V polovici apríla 1970 sa koleso straníckych previerok rozkrúcalo na plné obrátky. A začínalo valcovať celoplošne. Hlavných predstaviteľov obrodného procesu z rokov 1968 až 1969 už normalizátori stihli odstrániť, teraz prišli na rad početní priaznivci – reformní komunisti v straníckom aparáte i vo volených orgánoch na nižších stupňoch.
Vládli Indra a Šalgovič
Najväčším nepriateľom človeka bol vlastný jazyk. Ak mu nemal spôsobiť existenčné problémy, bolo treba predstierať politickú lojálnosť. Koloval smutný vtip: „Prečo si preverený s neprevereným nemôžu podať ruky? "Lebo preverený stratil česť a nepreverený prácu.“
Pripomeňme si ešte jeden na podobnú tému. Pýtajú sa Kohna pri previerkach: „Aký máte názor na vstup spojeneckých vojsk?“ „Taký ako KSČ.“ „To nemáte vlastný názor?“ „Mám, ale s ním nesúhlasím.“
Previerkové komisie postupovali podľa inštrukcií z Listu Ústredného výboru KSČ základným organizáciám k výmene straníckych legitimácií z januára 1970. O tri mesiace neskôr na zhromaždení v Bratislave vysvetlil zmysel a ciele rozsiahlej kampane druhý muž v strane Vasiľ Biľak:
„Očakávame, že strana očistí svoje rady od všetkých tých, čo sa rozišli s marxizmom-leninizmom a čo sa k nej len prilepili,“ vyhlásil Biľak. „Od tých, ktorí stratili triednu súdnosť a vyvolávali nenávisť proti Sovietskemu zväzu.“
Ťažisko previerok spočívalo na komisiách. Tie vznikali z dogmatického „zdravého jadra“ strany, ktoré privítalo vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968. Nie náhodou činnosť týchto komisií v Česku koordinoval Alois Indra a na Slovensku Viliam Šalgovič, obaja „verní leninisti – internacionalisti“, zasvätení do príprav ozbrojenej invázie.
Výmene legitimácií predchádzali pohovory s členmi strany, ktorých sa pýtali na ich vzťah k obrodnému procesu a k vstupu cudzích vojsk. Kto neprešiel sitom previerok, dostal nálepku „pravicového oportunistu a revizionistu“. Rozhodnutie komisie potvrdzoval okresný výbor strany vylúčením alebo vyškrtnutím (to bol lepší prípad) dotyčného a požiadal ho o odovzdanie legitimácie.
Neprešiel ani budúci prezident
Po celoštátnej porade tajomníkov 16. apríla 1970 zverejnila stranícka tlač mená niektorých vylúčených akoby na ukážku. Zo známych Slovákov uviedla filozofa Miroslava Kusého, publicistu Eda Riša, redaktorku Pravdy Renátu Šteffelovú a ďalších. Dôvod vylúčenia? „Horovali za demokratický socializmus, špecifický model socializmu, rozpútavali antisovietizmus.“
V tom čase prišiel o stranícku legitimáciu aj spisovateľ Dominik Tatarka. Vzápätí ho postihol zákaz publikovania a zamestnať sa mohol už iba ako pomocný robotník v lesnom závode. Ako o čosi neskôr aj Alexander Dubček.
Ani budúci prezident Michal Kováč neobstál v straníckych previerkach. Najprv ho však odvolali z londýnskej pobočky Živnostenskej banky, kde pôsobil vo funkcii námestníka riaditeľa. Po vylúčení z KSČ mohol pracovať len ako radový bankový úradník v Bratislave.
V KSČ si neponechali ani dovtedajšieho predsedu mládežníckej organizácie v okrese Žiar nad Hronom a budúceho trojnásobného premiéra Vladimíra Mečiaca. V apríli 1970 si musel hľadať nové uplatnenie, ale ušlo sa mu len miesto taviča v ZŤS Dubnica nad Váhom.
Dubčekovho priateľa a spolupracovníka Ivana Laluhu vylúčili už vo februári 1970, oznámili mu to však až o mesiac neskôr. Tento historik a politológ bol členom širšieho vedenia strany na Slovensku, jej reformného krídla, preto ho preverovala špeciálna komisia.
„Najprv mi zakázali prednášať v Bratislave, potom i v Košiciach, nasledoval zákaz publikovať a napokon som sa mohol zamestnať v jednom výskumnom ústave, kde sme viacerí s podobným osudom boli pod ustavičnou kontrolou,“ spomína profesor Laluha.
Červená knižka znamenala postup
Na spomínanej porade krajských a okresných tajomníkov štátostrany v Prahe zaznela kritika prílišnej zhovievavosti niektorých komisií k nositeľom pravicového oportunizmu. „Tvrdia, že boli pomýlení, dovolávajú sa tolerantnosti, treba ich však hodnotiť z triednych pozícií.“
Podľa historika Michala Štefanského stranícke vedenie nakoniec rozpustilo viaceré previerkové komisie a z preverujúcich sa v niekoľkých prípadoch stali preverovaní. Malo to zastrašujúci účinok na ostatných. „Až potom sa začalo vylučovať tak, že na Slovensku prišiel o legitimáciu takmer každý piaty či šiesty člen strany a v Česku – každý štvrtý,“ dodáva Štefanský.
