Váš starý otec bol jedným z najmocnejších ľudí planéty. Ku koncu svojej osemnásťročnej vlády však vyzeral ako troska. Nespravil by lepšie, keby včas odišiel do dôchodku?
Viem, že niekedy v roku 1978 niekoľko ráz otvoril túto otázku. Mal už za sebou mozgové príhody aj infarkty. Ľudia z jeho okolia sa však obávali, že keď odíde, nastanú pre nich ťažké časy. Nedovolili mu odísť. Nedopriali mu pokojnú a šťastnú starobu. Ľsťou a sľubmi ho udržali v úrade: „Leonid Iľjič, my budeme viac pracovať a vy viac oddychovať,“ sľubovali.
Skutočne nemohol povedať: „Súdruhovia, som chorý, unavený, nevládzem,“ a pobrať sa na odpočinok?
Možno mu chýbala sila vôle udrieť päsťou do stola a trvať na svojom. Pritom keby v roku 1978 odstúpil, nemusel o štyri roky neskôr zomrieť. Problém bol aj v tom, že nie on riadil systém, ale systém riadil jeho. A navyše, v politbyre zaňho skutočne nebola náhrada. Za nitky tam ťahali Andropov a Černenko – starci v jeho veku.
Bol tam však už aj relatívne mladý Gorbačov…
O ňom radšej nehovorme, pretože ten človek rozložil všetko, čo sa rozložiť dalo.
Do vrcholnej politiky však prišiel v časoch vášho deda, štyri roky sedeli spolu v politbyre.
Leonid Iľjič bol proti jeho zvoleniu do politbyra. To, že Gorbačov sa stal členom najužšieho straníckeho vedenia, dokazuje, že generálny tajomník nerozhodoval o všetkom. Boli tam iní, ktorí presadzovali svojich ľudí. Leonid Iľjič nemal vhodného nástupcu. Nie preto, že by bol taký výnimočný. Jednoducho nebolo človeka, ktorý by mohol dôstojne obsadiť tento post.
Kolegovia z politbyra ho presvedčili o jeho nenahraditeľnosti?
Myslím si, že áno. "Leonid Iľjič, všetko stojí na vašom mene, vašich dohodách, kontaktoch, autorite,“ hovorili mu. A on sa s tým zmieril.
Lekári preňho nemohli spraviť viac?
Asi mohli, ale chýbala im odvaha. Nedokázali Leonidovi Iľjičovi niečo odoprieť, najmä tie nešťastné tabletky na spanie. Pri tej vysokej psychickej záťaži zle spával. A nazdával sa, že aby si oddýchol, potrebuje si viac pospať. Lekári mu mali povedať, Leonid Iľjič, tie tabletky zahoďte, a radšej si denne doprajte hodinku prechádzky, trocha si zacvičte. Všetci mu však chceli ulahodiť. A kam ho to doviedlo?
K závislosti od tabletiek?
Lieky na spanie sú ako drogy. Ľahko si na ne navyknete a ťažko sa ich vzdáte. V tom vysokom veku sa už toho nedokázal zbaviť a prejsť na niečo iné.
Dokázal v posledných rokoch života ešte reálne hodnotiť vývoj v krajine?
V zásade áno. Iná vec je, že rozhodnutia neprijímal samostatne. Riadil sa smernicami, založenými na výskumoch ekonómov. Pridŕžal sa modelov, ktoré oni vypracovali. A keď zomrel, práve títo ekonómovia ho začali obviňovať, že všetko bolo zlé a malo sa to robiť inak.
Vidíte uňho aj nejaké chyby, povedzme v kádrových otázkach?
Oni všetci sa dopustili jednej osudovej chyby – nepripravovali za seba náhradu.
Nevychovávali nových generálnych tajomníkov, nových ideológov.
Mysleli si, že budú veční?
Nie, všetci chápali, že nikto z nich tu nebude naveky. Ale chyba bola v strnulom systéme, ktorý nedovolil nástup mladých ľudí, schopných pružne reagovať na výzvy doby.
V medzinárodnej politike sa nedopustil chýb?
Neviem ani o jednej.
Váš starý otec poslal do Československa v roku 1968 tanky. Nebola to chyba?
Buďme presní – to nie Sovietsky zväz vyslal vojská, ale krajiny socialistického tábora. Bolo to kolektívne rozhodnutie.
Ale všetci vieme, kto vtedy za celý východný blok rozhodoval.
