Režisér Nekrasov: Rusko je veľmi ľavá krajina

Prečo ste si zvolili práve tento historický úsek?
Téma filmu je síce východoeurópska, ale ako to už často býva – iniciatíva aj námet prišli zo Západu. No nakrútil som ho veľmi osobne, cez seba a dialóg s mojou dcérou, ktorá sa narodila v Nemecku, a keď padol Berlínsky múr, mala len 5 rokov.

Čo nové ste odkryli pri tomto medzigeneračnom dialógu?
Na vykreslenie a pomenovanie príčin rozpadu éry komunizmu v Európe – alebo éry socializmu, ako sa hovorí u nás – je viac ako 20-ročný odstup ešte chúlostivý. Na jednej strane už prešlo veľa času, dajú sa robiť isté závery, ale ešte stále to nestačí. Hoci film oproti knihe alebo článku dokáže farebnejšie rozpovedať, o čo išlo, ale je to len jeden zo spôsobov uchopenia udalostí. Čo sa vlastne vtedy stalo a prečo? Možné sú viaceré interpretácie. Od hĺbavých, filozoficko-historických, čo je jedna krajnosť, až po nahrubo načrtnuté bulvárne zobrazenie.

Čo ste si zvolili vy?
Chcel som, aby bol film pútavý, napínavý, ale aby dospel aj k niečomu hlbšiemu. Uvažujem skôr ako režisér hraných filmov, nie ako novinár. No politika ustavične prináša ostré témy, ktoré sa, žiaľ, nedajú obísť. Publicistickú tému ako pád socialistického bloku som zobral aj preto, že pre mňa samotného je dôležité pochopiť, čo sa vtedy s nami všetkými stalo.

K čomu ste dospeli?
V prvom rade, že na môj život a na život celého Ruska tento pád neprestal vplývať. Nie je to len akási vzdialená história, ale živý proces, ktorý trvá doteraz. Ešte stále sa rozpadávame, ešte sme všetko v sebe neprekonali. V dialógu s dcérou odpovedám na jej otázky, ktoré sme vymýšľali spolu, boli to teda aj moje otázky položené mne a mojej generácii.

So svojou prvou manželkou, ktorá bola Nemka, ste odišli žiť do jej vlasti už v 70. rokoch, neskôr ste pôsobili v Paríži aj v britskom Bristole. Pozorovali ste proces rozpadu vyslovene zo „západných pozícií“?
Nie celkom. Nástup Michaila Gorbačova sa stal začiatkom novej epochy vnútri éry komunizmu. Začala sa odvíjať jej posledná etapa, ktorá všetkým dala veľkú nádej. A toto hovorím vo filme celkom úprimne. Dokonca filmy, ktoré som robil pre BBC o Rusku, sa v tom čase začali nakrúcať v spolupráci so sovietskym štátnym rozhlasom a televíziou. Pracoval som tak spolu s ostatnými na postupnom oslobodení našich médií. Až sa ľudia napokon v istom zmysle stali slobodnejšími, ako sú teraz.

Ako to myslíte?
Hoci ešte vládla komunistická strana, pracovalo KGB a vo väzniciach trpeli poslední politickí väzni, dokumentaristi a žurnalisti sa už pohybovali na poli úplnej slobody slova, takže sa cítili slobodní aj osobne. Dnes je to už pre mnohých len vyblednutou spomienkou. Ale nová nesloboda pramení z cynickej paradigmy, keď sa pracuje len pre peniaze. Ak bez peňazí neurobíte ani krok navyše, aj profesia žurnalistu a dokumentaristu je už zadefinovaná inak. Človek dostane zákazku, a keď ju splní, dostane plat. Robí to, čo si uňho niekto objedná, ale pravda, svedomie a česť – tieto pojmy už nemajú nijaký význam. Čím lepšie vybavíš objednávku, či už je to čistá propaganda, alebo bohapustá lož, o to si väčší profesionál.