Údajne existovali predpísané kvóty, aký počet ľudí treba vylúčiť podľa rôznych sociálnych a demografických znakov. Nijaký materiál tohto druhu sa však v archívoch zatiaľ nenašiel. „Z inštrukcií vydaných k previerkam vyplývalo, že takzvaní pravicoví oportunisti sa grupovali predovšetkým vo veľkých mestách, na spoločenskovedných pracoviskách a tak ďalej. Čiže tam bolo treba čistiť viac a dôkladnejšie,“ pripomína historik.
Hlavné centrá moci sa vtedy nachádzali v Prahe a jej inteligenciu zasiahli čistky najciteľnejšie. „Z pohľadu preverujúcich sa v Čechách vyskytlo aj viac extrémizmu ako na Slovensku, preto u nás boli postihy predsa len miernejšie alebo – tvrdých postihov, ktoré odsunuli človeka až na okraj spoločnosti, nebolo až tak veľa,“ dodáva Laluha.
So stratou „červenej knižky“ však človek prišiel nielen o perspektívu zastávať riadiacu funkciu, ale aj o možnosť pracovať v niektorých ideologicky, politicky či bezpečnostne „citlivých“ povolaniach.
Zdalo by sa, že nové vedenie strany bude šetriť pri čistkách aspoň „svoju“ triedu – robotnícku, a najmä jej „ozbrojenú päsť“ – Ľudové milície. Podľa výskumu Jána Peška z Historického ústavu SAV však previerkami na Slovensku neprešlo 1 643 milicionárov, teda takmer každý desiaty. Mnohí preto, lebo 21. augusta 1969, na výročie okupácie, odmietli nastúpiť do služby a zasiahnuť proti demonštrantom.
Zo strany vylučovali raz a navždy
Po nesmelom začiatku sa na viacerých miestach rozbehli doslova preteky – ktorý okres alebo základná organizácia vylúčia viac oportunistov. Rozmohli sa prípady vybavovania si osobných účtov pri preverovaní, ale centrum na ne upozorňovalo len veľmi zriedka.
Napriek sprísnenej kontrole sa ani táto akcia neobišla bez intervencií v prospech postihnutých. Na Slovensku sa predsa každý s každým pozná už od školských lavíc. Laluha si spomína na prípady, keď človek z blízkeho Biľakovho okolia pomohol niekomu z Dubčekových priateľov: aby nevylúčili oboch manželov, ale iba jedného, aby dcéru prijali na vysokú, veď dva razy urobila skúšky.
Vcelku však čistky znamenali pracovnú i spoločenskú degradáciu pre desaťtisíce ľudí a postihli najmä značnú časť slovenskej inteligencie.
Gustáv Husák na konci života tvrdil historikovi Viliamovi Plevzovi, že bol proti masovému vylučovaniu zo strany, a keď ho do toho Leonid Brežnev stále tlačil, ponúkol mu svoje odstúpenie. Napokon, Husák mal osobné skúsenosti s čistkami v strane po obvinení z buržoázneho nacionalizmu v päťdesiatych rokoch.
Ale podľa Štefanského, ktorý svojho času pracoval vo vládnej komisii pre analýzu udalostí z obdobia rokov 1967 až 1970, archívy o Husákovom odpore proti čistkám na začiatku normalizácie mlčia. Naopak, vyplýva z nich, že Husák osobne predkladal do politbyra inštrukcie, ako ich uskutočniť. Také, čo obsahoval spomínaný List Ústredného výboru KSČ.
„Je však možné, že sa mu neskôr ich priebeh vymkol z rúk, veď previerkami neprešli ani mnohí z Husákových dlhoročných spolupútnikov – napríklad Bohuslav Gráca alebo Samuel Falťan – a že réžie sa ujala Biľakova skupina pod taktovkou Moskvy,“ pripúšťa historik.
V kuloároch sa vtedy hovorilo, že Husákovo vedenie nemalo veľmi na výber: Buď masové čistky, alebo rozpustiť stranu a založiť novú, ako to urobil Kádár po roku 1956 v Maďarsku. Druhú možnosť požadovala aj „ultraľavica“ v KSČ, najväčší dogmatici.
A ešte niečo. V apríli 1970 sa aj na Slovensku pompézne oslavovala storočnica narodenia V. I. Lenina. Nikomu z čelných politikov ani nenapadlo pripomenúť, že za Lenina sa tiež preverovalo, ale vylúčených o rok alebo ešte skôr prijímali späť do strany. Týkalo sa to aj takých známych opozičníkov, ako boli Kamenev, Zinoviev či Bucharin… Raz a navždy ich z aktívnej politiky odstránili až za Stalina.