Nerozhodovalo sa to všetko tak ľahko. Afganci sa napríklad na Leonida Iľjiča obracali prinajmenšom pätnásť ráz so žiadosťou o vyslanie sovietskych vojsk. Leonid Iľjič bol proti. Väčšina v politbyre však napokon bola za a on sa musel podvoliť kolektívnemu rozhodnutiu.
To hovoríte o Afganistane. Ale čo Československo?
Nehovorím, že to bolo správne. Váľať všetku vinu na Leonida Iľjiča by však nebolo spravodlivé. Každý systém sám seba bráni, ako zviera v prírode, neraz aj kruto. Komunistické zriadenie sa vtedy bránilo. Je to zlé, ale také sú dejiny, nikam pred nimi neujdeš.
Aký bol Leonid Brežnev ako dedo?
Nie najlepší. Nepamätám sa, že by sa so mnou hrával, alebo mi čítal rozprávky. Bol zaneprázdnený od rána do večera. Keď sme s bratom prišli na sobotu a nedeľu na daču za mestom, kde starí rodičia bývali, o vnukov sa starala babička. Leonid Iľjič sa ma nanajvýš opýtal, čo bolo v škole. "Aj to je známka,“ povedal, keď som sa priznal k štvorke. Tým sa to končilo. Na dovolenkách, ktoré sme spolu trávili pri Čiernom mori, a na rodinných oslavách sa však snažil vžiť do roly starého otca. Pre mňa bol vždy predovšetkým dedkom, až potom generálnym tajomníkom komunistickej strany.
Pôsobil pomerne prísne. Báli ste sa ho?
Nebál. Leonid Iľjič dôsledne rozdeľoval prácu a rodinu. V práci bol prísny, rezervovaný, stroho oblečený. Doma sa zo štátnika premieňal na človeka. Dal si dole oblek, obliekol si niečo domáce: ľahké bavlnené nohavice na gumičku, tričko, teplákovú bundu.
Radil sa o politike s vašou babičkou?
Ak, tak len si dal potvrdiť, že sa dobre rozhodol. "Viktoria, ideme vymenovať nového ministra. Navrhnem toho a toho.“ A čo mohla odpovedať Viktoria Petrovna? "Nuž, Ľjoňa, ty to vieš najlepšie.“ Ale že by mu sama radila, kto tým ministrom má byť, o tom nemohla byť ani reč.
Ako vyzerala Brežnevova rezidencia?
Podľa vtedajších meradiel to bola veľká dača. V porovnaní s rezidenciami dnešných boháčov to však bola lesnícka chalúpka. Bola tam veľká hala, veľká jedáleň, biliardová miestnosť s kinosálou, šesť spální a na hornom poschodí knižnica a pracovňa. Všetko bolo triezvo, moderne zariadené, bez zbytočného prepychu. Na pomerne rozľahlom pozemku bol aj bazén s parným kúpeľom a kus lesa.
Aký mal váš dedo denný režim?
Stával pomerne skoro. Niekedy si pol hodinky zaplával v bazéne. Potom zhltol raňajky. Nikdy mu to netrvalo dlhšie ako desať minút. Zvyk rýchlo jesť si priniesol z vojny. Obliekol sa a okolo deviatej už bol v Kremli. Obedoval tam. Vracal sa okolo šiestej, siedmej večer. Prezliekol sa, navečeral. Zavrel sa v pracovni. O deviatej schádzal dolu, aby si pozrel televízne noviny. Tie nikdy nevynechal. Potom ešte mohol posedieť pri čaji a išiel spať.
Čo rád jedol?
Delikatesy mu nič nehovorili. Mal rád domácke jedlá, najmä ukrajinskú kuchyňu. Zbožňoval obyčajné sovietske makaróny, sivé, hrubé ako prst, ktoré po uvarení pripomínali hadicu. Jedol ich bez mäsa, len poliate roztopeným maslom. Pre problémy, ktoré mal so zubnou protézou, nemal rád tvrdú stravu. Rôzne kaše – to bolo jeho.
Pre problémy so zubnou protézou tak ťažko artikuloval?
Áno, čiastočne. Počas vojny mal zrejme zranenie v oblasti čeľustí a vekom sa k tomu pridružili degeneratívne zmeny. Ani špičkoví odborníci – sovietski aj nemeckí, si s tým nevedeli poradiť. Protéza mu v ústach prekážala a on si ju sústavne jazykom naprával. Znelo to ako mľaskanie. Ľudia si z toho uťahovali.
