Ste najbližšia žijúca príbuzná Lenina. Ako vnímate nové spory o to, či majú telesné pozostatky vášho strýka zostať v mauzóleu, alebo ich treba pochovať?
Vladimír Iľjič bol v roku 1924, čiže pred vyše osemdesiatimi rokmi, pochovaný. Po – cho – va – ný! Pochovali ho v mauzóleu, ale podľa kresťanských zvykov: pod zemou.
Ako pod zemou? Veď na jeho zabalzamované telo sa chodia pozerať tisíce ľudí.
Sarkofág sa nachádza tri metre pod úrovňou zeme. To je rovnaké, akoby bol pochovaný v zemi. Kresťanské tradície to pripúšťajú. Mauzóleum je vlastne krypta. A koľko významných ľudí, cárov aj svätcov, bolo od dávnych čias pochovaných v kamenných hrobkách? Jediný rozdiel je v tom, že vtedy ešte nevedeli balzamovať.
Petrohradská gubernátorka navrhuje Lenina pochovať v Petrohrade na Volkovskom cintoríne po boku jeho matky…
Je okolo toho zbytočne veľa rečí. Keď už je raz riadne pochovaný, ako mu prislúchalo, netreba ho znova niekde pochovávať. A navyše na Červenom námestí, hneď pri mauzóleu, je v Kremeľskom múre pochovaná Nadežda Krupská, manželka Vladimíra Iľjiča, a jeho sestra Maria Iľjinična.
Lenin si však údajne sám želal, aby bol pochovaný v Petrohrade na Volkovskom cintoríne.
To je nezmysel. Nijaká taká posledná vôľa nebola, pretože zomrel mladý – mal iba 53 rokov a o smrti nerozmýšľal. Do poslednej chvíle sa zaujímal len o osud krajiny, o upevnenie štátu a revolúciu.
Takže nie je pravda, že zanechal závet, v ktorom naznačil, kde a ako chce byť pochovaný?
Nijaký závet nenapísal. Musela by som to vedieť od otca alebo Nadeždy Konstantinovny. Testament zvyknú ľudia zanechávať v pokročilom veku. A on bol relatívne mladý. Zomrel, keď mal toľko rokov ako dnes prezident Putin. Bol síce ťažko chorý, ale nechystal sa umrieť. Závet určite nenapísal. Nadiktoval len poznámky, ktoré sú známe ako list zjazdu. A tam sa nič nehovorí o tom, ako chce byť pochovaný.
Nadežda Krupská však údajne namietala proti tomu, aby z telesných pozostatkov jej manžela urobili sväté relikvie, ktoré by ukazovali ľuďom. Akademik Abrikosov, syn lekára, ktorý robil pitvu a pripravoval telesné pozostatky Lenina na vystavenie v januári 1924, pre naše noviny povedal, že jeho otec vtedy ani netušil, že by sa telo malo uchovať na dlhé roky.
To všetko viem. O tom, že Lenina zabalzamujú, však nerozhodol jeden človek, ale Druhý zjazd sovietov, ktorý tak vyhovel žiadostiam národov Sovietskeho zväzu a pokrokových predstaviteľov ľudstva. Nadežda Konstantinovna, prirodzene, nemohla byť proti. Vďaka tomu ľudia, ak sa chcú Vladimírovi Iľjičovi pokloniť, môžu prísť do mauzólea. On tam leží v presklenom sarkofágu a všetci ho môžu vidieť.
Ako často chodíte do mauzólea?
Pomerne často, aj dva razy do roka. Väčšinou na jar a začiatkom jesene. Cítim sa tam dobre. Pravidelne mu kontrolujú tvár, ruky, všetko, čo je odkryté. Myslím si, že vyzerá dobre.
Aké pocity pri tých návštevách máte?
Je mi príjemné vidieť ho. Môj otec, mladší brat Vladimíra Iľjiča, sa naňho podobal.
Ako sa Dmitrij Iľjič staval k tomu, že môže vidieť svojho brata aj po smrti?
Nepýtala som sa ho na to, bola som vtedy malá.
Ste posledná z rodiny Ulianovcov, kto videl Lenina živého.
