Aj keď posledných desať rokov žil s päťnásobným bajpasom na srdci, odkedy na Silvestra 1999 odišiel predčasne do výslužby, vyzeral ako mladší brat svojho niekdajšieho ja. Prvý dôchodca Ruska, ako ho titulovala ruská tlač, akoby sa vysmieval kuvičím hlasom, podľa ktorých bez elixíru moci mal prežiť nanajvýš zopár mesiacov. „Je na nepoznanie – mocnejší, štíhlejší, mladší. Ako to len robí,“ pýtali sa nedávno noviny Komsomoľskaja pravda, keď sa ukázal na tribúne tenisového dvorca. „Neponáhľajte sa stavať mi pomníky, lebo sa dožijem prinajmenšom sto rokov,“ žartoval, keď mu v Kirgizsku pred časom odhalili sochu.
Bez vysvedčenia
V Rusku sa mu zatiaľ nik nechystá stavať pomníky. Podľa prieskumu by len jedno percento Rusov chcelo žiť v Jeľcinovej ére. V Brežnevových časoch až tretina. A takmer štyridsať percent by si vybralo dnešné Rusko Vladimira Putina, menej demokratické, ako to Jeľcinovo, ale zato stabilné.
Dokonca aj jeho vyvolený nástupca Vladimir Putin má problémy s hodnotením Jeľcinovho rozporného životného diela. „Pamätáte si tú historku?“ uhol vlani na Jeľcinove 75. narodeniny Putin pred žiadosťou novinárov, aby vystavil svojmu predchodcovi vysvedčenie. „Keď bol Teng Siao-pching vo Francúzsku, opýtali sa ho, ako hodnotí výsledky Veľkej francúzskej revolúcie. A on povedal, že na podobné hodnotenie je ešte priskoro. Tak ako potom možno hodnotiť dielo prvého prezidenta Ruska?“
Foto: SITA
Foto: SITA
Foto: SITA
Foto: SITA
Boris, od slova boriť sa
Na hrane života a smrti Jeľcin balansoval mnoho ráz. Osudné sa mu mohli stať už krstiny. Opitému popovi sa vyšmykol z rúk, keď ho namáčal do kade. Pred utopením ho zachránila matka. ,,Keď dokázal prežiť toto, znamená to, že má tuhý koreň. Budeme ho volať Boris," spomínal jej slová v autobiografickej knihe Proti srsti. Ako školák preliezol plot z ostnatého drôtu, prepílil mrežu a vliezol do kostola, ktorý slúžil ako muničný sklad. Ukradol dva granáty a skúšal, čo to spraví, keď na jeden z nich udrie kladivom. Prišiel o dva prsty.
Počas provinčnej kariéry vo Sverdlovsku, dnešnom Jekaterinburgu, stavebný inžinier Jeľcin vo funkcii oblastného straníckeho bosa postavil metro a byty pre 100-tisíc ľudí. A poslušne zbúral dom, kde bola v roku 1918 vyvraždená cárska rodina.
Do Moskvy ho priviedol na jar 1985 nový komunistický vodca Michail Gorbačov. Otec perestrojky to čoskoro oľutoval. ,,Pamätajte si! Do politiky vás viac nepustím," povedal Jeľcinovi Gorbačov, keď ho po dvoch rokoch odvolal zo straníckych funkcií. Na Gorbačova sa však začalo valiť príliš veľa problémov, aby mohol dozerať na osud kliatby, ktorú uvalil na ambiciózneho rivala. Jeľcin splavil dvíhajúcu sa proreformnú demokratickú vlnu a cez parlament sa stupienok po stupienku vracal na politické výslnie. V júni 1991 – už ako nestraníka – ho zvolili za prvého ruského prezidenta. Na to, aby sa stal skutočnou hlavou štátu, už nemusel dlho čakať.
Foto: ČTK
Foto: Reuters
Foto: SITA
Foto: SITA
Tie isté tanky
Gorbačova prerástol v auguste 1991, keď ho ubránil pred pokusom o prevrat. Jeľcin sa postavil na čelo odporu, ktorý zmietol nielen konzervatívnych sprisahancov, ale aj ich obeť. Návrat Gorbačova už potom mohol byť len symbolický. Jeho historická rola sa vyčerpala. Osud Sovietskeho zväzu bol spečatený.