O Leonidovi Brežnevovi kolovalo veľa anekdot. On rád vtipkoval?
Keď bol mladší, mával často dobrú náladu. Rád recitoval, najmä básne jeho obľúbeného Jesenina. Nespieval síce dobre, ale robil to s chuťou. Celkovo bol úplne normálnym človekom.
Na brežnevovské anekdoty ako reagoval?
Zrejme vedel, že sa o ňom rozprávajú vtipy. Ale v našej rodine to bolo tabu. V kruhu mojich kamarátov to bolo iné. O deduškovi som počul veľa anekdot. Niektoré boli smiešne, iné otvorene hlúpe. Ak je však anekdota príznak popularity, potom Leonid Iľjič bol veľmi populárny človek.
Ako sa staval k svojmu kultu osobnosti? Robilo mu to dobre?
Keď bol mladší nijako sa k tomu nestaval. Zrejme to vôbec nevnímal. Dom bol plný rôznych darčekov, boli medzi nimi aj jeho portréty. Dostal ich, tak sa zavesili na stenu a viseli bez povšimnutia. Nikdy som nevidel, žeby sa v nich kochal. Na starobu sa však ľudia už inak stavajú k zaliečaniu, pochvale.
Na rady a vyznamenania si potrpel, nie? Dostal ich vyše dvesto vrátane štyroch hviezd Hrdinu Sovietskeho zväzu.
Mal pocit, že si ich zaslúžil. A mnohé si skutočne zaslúžil. Viem, že hrdý bol najmä na vojenské vyznamenania, ktoré dostal ešte v štyridsiatych rokoch. Tie si viac cenil ako medaily, ktoré naňho začali vešať, keď sa stal generálnym tajomníkom strany.
Mal priateľov? Prichádzali k nemu na návštevy?
Skutočných priateľov mal z čias, keď pracoval na Ukrajine a v Moldavsku. Aj tí občas prichádzali. Najmä v posledných rokoch však viedol pomerne samotársky život. Na narodeniny či iné sviatky mu prichádzal zablahoželať Ustinov, Gromyko, Andropov (minister obrany, šéf diplomacie a šéf KGB – pozn. red.) Ale to neboli kamaráti v pravom zmysle slova, skôr kolegovia z práce.
Ako dieťa ste mohli sedieť za stolom s dedovými kolegami, keď ho prišli navštíviť?
Dokonca sa to od nás vnukov vyžadovalo. Leonid Iľjič si na to potrpel, a nemal rád, keď niekto k stolu meškal. Ako malého ma nebavilo sedieť so starcami. Smiali sa svojim vtipom, ktorým som nerozumel. So starším bratom sme sa preto snažili rýchlo dojesť, aby sme čo najskôr mohli ísť von hrať sa alebo si zaplávať v bazéne. Keď som vyrástol, Leonid Iľjič a jeho hostia ešte viac zostarli. Rozprávali sa už len o tom, kto má akú chorobu a ako sa lieči. To ma už vôbec nebavilo počúvať.
Keď prišla návšteva aj sa popíjalo?
Leonid Iľjič, pokiaľ sa pamätám, vždy sedával pri Ustinovovi. Viktoria Petrovna pred nich položila pollitrovku ich obľúbenej zubrovky, a to im na večer stačilo. Dnes sa hovoria legendy o tom, koľko vodky Brežnev vypil. Áno, svojho času ju rád pil. Zahrieval sa ňou na poľovačkách. Tie boli jeho vášňou. Mal rád život. Vedel si užívať. Možno ľúbil aj dievčatá. Ale za celý život som ho ani raz nevidel opitého. Vedel piť s mierou.
O Leonid Iľjičovi sa povráva, že dokázal oceniť ženskú krásu. Viete si predstaviť, že by ťapol po zadku sekretárku, alebo uštipol zdravotnú sestru?
A videli ste jeho sekretárky?! Veď tie sa vyberali spomedzi zaslúžilých členiek strany. Ktože by tie chcel uštipnúť? Ten príbeh so zdravotnou sestrou sa umelo nafúkol. Reči sa šírili preto, že on sa na ľudí zvykol naviazať. Keď sa mu niekto pozdával, už si ho od tela nepustil. To sa netýkalo len zdravotnej sestry. Mal aj obľúbeného holiča, ktorého nikto nikdy triezveho nevidel. Keď ráno čo ráno Leonidovi Iľjičovi ostrou britvou behal po krku, chlapcov z ochranky zalieval studený pot. Ale za roky, čo som ho poznal, ten chlap deda nikdy ani neškrabol. Zvykol si na neho a povedal: "Nie, Toľja dobre holí, strihá, nevzdám sa ho.“
Ako prežíval rôzne rodinné drámy, napríklad problémy s dcérou Galinou, vašou tetou, známou búrlivými ľúbostnými románmi, slabosťou na cirkusantov, diamanty a alkohol?