Nie je azda podobná nesloboda už dobrovoľná? Nie je voľbou novinára?
Aj teraz sú medzi novinármi veľmi odvážni kolegovia a mnohí z nich, ako viete, na to v Rusku doplatili vlastnými životmi. Ale je ich menšina. V čase perestrojky a glasnosti sa však objavovanie, odkrývanie pravdy stalo až akousi módou. Bol to Zeitgeist – duch doby. Samozrejme, že sme verili Gorbačovovi, v jeho osobnú úprimnosť a v jeho pokus spojiť socializmus so slobodou. Ľudia verili, že sa dá nestať sa Amerikou, nepodľahnúť až do konca trhovým vzťahom a pritom zostať slobodnými. Žiaľ, nevyšlo to.

Videli ste v tom paralelu s Pražskou jarou 1968?
Iste, vo filme hovoríme, že mnohých disidentov aj samotného Gorbačova inšpirovali práve myšlienky politického uvoľňovania v Československu v roku 1968. Jeden z nich dokonca hovorí, že ich nenadchýnal samotný Západ, ale Pražská jar a poľská Solidarita – pokus východnej Európy zostať slobodnou v situácii, keď väčšina ľudí nechcela ani diktatúru, ani kapitalizmus, ale pravdivý socializmus, a s ľudskou tvárou.

Nepodpísal sa 20-ročný odstup pod také idealizovanie perestrojky?
Iná vec je, že keď sme robili interview s Alexandrom Podrabinekom, známym sovietskym disidentom, povedal nám na kameru, že sa musí smiať, keď počuje tvrdenia, že Gorbačov dal ľuďom nejakú slobodu. Podľa neho chcel posledný generálny tajomník ÚV KSSZ jednoducho zachrániť systém, ktorý sa už objektívne rozpadal. Gorbačov bol vlastne ľudskou tvárou diktatúry. Pokúšal sa ju zachrániť, ale mu to nevyšlo.

Gorbačov je hlavnou postavou vášho 6-dielneho seriálu?
Je to tak, hoci v prvom diele ešte nevystupuje – je to prológ. Nepozeráme sa na komunizmus od jeho vzniku, nesiahame až do 19. storočia k Marxovi, ale hovoríme o epoche jeho konca. A v tejto dráme je samozrejme Gorbačov hlavným hrdinom, hoci je v tomto zmysle jeho úloha aj osobnosť veľmi rozporná.

V čom?
Ako v každej, aj v tejto dráme je zápletka, ktorá odráža veľkú tému – je to Augustový puč v Moskve v roku 1991. A tu vznikajú konkrétne otázky pre Gorbačova na pozadí nových faktov, ktoré odkrývajú zasvätení ľudia, medzi nimi je aj vysokopostavený generál KGB či pravá ruka Borisa Jeľcina – Gennadij Burbulis, ktorí jednoznačne tvrdia, že Gorbačov nepochybne vedel, že sa pripravuje puč starých vysokopostavených komunistov namierený proti novým pomerom v krajine. Podľa ich slov Gorbačov iba čakal, kto zvíťazí. Bola to veľká ruleta.

Predstava rulety je už zo sveta umeleckého vyjadrovania sa…
No ale v tom sa vlastne líšia Rusi od západných Európanov! Psychológia ruského človeka je byť hráčom. Napríklad Nemec chce vždy vylúčiť náhodu, všetko si premyslí, ale Rus práve naopak – verí, že z náhody, z niečoho nedokončeného získa najvyššiu výhru. Niečo približné mu odrazu prinesie jackpot. Všetci sme takí, aj v politike. A Gorbačov do hry stavil Sovietsky zväz a to, čo ešte zostalo z komunizmu, stavil na tú kartu všetko. Rozohral vabank a prehral. Hoci sa mu zdalo, že by mohol aj vyhrať. Išlo o záchranu. Chápal, že ak nič neurobí, všetko sa zvalí samo od seba a Jeľcin nad ním zvíťazí. Takže dá sa o tom všetkom hovoriť aj takto cynicky popri tom, ako Gorbačova mnohí pasujú za slobodomyseľného anjela.

