v roku 1892. Názvom ostali koruny platidlom až do príchodu eura na našom území,“ priblížil Fečo ďalšiu zaujímavosť.
Hodnota starých platidiel sa líši. Nezáleží pritom len na období, či materiáli, z ktorého sú vyrobené. Ak sú zo zlata, cena vzácneho kovu síce robí svoje, no historická a tým pádom aj finančná hodnota nemusí byť taká vysoká, ako sa zdá. „Napríklad v prípade Slovenského štátu došlo k zmene materiálu, z ktorého sa mince razili. Napríklad dvadsaťhaliernik. Razili ho z medi, ale ako vojna napredovala, meď ako strategická surovina bola drahá a mala aj iné využitie. Preto v roku 1942 začali uvažovať o zmene materiálu,“ vysvetlil Fečo. Napokon začali raziť spomínanú mincu z hliníka. No existujú mince zo spomínaného roku, ktoré sú medené aj hliníkové. Práve medené z roku 1942 sú najdrahšie z celej sady mincí zo Slovenského štátu. V zachovalom stave môže stáť aj 300 – 400 eur.
Ikonická „jednokorunáčka" z čias socializmu má tiež zaujímavý príbeh. Podľa Feča mala tri verzie zadnej strany. „Či už to bol vlastne starý štátny znak, veľký lev, s ním bola v päťdesiatom siedmom zavedená, potom bola klasická tá pavéza, čo je vlastne veľký štít. Po revolúcii od 90. rokov ostala predná časť stále rovnaká, len tá zadná strana sa menila, prispôsobovala," vysvetlil Fečo.
Ozaj, niekedy môže byť zdrojom bohatstva aj nenápadná minca, ktorá navyše v čase svojho používania nemala nejakú extra hodnotu. No dnes je práve naopak až extrémna. Príkladom môže byť päťhaliernik z roku 1924. „Je to najvzácnejšia obehová československá minca vyrazená vo veľmi malom množstve z medi. Presne tento ročník môže dosiahnuť hodnotu nového Mercedesu vyššej triedy," prezradil kurátor šokujúcu cenu nenápadnej mince.
Ozaj, ešte sa vrátime k hodnote starých peňazí, presnejšie bankoviek. Najlepšie je mať ju v stave novej. „Ak ste si ju pred dajme tomu tridsiatimi rokmi odložili a vtedy vtedy neboli bankomaty, tak máte vyhraté. Nové, neprehnuté, nezničené majú najväčšiu zberateľskú cenu aj dnes. Lebo pokojne môže byť bankovka aj storočná a nebola v obehu, nemá nejaké vyslovené chyby, tak tá cena môže byť výrazne vyššia ako v prípade tej istej bankovky, ktoré je používaním v obehu opotrebovaná. Výnimkou môže byť nejaká rarita," upresnil Fečo.
Východoslovenské múzeum ukrýva okrem Košického zlatého pokladu aj pozoruhodnú zbierku mincí.
Ako príklad uviedol niekdajšie bankovky v hodnote 5 – tisíc korún, ale aj 500 – eurovky. Postupne sa sťahujú z obehu. Sú síce ešte oficiálnym platidlom, dnes nemajú nejakú extra zberateľskú cenu. Samozrejme, ak sú úplne nové, tak tá zberateľská cena je trochu vyššia, ale o pár rokov sa chystá zmena eurobankoviek. Budú mať úplne nový dizajn. Takže tým pádom sa doterajšie postupne stiahnu z obehu," dodal Fečo s tým, že spomínané 500 – ky budú mať výrazne vyššiu odberateľskú cenu. Veľa ľudí si práve kvôli vysokej hodnote nenecháva. „Bežný človek si nechá nejaký nižšie nominnály ako úplne najvyššie. Tým pádom sú bankovky s vyššou hodnotou zberateľsky zaujímavé," doplnil.
