Nechtiac som priletela do Spojených štátov ako zahraničný novinár bez víz pre tlač. Táto požiadavka síce platí už roky, ale je uplatňovaná až teraz, v rámci prísnych smerníc ministerstva pre vnútornú bezpečnosť. Mala som svoj britský pas a myslela som si, že ako návštevník z krajiny, ktorej občania nepotrebujú americké vízum, môžem aj tak prísť a odísť bez byrokratickej práce navyše. Nevedela som, že od marca 2003, keď bolo toto ministerstvo vytvorené, začali Spojené štáty považovať novinárov zo spriatelených krajín za nepriateľských cudzincov. Predtým, než nám dovolia robiť svoju prácu, musia byť naše úmysly dôkladne preverené.
Aký druh krajiny sa bojí zahraničnej tlače? Mala som množstvo času o tom uvažovať počas môjho znepokojujúceho a ponižujúceho stretnutia so Spojenými štátmi, ktoré ma hlboko sklamalo a kvôli ktorému sa mi zdajú byť paródiu na krajinu, ktorú mám rada. (Iba štáty ako Kuba, Sýria, Irán a Severná Kórea žiadajú, aby novinári mali zvláštne vízum.)
Keby som na pasovej kontrole povedala, že som turista, hladko by som prešla. Keď som poctivo povedala, že som novinár (ako som to robila pri predchádzajúcich návštevách), stala som sa podozrivou persónou non grata. Keď som vysvetľovala situáciu rôznym úradníkom, bola som si istá, že moja nevinná chyba prameniaca z mojej nevedomosti (a nevedomosti môjho denníka) obskúrnej vízovej požiadavky sa čoskoro vyjasní. Koniec koncov, prišla som z Británie, ktorá je verným spojencom USA. Mohol by mi snáď byť odopretý vstup?
Je to neuveriteľné, ale áno. Od chvíle, keď bolo rozhodnuté, že ma deportujú, zaobchádzali so mňou ako s nebezpečným zločincom, bez akýchkoľvek základných práv. Ohmatávali ma a prehľadávali. Brali mi odtlačky prstov, robili zločinecké fotografie. Potom s rukami zviazanými za chrbtom – mimoriadne bolestivá a ponižujúca metóda – ma odviedli cez letisko do dodávky. Prechádzať s putami na rukách medzi slobodnými cestujúcimi na losangeleskom medzinárodnom letisku je neopísateľne čudná skúsenosť. Viac než čokoľvek iné mi to pomohlo uvedomiť si kafkovský fakt, že som väzeň.
Neskôr som musela stráviť noc vo „väzobnom akváriu“ za hrubou sklenenou stenou bez stoličky alebo postele. Boli tam len dve úzke oceľové lavičky, oceľová toaleta a umývadlo (všetko otvorené pohľadu hocikoho, kto šiel okolo a všetko sledujúcej kamery), žiariaci neón a televízie, na ktorej po celú noc šiel reklamný nákupný kanál. Ťažko sa mi v tomto akváriu pre ľudí dýchalo, ale opakované klopanie na sklo neprivolalo žiadnu pomoc. Keď konečne šiel okolo dozorca a ja som naň volala, že je mi zle, nezaujímalo ho to.
Ráno ma previezli (opäť v putách) späť do bezpečnostnej miestnosti, kde som strávila zvyšok dňa čakaním na môj večerný let do Londýna. Na mňa a na ďalšie dve zadržané, s ktorými som nesmela hovoriť, dohliadalo osem ospalých strážcov, ktorí pozerali televíziu. Kým jedli raňajky, musela som štyrikrát požiadať o niečo na zjedenie a než mi jedlo, ktoré som si zaplatila, priniesli, tak na mňa kričali.
Neskôr som zistila, že nie som jediným takýmto prípadom. V roku 2003 bolo podľa organizácie Reportéri bez hraníc na losangeleskom letisku zadržaných a deportovaných 12 novinárov. Ako zadržaná som nesmela mať pero. Ale nie je ťažké zapamätať si, čo som videla: bol to pohľad na krajinu, ktorá svoju hlbokú neistotu skrýva za klamnou fasádou a svojvoľné ignorovanie občianských práv. Napriek tomu žiadam o novinárske vízum, aby som sa mohla vrátiť a vidieť – dúfam – inú Ameriku. Iba náhodou, 3. mája bol Svetový deň slobody tlače.