Hovorili ste vo filme so samotným Gorbačovom?
Dlho som na tom trval, ale napokon sme od toho ustúpili. Ľudia z Gorbačovovho štábu si myslel, že sme neviem aká bohatá západná televízna spoločnosť a za prípadné nakrúcanie si údajne pýtali desaťtisíce eur. Navyše, malo ísť o prísne riadené interview, pri ktorom by sme nesmeli ani na krok vybočiť z vopred schválených otázok. Napokon mi aj iní novinári tvrdili, že to s ním nejde – veď rozpad ZSSR je jeho centrálna životná téma. Čo by mal vlastne pred tou kamerou povedať? Že o puči všetko vedel? Skúsenosť kolegov bola taká, že len čo sa tejto témy niekto dotkol, Gorbačov sa uzatváral a hovoril všeobecné frázy.

Ako ste teda vyriešili jeho prítomnosť vo filme?
Našiel som veľmi zaujímavý archív, kde hovorí o svojich chybách. Hneď po puči rozpačito hovorí: Bola to moja chyba. A pokračuje: Ale viete, idea socializmu ide vlastne už od kresťanstva… Zdá sa, že to funguje.

Ako ste vnímali, keď na jar kandidoval za prezidenta?
Paradoxne je stále oproti mnohým lepší – aj napriek týmto existujúcim podozreniam. Ja sám nedokážem uveriť, že by bol takým cynikom a skutočne by ticho súhlasil s tankami v uliciach Moskvy v auguste 1991. Vtedy tam zahynuli traja ľudia. Tragédia, ktorá sa mohla zvrhnúť na masovú melu. Keby naozaj vedel, čo sa pripravuje, a neurobil všetko, aby to zastavil, bolo by to samozrejme veľmi zle. Išlo totiž o provokáciu občianskej vojny, ktorá sa nesmie v nijakom prípade pripustiť.

Aké je teda vaše resumé?
Gorbačov vojde do histórie ako veľký politik. Aj napriek tomu, čo o ňom v našom filme hovorí ďalší dôveryhodný svedok doby – posledný komunistický premiér NDR Hans Modrow, ktorý bol v politike presne v čase pádu Berlínskeho múru. Veľmi ostro totiž tvrdí, že Gorbačov jednoducho sám a dobrovoľne odovzdal všetky svoje pozície. Ku koncu bol už veľmi slabý. V čase, keď sa už celá východná Európa oslobodila, Sovietsky zväz ešte existoval. No a podľa Modrowa Gorbačov vo všetkých rokovaniach s NATO, so všetkými zahraničnými politikmi rezignovane opúšťal vydobyté pozície svojej krajiny. Nemusel to robiť. Akoby bol na lopatkách.

Možno aj preto v Rusku hovoria, že Západ má dobrý dôvod idealizovať postavu Gorbačova, keď ho tam považujú za superstar?
Je to tak. No a Gorbačov mal túto úlohu veľmi rád. Aj jeho nebohá manželka…

Ako ste si poradili s tým, čo sa dialo po moskovskom puči?
Puč už prakticky všetko uzatvára. Keď sa po ňom Gorbačov vracia z Krymu, vychádza z lietadla v nenápadnej bundičke, s unaveným úsmevom . Už to nie je líder. Ako povedal Gennadij Burbulis, bol to pohreb Sovietskeho zväzu. Všetko ostatné už boli len formality. Hra bola prehratá. Republiky, ktoré sa ešte neprihlásili k svojej nezávislosti, hneď v prvý týždeň po puči vystúpili zo ZSSR. Preto každý diel série začíname Gorbačovovým príhovorom, keď sa zrieka svojej funkcie prezidenta ZSSR. Bolo to na Vianoce 25. decembra 1991 a nikto si ani poriadne nevšimol, že je koniec Sovietskeho zväzu. Vyznelo to ako nejaká banálna televízna relácia.

