Možno po päťdesiatich rokoch povedať o maďarskom povstaní ešte niečo nové?
O revolúcii doteraz prevládal názor, že ide o príbeh Dávida a Goliáša: Odvážny malý národ povstal za svoju nezávislosť a veľká násilná ríša ho porazila. Základ príbehu roku 1956 je naozaj taký a ja to nespochybňujem. Kladiem však ďalšie otázky. Prvá je, či sa dalo predísť sovietskemu zásahu. A moja odpoveď znie: áno. Druhá otázka sa týka toho, čo mohli spraviť Maďari a Američania pre to, aby sa zásahu predišlo. Už položenie týchto otázok znamená krok vpred. Takže si myslím, že stále je čo nové povedať.
Vaša kniha sa volá Stroskotané ilúzie. Ktoré máte na mysli?
Sú štyri. Prvá je tá, že Maďarsko sa v roku 1956 mohlo stať úplne nezávislou a slobodnou krajinou. Nemohlo. Druhá ilúzia je tá, že Imre Nagy bol v roku 1956 dobrým vodcom. Nie, nebol. Tretia ilúzia sa týka Ameriky – nádeje, že z jej politiky oslobodenia niečo vzíde. Nič z nej nevzišlo, len prázdne reči. A štvrtá ilúzia, ktorú pestoval Chruščov, a neskôr jej uveril aj Dubček, že komunizmus možno reformovať. Nuž, nedá sa reformovať.
Prečo si myslíte, že zásahu sa dalo predísť?
Existujú na to dôkazy. Ešte 30. októbra sovietske politbyro jednomyseľne rozhodlo, že do vývoja v Maďarsku vojensky nezasiahne. Na druhý deň vyšiel v moskovskej Pravde článok, ktorý hovoril o potrebe rešpektovať odlišnosti a špecifiká jednotlivých socialistických krajín.
V aký vývoj Moskva dúfala v rozbúrenej Budapešti?
Predovšetkým si myslela, že Imre Nagy je schopný ubrániť pre ňu vec socializmu. Situácia v Budapešti sa napokon 28. a 29. októbra určitým spôsobom ustálila. Vyzeralo to tak, že bude poriadok, čo bolo pre Rusov vždy najdôležitejšie. Bolo síce zopár incidentov, ale už nič vážnejšie. Sovietske vedenie sa navyše nazdávalo, že na ovplyvňovanie situácie mu ešte vždy zostávajú aj iné prostriedky ako tanky – najmä politické a hospodárske.
Napriek tomu však Sovietsky zväz napokon vojensky zasiahol.
Áno, svoj postoj zmenili v Moskve za 24 hodín. Na zasadaní politbyra 31. októbra zmenu podnietil sám Chruščov, ktorý deň predtým navrhol nezasahovať. Zrazu povedal, že tam treba ísť.
Prečo?
To je vec, o ktorú sa vedú spory. Ja sa nazdávam, že kľúčové bolo nespútané násilie, ktoré prepuklo 30. októbra na Námestí republiky (Köztársaság tér). To mnohí maďarskí historici nechcú prijať, lebo je to pre nich veľmi bolestivá skutočnosť, že Maďari k tej hrôze prispeli. Namietajú, že nemám dosť dokumentov. Pripúšťam to. Ale aj tak si treba položiť otázku, na ktorú oni neodpovedajú: Ak bolo pôvodné rozhodnutie vojensky nezasahovať, tak prečo si to napokon v Moskve rozmysleli?
Prečo boli udalosti na Námestí republiky zlomom?
Bola to masakra. Zabili tam vyše dvadsať ľudí. Medzi nimi aj príslušníkov tajnej polície. Hoci sme ich nenávideli, ale s takou krutosťou bolo ťažké vyrovnať sa. Bol som mladý novinár, mal som vtedy 22 rokov. Keď som tam prišiel, mŕtvi už viseli na kandelábroch. Sfanatizovaní ľudia im nožmi vyrezávali rôzne orgány. Dokumenty o tom síce nemáme, ale nie je ťažké domyslieť si, že vtedajší sovietsky veľvyslanec Jurij Andropov (neskorší šéf Kremľa – pozn. red.) to hlásil do Moskvy.
Myslíte si, že práve to bol podnet na vojenský zásah?
Podľa mňa áno. Zavážili však aj správy, ktoré potvrdzovali, že maďarský vírus sa šíri ďalej. V Rumunsku, na Ukrajine a dokonca aj v Leningrade začali študenti klásť nepríjemné otázky. A to je vždy najnebezpečnejšie. Tak sa to začalo aj v Maďarsku.
V knihe uvádzate, že požiadavky Maďarov boli v roku 1956 prehnané.