Bola som veľmi malá. Nemala som ani dva roky, keď umrel. Takže skôr on videl mňa ako ja jeho. Nepamätám sa na to a vymýšľať si nebudem. Mám však fotografiu, kde je moja mama so mnou na rukách spolu s Vladimírom Iľjičom.
Porozprávali vám rodičia, ako sa k vám správal?
Môj otec spomínal, že keď ma priviezli z pôrodnice, prišiel ujo Voloďa. Zadíval sa na mňa a povedal: „Aká podoba! Ešte aj pravé očko jej zabieha.“ On aj otec na pravé oko zľahka škúlili.
Vaši strýkovia a tety boli bezdetní. Aký vzťah mal Vladimír Iľjič k svojej jedinej neteri?
Pekne sa ku mne správal, hovorila mi mama aj otec. Plakala som od dojatia, keď som po štyridsiatich rokoch našla v archíve list, ktorý napísal v marci 1922. Žiadal v ňom, aby mojej tete Ani, u ktorej vtedy žili moji rodičia, pridelili drevo na kúrenie, pretože v rodine prišlo na svet dieťa.
Celé detstvo ste prežili v Kremli. Cítili ste sa ako princezná?
Ako som sa cítila? Ako obyčajné dievča. Hrala som sa s deťmi od susedov. V Kremli ich vtedy bolo veľa aj z rodín personálu. Moja najlepšia kamarátka bola z prostej rodiny.
Je známe, že Lenin mal luxusné zahraničné autá. Vozili ste sa v nich na výlety?
Na výlety nie. Keď sa však bolo treba niekam dostať, napríklad z Gorok do Moskvy, tak sme išli na Rolls-Royce. Cesty boli zlé, najmä v zime. A keď napadal sneh, viezli sme sa na Rolls-Royce, ktorý mal namiesto predných kolies lyže. Do školy som však chodila pešo, až kým neotvorili metro.
Na Nadeždu Krupskú sa určite dobre pamätáte, veď zomrela až keď ste mali sedemnásť rokov. Aká bola?
Veľmi dobrá. Ľúbila ma. A pre mňa bola najobľúbenejšou tetou. Vždy mi prinášala darčeky. Dostávala som od nej šaty aj rôzne drobnosti. Často mi radila. Zaujímala sa, ako sa mi darí v škole. Jej smrť ma veľmi ranila. Vždy, keď idem do mauzólea, zastavím sa aj pri jej hrobe.
Moskovský primátor aj patriarcha ruskej pravoslávnej cirkvi dávnejšie žiadali, aby Červené námestie prestalo byť komunistickým cintorínom. Čo si o tom myslíte?
To je nezmysel. Na Červenom námestí sa odpradávna pochovávalo, nielen po revolúcii. Od pätnásteho storočia sa pozdĺž múrov Kremľa tiahli pohrebiská. V Kremeľskom múre sú pochovaní nielen revolucionári, ale aj vedci, kozmonauti, letci.
Čo si myslíte o dnešnej vláde, zo strany ktorej zaznievajú hlasy za zrušenie mauzólea?
Prezident Putin nič také nežiada. Pred niekoľkými rokmi povedal, že takto otázka nestojí. A ľudí z jeho okolia nepoznám ani ma nezaujímajú. Reči o novom pohrebe sa začali už za prezidenta Jeľcina. Napísala som mu vtedy list, kde som vysvetlila svoje argumenty a vyslovila sa proti. Diskusie krátko nato stíchli.
Teraz sa však obnovili po tom, čo z cudziny do Ruska previezli a v Moskve pochovali telesné pozostatky bielogvardejského generála Denikina.
Pochovanie Denikina ma vôbec netrápi ani nezaujíma. S Leninom to nemá nič spoločné. On je pochovaný od roku 1924. V Rusku máme veľa problémov. Uvažovať treba o živých ľuďoch a nie o tom, koho kam pochovať.
Ako najbližšej žijúcej príbuznej Lenina by vám podľa zákona malo prislúchať právo rozhodnúť o mieste jeho posledného odpočinku. Čo im poviete, keď sa vás na to opýtajú.
Zatiaľ sa ma nik nepýtal na môj názor. Ak by ho chceli pochovať inde, postavila by som sa proti tomu a povedala by som, že ako najbližšia príbuzná to nedovolím.