Dotýkate sa všetkých krajín bývalého východného bloku?
Áno, som presvedčený, že nielen jeseň 1989, keď ste sa všetci postupne oslobodili od vládnucej komunistickej ideológie, bola výsledkom domino efektu. Tento efekt pôsobil aj v celom predchádzajúcom, ale aj v ďalšom desaťročí.

Ste v pozícii kritika Putinovho režimu, jeho systému moci. S čím sa stretávate, keď sa vraciate do Ruska? Vnímajú vás ako nepriateľa?
Iste, a situácia sa čoraz rýchlejšie zostruje. Kým pri mojom filme Nedôvera o výbuchu obytných domov v Moskve v roku 1999, ktorý som nakrútil v roku 2004, som si ešte mohol vyberať medzi oficiálnymi distribútormi, už môj ďalší film – Rebélia, Litvinenkov prípad z roku 2007, nedostal povolenie na šírenie. A na dokument o rusko-gruzínskom konflikte Lekcie ruštiny bola reakcia ešte horšia, v Rusku je načisto zakázaný. Vojna – to je už celkom vážna téma. Ak si nebodaj na strane nepriateľa, tak si už úplný zradca.

Ako vnímate sám seba vy?
Určite sa necítim byť žiadnym zradcom. Okrem iného, film o konflikte s Gruzínskom sme s manželkou nakrúcali len cez ľudské príbehy, civilné osudy z oboch strán barikády, nesústredili sme sa v ňom na politiku. No u nás vždy a všetko závisí od politickej situácie, aj keď, samozrejme, v konečnom dôsledku, alebo práve preto, som opozičný režisér. Profesia režiséra však nie je celkom politická. Radšej by som bol, keby ma kritizovali za môj filmový jazyk. Na prehliadku Sun dance alebo do Cannes by ma nezobrali za politiku a antiputinizmus. Im je to jedno, dôležité je, aby bol dobrý samotný film.

Čím vás zaujala téma výbuch obytných domov?
Dátum 9. 9. 1999 zmenil chod histórie našej krajiny. Ten výbuch bol prvý teroristický útok v jej srdci. Dovtedy boli takéto útoky ďaleko od samotného Ruska, najmä od Moskvy. Bol to pre nás civilizačný šok podobný tomu neskoršiemu v New Yorku. Nikto nechápal, čo sa stalo. Nie je žiadna vojna a odrazu pri výbuchu zahynie množstvo nevinných ľudí. Tento šok ovplyvnil celú spoločnosť a vyprovokoval druhú vojnu s Čečenskom, ktorú Putin akoby vyhral. Dovtedy totiž Čečensko pôsobilo tak, že sa tam nedá vyhrať nič.

Foto: Robert Hüttner

Andrej Nekrasov Andrej Nekrasov

Svojimi filmami mapujete Putinovu dráhu?
Nedá sa nič robiť, keď je tak dlho pri moci… Zdanlivé vyriešenie problémov s Čečenskom na ľudí silno zapôsobilo. Hodnotili pozitívne, že sa našiel človek, ktorý si s tým poradil. Dovtedy ho vôbec nikto nepoznal. A to ho priviedlo k moci. Veď pred ním sa jeden po druhom menili premiéri, ktorí napospol pôsobili nevýrazne. Najprv sa zdalo, že je len jedným z jeľcinovských ľudí – mimochodom, už samotné toto označenie bolo ako kiss of death, bozk smrti. A odrazu tento človek víťazí nad Čečenskom! Mnohým sa zapáčil aj celý jeho štýl – strongman, obnažená hruď, hrubý slovník. Zmenila sa celá atmosféra, bolo to niekde veľmi hlboko – tu nešlo len o politickú, ale kultúrnu zmenu, ktorá vrátila do Ruska kult hrubej sily, mačizmu.

