„Myslím si, že Aljoňa si na matku už ani nespomenie. Predtým síce v noci plakávala, ako by jej chýbala, ale teraz už nie,“ hovorí Klara Gasinovová a usmieva sa pritom na svoju osemnásťmesačnú vnučku. „Ešte že tu je. Dáva mi to silu pokračovať,“ dodáva. O dievčatko sa stará od času, kedy ju vojaci počas druhého dňa krízy vyniesli zo školy von.
Fotograf zachytil statného vojaka, ako sa nežne díva do Aljoninej tváre. Fotografia sa stala symbolom trojdňového obsadenia školy teroristami, pri ktorom zahynulo 331 ľudí, z toho viac ako polovica detí. O život vtedy prišla aj Aljonina matka Fatima a deväťročná sestra Kristina.
Beslanská škola zostáva nedotknutá
Rok po udalosti vládne v meste ťaživé ticho. Na slnkom presvietených uliciach je len málo detí. Škola zostáva nedotknutá. Cez rozbitú strechu do nej v zime napršalo a dážď v jednej z tried rozmáčal potrhané knihy. Ležia tu aj zvädnuté kvety a na podlahe vystrieľaná munícia.
Ľudia smútia veľmi, ale uzatvorení do seba
Na osobitne vybudovanom cintoríne na konci mesta sa ženy oblečené v čiernom starajú o hroby svojich blízkych. Jemne čistia mramor, ako by urovnávali pokrývku na lôžku chorého dieťaťa.
Psychológovia hovoria, že to sú len drobné stopy žiaľu, ktorý sužuje celé mesto. Osetínci, hrdí na svoju tradíciu, svoj smútok dávajú najavo len málo.
„Mnoho dospelých trpí ťažkými depresiami. Keď sa s nimi začnete rozprávať, len plačú. Vyzerá to tak v celom Beslane,“ hovorí Larisa Chabajevová, psychologička z rehabilitačného strediska v neďalekom Vladikavkaze, ktoré financuje UNICEF.
„Pomoc potrebuje celé mesto, miestni ľudia sú traumatizovaní. Aj tí, ktorí neboli v škole, trpia posttraumatickým stresom,“ dodáva lekárka.
„Polovica detí, ktoré liečime, na nás vôbec nereaguje. Stále nachádzame deti, ktoré nechcú ani vyjsť z domu,“ hovorí Chabajevová. Tretina traumatizovaných detí má podľa nej necelých trinásť rokov. Tieto deti sa so svojimi problémami nevedia vysporiadať a keď budú v tínedžerskom veku, problémy vystúpia na povrch.
Miestna machistická kultúra neumožňuje mužom a chlapcom požiadať o pomoc psychológa. „Muži by mali hovoriť o svojich problémoch. Je to ale ťažké, pretože naša kultúra im zakazuje plakať, vyjadrovať emócie,“ vysvetľuje Chabajevová. Problémy sa potom uchovávajú do budúcnosti.
Ani ďalšie dieťa v rodine nedokáže nahradiť stratené
Štyridsaťdvaročný Roman Bišegov-Begošvili vyzerá o desať rokov starší, než je. V škole prišiel o deväťročného syna Kazbeka. Rozhodol sa mať ďalšie dieťa, ktoré má teraz dva týždne. „Aby som povedal pravdu, bolo to skôr kvôli mojej žene, ktorá neustále plakala. Ale možno som to urobil aj pre seba, aby to bolo ľahšie. Aby som uľavil svojej duši,“ priznáva. „Aj keď mám ďalšie dieťa, bude pre mňa ťažké zabudnúť. Tej bolesti je dosť na 110 rokov,“ dodáva.