Áno, ale nekritizujem revolucionárov, často dvadsaťročných i mladších chlapcov, že prestrelili. Božemôj, taká je revolúcia! Boli to deti, plné romantizmu. Celá maďarská politická kultúra je presiaknutá veršom: „Na nohy Maďar, volá ťa vlasť!“ Našimi hrdinami sú tí, ktorí podľahli v beznádejnom boji. V päťdesiatom šiestom však zlyhali vodcovia. Odvaha je veľmi pekná vlastnosť. Ale od dospelých popri statočnosti je namieste očakávať aj múdrosť. Imre Nagy, keď sa zhováral s povstalcami, mal pred nich položiť mapu a povedať: „Chlapci, tu je Sovietsky zväz, má toľko a toľko tankov a toľko a toľko vojakov. A tu sme my. Ak im s tými pár tankami, čo máme za chrbtom, povieme, aby sa pratali, lebo my chceme skutočnú slobodu a nezávislosť, tak zasiahnu a je po nás.“
Revolúcia si teda podľa vás mala klásť nižšie ciele?
Áno, malo ísť o polovičné riešenia. Napríklad pri nezávislosti je polovičným riešením to, že sovietske jednotky by sa stiahli, ale Maďarsko by zostalo vo Varšavskej zmluve.
Takže Imre Nagy nemal vyhlásiť neutralitu?
Nebolo to reálne.
A pluralitný politický systém?
Ten áno, ale nie tak, že by komunistickú stranu bolo možné vynechať zo zostavovania vlády. Možností bolo veľmi veľa. Na to je diplomacia. Bolo treba si sadnúť a ujasniť si, čo je prijateľné pre vás, ale súčasne aj pre náš ľud.
Je však otázne, či Imre Nagy mal možnosť dohovárať mladým revolucionárom bez rizika, že ho zmetú zo scény?
Podľa mňa mal. Najľahšie to mohol spraviť hneď na začiatku – 23. októbra. Nesmel by však pred parlamentom osloviť masy slovom „súdruhovia“. „My už nie sme súdruhovia,“ odpovedali sme mu skandovaním. Keby sa vtedy postavil na čelo revolúcie, mohol ju nasmerovať na uskutočniteľné reformy. On však prvé štyri dni prespal. Potom vládla dva-tri dni prechodná situácia a na záver mal ešte štyri dni, keď na všetko prikývol. Čiže prešiel od jednej krajnosti k druhej. To nie je vodcovstvo. Žiaľ, je to problém maďarskej politickej kultúry. Dá sa to opísať na príklade najkrajšej budapeštianskej ulice. Na jednom konci Andrássyho ulice je Námestie hrdinov a na druhom konci Námestie Ferenca Deáka. Problémom maďarskej politickej kultúry je, že sa nachádza príliš blízko Námestia hrdinov a príliš ďaleko od Deákovho námestia.
Chcete tým povedať, že v roku 1956 revolúcia nemala svojho Deáka, rozvážneho štátnika, ktorý v roku 1867 doviedol Maďarov k rakúsko-uhorskému vyrovnaniu?
Áno, chýbal človek, ktorý by vedel, že rozumom dosiahne viac ako silou. Pri takom vodcovi sa to mohlo podariť. Pravda, ani Amerika, a najmä Rádio Slobodná Európa by nesmeli Maďarov burcovať, aby išli za najvyššími cieľmi. Pekne postupne sa k nim bolo možné dopracovať.
Rádio Slobodná Európa vtedy dávalo Maďarom nádej, že im Amerika príde na pomoc. Uvažoval o tom vôbec niekto vo Washingtone?
Od roku 1952 bola americká politika postavená na slove „oslobodenie“ a „vytláčanie“. Zjavne však nešlo o to, že by sa chystali vytlačiť Červenú armádu z východnej Európy, ale o vytlačenie demokratov zo Senátu, čo sa aj podarilo. Na amerických voličov to zabralo. Za peknými heslami však neboli nijaké politické činy. Na Maďarsku Spojeným štátom záležalo tak málo, že CIA mala v Budapešti jediného agenta.
Našli ste v archívoch dokumenty, ktoré by vysvetľovali americký prístup k dianiu v Maďarsku?
Napríklad v júli 1956 vtedajší viceprezident Richard Nixon na tajnej porade Národnej bezpečnostnej rady povedal: „Z pohľadu záujmov USA by nebolo zosobnením zla, keby sovietska železná päsť znova udrela na niektorú krajinu sovietskeho bloku.“ Aj keď pre horlivých bojovníkov studenej vojny mal sovietsky vojenský zásah nepochybne obrovskú propagandistickú hodnotu, toto už vyznieva priveľmi cynicky.
Vo svojej knihe siahate na mýtus Imre Nagya, ktorý je v Maďarsku stále veľmi silný. Neobávate sa, že vaše názory čitatelia prijmú ako svätokrádež?
Imre Nagy bol v rokoch 1953 až 1955 – v rámci vtedajších podmienok – výborným premiérom. Jeho hrdinský postoj pred vyšetrovateľmi a na súde v rokoch 1957 a 1958 si zaslúži obrovskú úctu. Treba však o ňom napísať aj to, že v tridsiatych rokoch bol donášačom sovietskej štátnej polície a začiatkom päťdesiatych rokov nikdy nehlasoval proti justičným vraždám. A v roku 1956 nebol na výške doby. Aká je v tom svätokrádež?! S odstupom pol storočia je najvyšší čas začať rozmýšľať o tom, že aj aktívni účastníci roku 1956 sa mohli dopustiť chýb. Politici nie sú svätci. Imre Nagy nebol svätec. Spravil v živote dobré veci, ale aj veľa hlúpostí.