Išlo to ako mávnutím čarodejníkovej paličky?
Dobre vieme, že kultúra je zakorenená hlbšie ako politika. Navyše Putin hneď začal hovoriť v jednej rovine o svojej láske k vlasti a ku KGB. Napríklad, keď so špecifickým vulgárnym prízvukom rád hovoril, že milovať vlasť ho naučili v škole KGB. Pri Jeľcinovi sa ku KGB už nikto nehlásil a odrazu bolo rehabilitované a v televízii začali bežať filmy o ruských špiónoch.

Dnes je už Putin po prestávke v kresle premiéra prezidentom tretíkrát. Ako to vnímate?
Nálada v spoločnosti sa od minulej zimy veľmi zmenila, keď opozícia vyviedla na ulicu okolo 100-tisíc ľudí. Hneď všetci nabrali odvahu, teraz už máme v opozícii aj komerčných televíznych moderátorov, ktorí dovtedy nemali ani pomyslenie strkať sa do politiky. Je dobre, keď ľudia vychádzajú do ulíc a pýtajú sa, prečo neboli slobodné voľby. Vážim si napríklad Navaľného, dokázal za sebou potiahnuť veľa ľudí, ktorí naozaj vyšli do ulíc. Ale pre mňa jeho ústredné heslo, že strana Jednotné Rusko je stranou podvodníkov a zlodejov, nestačí. Podľa mňa je to aj strana vrahov a vyznávačov vojny. Všetko sa to začalo oveľa skôr. Ako člen opozície som stál vedľa Navaľného na tribúne, ale aj tak hovorím – mali sme vychádzať do ulíc pred 10 rokmi.

Nie je lepšie neskôr ako nikdy?
Ak cez seba nepremietneme všetko, čo sa odohrávalo posledných viac ako desať rokov, ak si nespomenieme na mŕtvu Annu Politkovskú, je to všetko len polovičné. To ona mala vystupovať na tribúnach, mala byť živá a hovoriť pred 100-tisícovým publikom. Nemali sme ticho Putinovi zabudnúť, čo sa stalo. A mali sme vyjsť do ulíc, viac ako 100 tisíc – aspoň po tom, čo ju zabili. Ale nič z toho nebolo. Teraz už môžu byť odvážne aj televízne hviezdy, ktoré si spravili kariéru, popularitu a zarobili peniaze na reláciách typu Big Brother. No ak neodpovedia na dlhý zoznam otázok, ktoré sú zásadné, tak rovnako ľahko, ako prišli na tribúny, tak z nej ľahko aj odídu kamsi naspäť do svojich milionárskych bytov. Ako sa napríklad ukázalo, protestujúca moderátorka Xenia Sobčak mala pol druha milióna eur v nočnom stolíku. Nezávidím jej, iste si to zarobila, ale reprezentuje len tenkú vrstvu, ktorá je úplne odtrhnutá od národa, od reálnych problémov. Musí najprv dokázať, že skutočne môže reprezentovať ná­rod.

Ktoré zásadné otázky by ste novej opozícii položili?
Nie som síce radový občan, ale ak by som aj nemal prístup k mikrofónu a nerobil by som žiadne filmy, aj tak by som chcel vedieť, aký majú ľudia, ktorí hovoria v mene slobodnej občianskej spoločnosti v Rusku, vzťah k vojne v Čečensku, kde boli zabité státisíce ľudí – nielen Čečencov, ale aj Rusov. Groznyj bolo ruské mesto, bol to zločin proti civilnému obyvateľstvu bez ohľadu na národnosť. Zaoberal som sa touto témou a bolo to podobne hrozné ako v Juhoslávii. No neviem prečo súdruhovia z bývalej Juhoslávie sedia pred súdom v Haagu, ale tu sa o tom nikto nevyjadruje.