Svoj vývoj mali ja mince. V ranom stredoveku ešte razba nebola taká presná. Neskôr sú už vyobrazenia na minciach prepracovanejšie. Navyše vznikli aj drobné mince. „Vznikol jaj prepočet mincí podľa hodnoty. Napríklad 100 denárov je 20 grošov a to je jeden dukát. Čiže jedna zlatá minca bola buď 20 grošov, alebo 100 denárov," objasnil Fečo.
Aj dnes existuje polemika, či majú drobné mince opodstatnenie. Nie je to len záležitosť modernej doby. Riešili to už pred stáročiami. „Aj naši predkovia videli, že denáre nestačia a sú nepraktické. Lebo ak chcete kupovať niečo vo väčšom množstve, tak prenášať kvantá malých, drobných strieborných mincí je je hlúposť. Tak prišli s tým, že skúsia tie mince nejakým spôsobom trošku inovovať," povedal Fečo. Inšpirácia prišla z Neapole a vtedajších talianskych krajín. Na scénu prišli tzv. guldinery, to sú predchodcovia toliarov.
Foto: Boris Macko
Je všeobecne známe, že v USA, ale aj niektorých iných štátoch má mena názov dolár. Málokto vie, že Američania vlastne majú menu, ktorá chceli základy v Čechách. V podstate ide o skomolenie slova toliar – tolar.
Kuriózne situácie súvisiace s mincami sa viažu aj k niektorým panovníkom. Príkladom môže byť Leopold I. „Tým, že on vládol pomerne dlho, tak na jednom type mincí je vyobrazený ako mladý chlapec. Postupne na minciach vidno, ako sa menil, dospieval, ako sa menil a postupne starol," upozornil Fečo na zaujímavosť.
Výplata za sklo
Ďalšou zaujímavosťou sú tzv. robotné známky. Buď sú kovové, alebo sklenené. „Sú to známky, ktoré sa používali napríklad vo fabrikách, alebo na panstvách, či v baniach Peknou zaujímavosťou a podľa mňa aj vizuálne atraktívne sú sklenené robotné známky z osemnásteho storočia, čiže z čias Márie Terézie, ktoré pochádzajú vlastne zo Zborova pri Bardejove," upriamuje Fečo pozornosť na ďalšiu zaujímavosť.
Panstvo Zborov bolo po skončení Rákocziho povstania rozdelené medzi troch ľudí. „Jedným z nich bol aj gróf Aspremont a práve on začal na svojom panstve používať sklenené robotné známky. Farba skla nebola dôležitá kvôli hodnote, skôr bol dôležitý piktogram na skle. Išlo o to, či išlo o započítanie práce za pol dňa, alebo jeden celý. Takže celý krúžok znamenal celý deň. Zlomený pol. Preto sklenené známky neboli zlomené úmyselne, kvôli zničeniu, ale vyjadrovali hondotu, čas práce," vysvetlil Fečo.
Foto: Boris Macko
Spomínané známky mali aj „vychytávky“. Buď je na nich vyobrazený kosák, čo znamenalo je ručnú prácu, prípadne prácu na poli. „Potom je tam koleso, to je práca s vozom. Takýmto spôsobom si odlišovali, aký typ práce ten človek vykonával a nakoniec určitého zúčtovacieho obdobia ten človek odovzdával svoje robotné známky a dostal za to mzdu," vysvetlil zmysel známok kurátor VSM. S úsmevom dodal, že ide o určitý systém prechodcu dnešného mzdového účtovníctva. „V podstate podobne sa dnes robia prezenčky, kde je jasné, kto koľko odpracuje a na základe toho dostane výplatu.
V prípade sklenených známok zo Zborova zostalo záhadou, aké za aké obdobie sa známky zbierali a aká bola mzda za jednotlivé práce a odpracovaný čas. Tak, či onak, zbierky VSM dokazujú, že aj mince a platidlá ukrývajú zaujímavé príbehy, ktoré sa oplatí spoznať.
