Práve im je venovaná výstava „A predsa sa točí" vo Východoslovenskom múzeu v Košiciach. Je prierezom tvorby hrnčiarov a venuje sa aj histórii remesla. Nechýbajú ani interaktívne prvky, či napodobenina hrnčiarskej pece, ktoré výstavu oživujú.
Dnes je hrnčiarstvo vzácnosťou, čo je škoda. Útlm prišiel aj kvôli využívaniu nových materiálov ako skla, či smaltovaného riadu. „Aj preto začali hrnčiari robiť experimenty. Ale jednoducho hlina vám nedovolí ísť do niektorých foriem tvarov, ani rýchlosti. Takže to bol taký úpadok. Plus keď skončili cechy, začali robiť aj všetci fušeri. Znížila sa kvalita," vysvetlila kurátorka výstavy Ľudmila Mitrová.
Namiesto hračiek popolníky
Po II. svetovej vojne prišlo obdobie ÚĽUV-u, vtedy Júlia Horová Kováčiková podchytila pozdišovských hrnčiarov. „Tieto zbierky boli vyslovene vytvorené na objednávku Východoslovenského múzea. Etnograf Michal Markuš robil výskum a dal vyrobiť predmety, ktoré sa už v tej dobe nevyrábali, ale starí hrnčiari si to ešte pamätali. Napríklad koršovy na svadbu, alebo maselničky," priblížila Mitrová s tým, že ide hlavne o funkčnú úžitkovú keramiku.
„Mnoho z toho by sa podľa mňa – a o to sa snažíme pri tejto výstave, mohlo opäť vrátiť. No je jasné, že u niektorých vecí to už nebude možné. Napríklad už asi nikto nebude používať vrchnák na zbušok, lebo len málokto málokto si bude vyrábať mlieko (maslo z mlieka) doma," myslí si kurátorka.
Pozdišovskí hrnčiari vyrábali aj rôzne predmety, napríklad hračky pre svoje deti. V čase socializmu, keď prišla družstevná výroba, sa prispôsobili dobe. „Chopili sa príležitosti, ale začali vyrábať napríklad popolníky z hlinených zvieratiek," zdôraznila Mitrová.
Výstava A predsa sa točí vo Východoslovenskom múzeu predstavuje prierez životom a tvorbou hrnčiarov z Pozdišoviec.
Nešlo len o predmety, ale aj návrhy rôznych vzorov. „Každý tam dal akože kúsok toho svojho. Ale už to nie je to autentické, ale v niektorých prípadoch umelo vzaté a prevzaté," dodala kurátorka. To bolo napríklad pri svietnikoch z Novej Bane. Práve spomínaná Júlia Kováčiková spolu s hrnčiarmi vytvorila slávny ornament Karička na tmavom podklade.
„No sú medzi nimi rozdiely. Napríklad keď ju urobí pán Parikrupa, čo bol majster ľudovej umeleckej výroby, on napríklad pridal mašličku na copoch. Ak keramiku s týmto vzorom vyrobilo družstvo v Pozdišovciach, tak mali tanečnice mašličku na zásterách. Sú tam mierne rozdiely, no bolo to veľkým hitom. A vhodný darček ak keď mala nejaká inštitúcia, alebo človek výročie," upresnila Mitrová.
Problém podľa nej nastal v tom, že hrnčiarska výroba sa preorientovala z úžitkovej na estetickú. Niekdajší životný štýl zanikol. Mnoho vecí sa prestalo používať a hrnčiarstvo sa preorientovalo na f estetickú funkciu. „Problém je v tom, že dnešnej generácii to pripomína nejakú chatu z čias socializmu a niečo zastarané. My sme sa touto výstavou snažíme o to, aby sme ukázali celú pestrosť, celý vývoj Pozdišovskej keramiky. Výstava je iba prvá etapa, druhou je zápis, a stále je nadčasová, vždy sa z nej dá niečo vziať. A to aj dnešní grafici, výtvarníci, hrnčiari. Lebo predsa je to cez 600 rokov tradície. Bola by škoda, aby zanikla," uviedla kurátorka.
Hrnčiarov je u nás málo a zrejme sa to tak skoro nezmení. „Pán Parikrupa už nepracuje, neviem, či jeho syn chce v remesle pokračovať, ale je len ťažké sa tým uživiť. Myslím, že v poslednej etape už musel vyrábať porcelánové umývadlá, aby nejako prežil. O hrnčiarske výrobky nebol záujem, lebo mali iba estetickú funkciu," uviedla kurátorka.
Nemali takmer žiadny majetok
Ak sa chcel kedysi niekto stať hrnčiarom, tak sa išiel učiť k majstrovi hrnčiarovi. Ani po vyučení to nemali hrnčiari vždy jednoduché. Niekedy pristúpili aj na výmenný obchod. Mnoho hrnčiarov z Pozdišoviec chodilo predávať aj na trhy do Sárospataku a do Užhorodu.
Navyše hrnčiari ako remeselníci nemali toľko času na gazdovstvo. Či už išlo o pestovanie rastlín, alebo chov domácich zvierat. „Nemali pozemky, boli najnižší z poddaných, takže želiari. Často mali iba domček v prenájme a vyslovene záviseli vôle príslušného zemepána. Ten aj určoval, ktorý hrnčiar mohol vyrábať ako majster. Sú aj záznamy o prípadoch, že jeden rok bol bol ako majster určený jeden hrnčiar, na druhý rok si mohol dielňu otvoriť iný," objasnila Mitrová. Dielňu síce v dome mali, ale potom mohli vyrábať iba popri robotách.
Na výstave nájdu návštevníci aj repliku hrnčiarskej pece. Hrnčiari ju mali vzadu na humne, či v záhradách. „Nie každý ju mal, navzájom si ju požičiavali a museli na tom robiť viacerí, lebo napríklad pri zadymovanej keramike je technika, že naraz musia sa zapchať všetky diery a tým sa vlastne tvorí veľký pretlak. Preto museli dávať dáva železnú reťaz ako zosilnenie na pec, aby nepraskla. Hrnčiari zanechali aj nejaké stopy vo svojom živote. Svojmu remeslu prispôsobili život, vznikla aj celá kultúra, piesne, ktoré si spievali pri výpale, pri zdobení, pri točení, alebo keď chodili na trhy, Mali iný životný štýl ako gazdovia," uzavrela kurátorka.