Aké sú teda názory novej opozície, hoci sa k tomu nevyjadruje?
Pán Navaľnyj napríklad vošiel do politiky ešte pred heslom so stranou podvodníkov a zlodejov, s iným mottom: Dosť bolo kŕmiť Kaukaz! No ale čo to vlastne znamená? Nemal náhodou prísť s výzvou – stačí bombardovať Kaukaz, tak, ako to hovorila Politkovská? Navyše, nie je jasné, kto koho v skutočnosti „kŕmi“. Lebo Rusko medzitým začalo mocne dotovať Osetsko s ruským obyvateľstvom – najviac korumpovaný región, na čo už Navaľnyj nereaguje, keď ho Rusko Gruzínsku jednoducho vzalo. Nehovoriac o tom, že má iste na mysli nejaký vlastný Kaukaz s takým tým rasistickým prídychom v zmysle, že „Kaukazania v Moskve všetko obsadili“. Takže je tu veľa otázok.

Čo navrhujete?
Nechcem nikoho kádrovať, ale musíme si na tieto otázky vedieť zodpovedať všetci. Tak ako Politkovská, ktorá tu s nami nie je, ale tí, čo tu sú, sa musia dohodnúť na jasných mravných kritériách a pozíciách.

Takže Putin má pravdu, keď hovorí, že sa nemá s kým v opozícii porozprávať?
Nie celkom. Vážim si mnohých ľudí v opozícii, ktorí urobili naozaj veľa preto, aby ľudia vo svojom občianskom sebauvedomení precitli. Nechcem napríklad zmenšovať rolu Navaľného, ale otázka znie, či môže byť lídrom demokratického a slobodného Ruska len preto, že rieši podvodníkov a zlodejov. Je to veľmi vážny problém, ale nie je jediný a iste ani ten najhlavnejší. Veď proti podvodníkom a zlodejom vystupujú aj nacisti. Poznám niektorých z nich – nie je napríklad v Peterburgu príjemné stáť na tribúne s ľuďmi, ktorí kričia – bite gejov!

Kto je pre vás líder opozície?
Zatiaľ taký nie je. Bez poškvrneného morálneho kreditu sú pre mňa len ľudia staršej generácie, ktorí však nemajú nástupcov.

Preto sa Putin tak pokojne usmieva, keď sa hovorí o ruskej opozícii?
Putin samotný nie je ničím charakteristický, je to v podstate centrista. Nie je fanaticky veriaci v žiadnom smere a môže konštatovať, že ho vlastne nikto nijako neprevyšuje. No a opozičný boj bude časom určite viesť k rozporom a konfliktom. To len teraz sú všetci spolu – komunista typu Sergeja Udaľcova, ktorý chce všetko zoštátniť, sedí hneď vedľa nezmieriteľného neoliberála, ten vedľa neonacistu a kdesi v kútiku je strčený aj slobodný demokrat. Nevyhnutne sa raz musia pohádať a potom budú hľadať spojenie s centrom – s Putinom alebo nejakým jeho nasledovníkom – pre súboj jedného proti druhému. Zatiaľ všetko pracuje v Putinov prospech.

Ako vnímate jeho PR akcie, naposledy navigáciu bielych žeriavov?
Tieto veci mu pravidelne vymýšľajú celkom seriózne tímy odborníkov, hoci je to vždy riziko. A väčšinou, nech to vyznie v našich očiach akokoľvek zle, to Putinovi zakaždým vyjde.

Ladí si tak vzťahy s voličmi?
Pripomína sa, zabáva, rozveseľuje ľudí. Je to veľmi uvedomelá práca, často mu v tom pomáhajú odborníci zo Západu. Viem, že pozýva aj mojich bývalých kolegov z BBC. Míňajú sa na to kolosálne peniaze – pre úsmevné aj pre serióznejšie PR. Veľký dôraz sa napríklad kládol aj na PR v rámci summitu APEK vo Vladivostoku.