V rodine nešlo všetko hladko a on sa tým trápil. S Galinou Leonidovnou, mojou nebohou tetou, na seba často kričali. Musel si potom dávať lieky na srdce. Nepáčili sa mu jej veľkopanské spôsoby. Ako dcéra generálneho tajomníka si na oficiálnych podujatiach nijaké výstrelky nedovoľovala. Ale do svojho súkromného života si nedala zasahovať. Robila si, čo sa jej zachcelo.
Ako ste v rodine vnímali, keď po smrti Leonida Iľjiča zatkli
****
Galininho posledného manžela Jurija Čurbanova? Brali ste to ako pomstu?
Bolo to ťažké. Tam nešlo len o Čurbanova. Podľa mňa to bol politický proces. Obviňovali ho z miliónových podvodov . Hoci mu dokázali len zlomok, niekoľko desiatok tisíc rubľov, odsúdili ho až na dvanásť rokov. Iným za pol milióna naparili tri roky. Čurbanova neskôr na amnestiu predčasne pustili na slobodu. Niekoľkokrát som sa s ním stretol. Galina Leonidovna sa s ním rozviedla, ešte kým bol vo väzení.
Vy ste nadviazali na politický odkaz svojho deda. Pokúšali ste sa založiť stranu Nových komunistov, neskôr ste vstúpili do Komunistickej strany Ruskej federácie.
Vznik malých ľavicových združení je príznakom nespokojnosti s vedením komunistickej strany, ktoré nehľadiac na to, že sa svet zmenil, trvá na svojich dogmách. To, že som vstúpil do komunistickej strany, bol môj pokus pomôcť jej. Ale nič sa nezmenilo. Preto dnes ma už za člena tejto strany ani netreba považovať. Dva roky som sa u nich neukázal a nechcem ich ani vidieť.
Ale cítite sa byť komunistom?
Som človek s ľavicovým presvedčením. Komunizmus je niečo efemérne, nikto ho nevidel. Nedá sa ho dotknúť. Mám bližšie k socializmu, s ktorým už nejaká skúsenosť predsa len existuje.
Keby vás počul Leonid Iľjič, musel by vás označiť za revizionistu, či nie?
Možno áno. Ale on ma už dnes nepočuje.
Navyše ste podnikateľ!
Pracujem vo firme. Som predseda predstavenstva. Áno, možno ma označiť za podnikateľa.
Čiže kapitalista… A na to by váš dedo čo povedal?
Nuž čo má byť? Kapitalista, alebo nie, peniaze sú potrebné. Účty sa musia platiť, o dom sa starať, na deti prispievať. Pred tým sa nedá ujsť.
Váš dedo je pochovaný na Červenom námestí. Pri kremeľskom múre má aj bustu. Chodievate tam?
Áno, vždy na jeho narodeniny a na výročie smrti. Keď zomrel, krajina pochovávala vodcu a my, jeho rodina, sme sa s ním ani nemohli pokojne rozlúčiť. Teraz už za ním chodím, ako za svojím dedom.
A ako sa staviate k návrhom na zrušenie pohrebiska komunistických dejateľov na Červenom námestí?
Som proti takýmto politickým hrám. Ani mauzóleum by som nezrušil. Či už bol Lenin kladná postava, alebo nie, zmenil Rusko aj celý svet, a tak si zaslúži aspoň trocha úcty.
Nebolo by prirodzenejšie, keby váš starý otec ležal v hrobe po boku vašej babky, ženy, s ktorou prežil celý život?
Áno, Viktoria Petrovna je pochovaná na Novodevičom cintoríne. Tam odpočíva aj matka Leonida Iľjiča. Poznám však ľudí, a bojím sa, že keby sme tam preniesli telesné pozostatky môjho deda, veľmi skoro by sa našiel niekto, kto by ho polial červenou farbou, alebo by mu na buste odbil nos. Nech len leží tam, kde je. Na Červenom námestí je pod lepšou ochranou.