Boli to Jeľcinove hviezdne okamžiky. Jeho popularita sa dotýkala nebies. Rusko zažívalo eufóriu. Objavovalo všetko to, čo sa v sovietskych časoch považovalo za tabu. Svoju národnú totožnosť, zabudnutú trikolóru. Pocit slobody.
Nástup trhovej ekonomiky v roku 1992 už ani trocha nepripomínal víťazný pochod. Sociálna cena šokovej terapie bola obrovská. Nespokojnosť más sa premietla aj do mocenského sporu medzi prezidentom a parlamentom. Jeľcin v ňom dokázal zvíťaziť až po nasadení ozbrojenej sily. Tanky rozstrieľali budovu parlamentu. A hoci nová ústava zaviedla v Rusku superprezidentský systém, šéf Kremľa sa dostával do závislosti od jastrabov sivých eminencií. Tí chorľavého a čoraz letargickejšieho Jeľcina napokon vtiahli do krvavého čečenského dobrodružstva.
Druhé volebné obdobie Jeľcina už bolo len štvorročným prešľapávaním na mieste. Za posledné dva roky v úrade „spotreboval“ až piatich premiérov. Napokon však našiel toho pravého. Vladimir Putin ho presvedčil, že mu ako nástupca zabezpečí pokojnú jeseň jeho búrlivého života. A svoj sľub splnil.
To, že pre jeho premeny mu bude ťažké vystaviť konečnú známku, si uvedomoval aj on sám. „Stáva sa, že sa vôbec nepodobám na toho Jeľcina, ktorého si ľudia zvykli vídať,“ napísal ešte počas úradovania v Zápiskoch prezidenta.
Na svoj rozporný život sa vedel pozrieť aj zo sebaironického nadhľadu. Čo mal spoločné Jeľcin, ktorý v auguste 1991 vyskočil na tank pred moskovským Bielym domom, aby čelil pokusu o prevrat, s Jeľcinom, ktorý v decembri 1994 vyslal tanky do Čečenska? Na túto novinársku otázku odpovedal bez zaváhania: „Tanky boli tie isté – T-72.“
Reakcie svetových lídrov
„V našich myšlienkach a modlitbách sme s jeho rodinou a ruským ľudom. Bývalý prezident Jeľcin previedol Rusko cez obdobie historickej transformácie,“ vyhlásil hovorca amerického ministerstva zahraničných vecí Sean McCormack.
„Ako prezident čelil obrovským výzvam a jeho mandát bol ťažký, istotne ale zblížil Východ so Západom a prispel k tomu, aby konfrontáciu nahradila spolupráca,“ povedal predseda Európskej komisie José Manuel Barroso.
„Prezidenta Jeľcina si budú pamätať za jeho odvahu, s ktorou svoju krajinu nasmeroval na novú demokratickú cestu. Ako tvorca nových vzťahov medzi Ruskom a Severoatlantickou alianciu bol tiež na čele úsilia o prekonanie dedičstva studenej vojny,“ povedal generálny tajomník NATO Jaap de Hoop Scheffer.
Nemecká kancelárka Angela Merkelová zdôraznila prínos zosnulého exprezidenta pre vzťahy medzi oboma krajinami. „Boris Jeľcin bola veľká osobnosť ruskej a medzinárodnej politiky, odvážny bojovník za demokraciu a slobodu a ozajstný priateľ Nemecka. Na jeho príspevok k rozvoju vzťahov medzi našimi dvoma krajinami nikdy nezabudneme,“ povedala Merkelová.
Britský premiér Tony Blair označil Jeľcina za „pozoruhodného muža, ktorý si uvedomoval nutnosť demokratickej a hospodárskej reformy, a tým, že ju obhajoval, zohral životne dôležitú úlohu v kritickom období ruskej histórie“. Podľa švédskeho ministra zahraničných vecí Carla Bildta smrťou Jeľcina odišiel „jeden z velikánov našich čias“.