Keď na veľkej tlačovej konferencii vo Vladivostoku odpovedal na ironickú otázku o žeriavoch, podarilo sa mu všetkých rozosmiať. Často sa stáva, že zahraniční novinári majú z Putina podstatne lepší dojem ako domáci?
Minule som bol na festivale v Nórsku a veľmi inteligentní a informovaní ľudia mi povedali, ako si doteraz myslia, že je pre Rusko stále ten najlepší. Predsa len, nie je to žiadny Stalin a stabilizuje spoločnosť. Bez ohľadu na všetko, aj na šokujúci prípad Pussy Riot.

Nie je to aj preto, že Putin je predvídateľný, lebo svoje záujmy neskrýva?
Je to dôležité aj pre biznis, hoci odtok kapitálu stále narastá. Ale obraz nádejnej prosperity si stále udržiava. Vymyká sa to zdravej logickej úvahe. Preto aj opozícia potrebuje nájsť niečo na úrovni podvedomia, ak chce zapôsobiť na ľudí. Zatiaľ nič také nemá. Hoci dokáže presvedčiť Západ počtom ľudí na námestiach, stále je to málo, keď ľudia zo Západu viac sympatizujú s Putinom.

Ako hodnotíte ohlásený Pochod miliónov v Moskve?
Myslím, že vyjde veľa ľudí, ale situácia sa nezmení, lebo ešte veľmi veľa ľudí nechce opustiť ruský sen – ako paralelu amerického sna. Ruský sen znamená, že po mnohých rokoch uskromňovania sa a kríz ľudia v sebe odkryli to „materiálne“. Zatiaľ majú pocit, že majú čo stratiť. Kým si obyčajné mamy myslia, že ich deti ešte môžu o veľa prísť, prelom nebude.

Napísali ste aj knihu, v ktorej tvrdíte, že v Rusku je revolúcia nevyhnutná. Prečo?
Som o tom presvedčený. Otázka je len, aká bude. Mäkký variant rozoberá aj samotná moc, prinajmenšom trieda oligarchov. Putin tu nebude večne. Problém len je, ako bude svoju moc opúšťať. Vytvoril totiž taký systém, v ktorom je akákoľvek zmena tehotná revolučným momentom. Navyše, teraz v Rusku rastú komunistické aj nacionalistické sily, ktoré v momente zmeny budú žiadať radikálne riešenie. Ale či ich vypočuje národ, to neviem. V roku 1996 by komunisti prišli k moci, ak by boli slobodné voľby. Rusko je veľmi ľavá krajina. Ak sa objaví charizmatický, zrozumiteľný, komunistický líder, ktorý nevyľaká váhajúcich, bude to súboj na istotu.

V roku 1985 ste boli pomocníkom režiséra Tarkovského pri nakrúcaní filmu Obeta. Ako hodnotil charakter a osud Ruska on?
Jeho nazeranie bolo úzko spojené s náboženstvom – s tým, čo u nás nazývajú duchovnosťou. Vzkriesenie Ruska videl v tom, že má vlastnú silnú duchovnú cestu. Myslel si, že rozpor medzi možnosťami techniky a technológií a stratou kontroly nad prirodzeným kolobehom života človeka, dokážu zvládnuť práve Rusi. Bola to jeho obľúbená myšlienka – nádej, že Rusko môže vytvoriť protiváhu a byť príkladom svetu v duchovnom rozvoji. Riešil to prirodzene aj cez náboženstvo.

Aké má spojenie s cirkvou Putin?
Dostal teraz znovu šancu sformulovať akúsi ideológiu a spolieha sa pri tom aj na cirkev. Zistil, že čistý nacionalizmus rozhodne nestačí. Je podstatne slabší ako viera. Chce vytvárať obraz národného lídra a vie, že morálny základ mu upevňuje elektorát. Hoci má odstup a ako politik sa od cirkvi drží stranou, cirkev zohráva mimoriadnu úlohu v jeho plánoch a ambíciách – budovať neoautoritatívny systém typu novej teokracie.