Patrilo by sa zablahoželať vám k narodeninám… Ale ku ktorým? V encyklopédiách sa píše, že ste sa narodili 18. júla 1933. Niektoré ruské noviny však už oslavujú vašu sedemdesiatpäťku.
Tak to vyzerá, že som sa narodil dvakrát. Je v tom dávny zmätok, rovnako ako u Majakovského. Ani o ňom nik presne nevie, kedy sa narodil. Občas sa to s ľuďmi stáva. V skutočnosti som sa narodil v roku 1932. Ale oficiálne mám v dokladoch napísaný iný rok.
Ako sa to stalo?
Je to starý vojnový príbeh. Začiatkom vojny ma poslali k mojim sibírskym babičkám. Keď som sa zo stanice Zima (rodná obec Jevtušenka neďaleko Irkutska – pozn. red.) v roku 1944 vracal do Moskvy, bez povolenia tam púšťali iba deti do istého veku. Potreboval som si ubrať rok. Vystavili mi dokumenty s neskorším dátumom narodenia a odvtedy sa to so mnou vezie. Ale aspoň môžem jubileum oslavovať teraz aj o rok, na svoje oficiálne 75. narodeniny.
Budete ako zvyčajne oslavovať recitovaním?
Osemnásteho júla o siedmej večer sa vždy stretávam s publikom v moskovskom Technickom múzeu. Jeho riaditeľovi som sa kedysi upísal na 25 rokov, takže narodeninový program mám istý do roku 2019. Tentoraz som si prichystal premiéru jednej zábavnej básne. Úplne nedávno mi ,,jevtušenkológovia" priniesli pamäti Paula McCartneyho. Spomína v nich, že keď Beatles v roku 1964 išli na prvé veľké turné po kontinentálnej Európe, priateľka mu dala knižku so Stanicou Zima a ďalšími mojimi básňami v anglickom preklade a McCartney ich čítal svojim beatlom. Zhodou okolností na talianskom koncerte toho turné som bol. Samozrejme, nemal som vtedy ani potuchy, že beatlom sa moje básne zapáčili a pred vystúpením si ich v zákulisí čítajú. Napísal som o tom Baladu o piatom beatlovi. Keď ju budem recitovať, páčilo by sa mi, keby k nej obecenstvo zaspievalo refrén zo Žltej ponorky.
V minulosti na vaše básne prichádzali plné sály. Trúfate si to zopakovať?
Dvanásteho decembra sa pokúsim o opätovný prienik poézie k masovému auditóriu. Bude to presne 25 rokov po tom, čo som so svojimi básňami vystupoval v hale Olympijského komplexu, kde je 18 500 miest. Zarecitujem tam znova, ale tentoraz nebudem na scéne sám. Bude to muzikálno-poetické predstavenie, niečo ako rocková opera zložená na moje básne.
Neobávate sa, že odkedy ste zaplnili Olympijský komplex, sa časy zmenili a mnohé sedadlá môžu zostať prázdne?
Jednoducho verím, že sa zaplnia. Už aj dávnejšie mi viacerí hovorili, že nedokážem vrátiť tie veľké šesťdesiate roky, keď ľudia hltali poéziu. Jeden novinár mi povedal, že zje svoj klobúk, ak zaplním Kremeľský palác. Tri razy som tam vystupoval – a sála bola plná. Samozrejme, vždy je v tom isté riziko, ale verím, že to vyjde. Viete, mám taký verš: Poéziu rodí očakávanie. A zdá sa mi, že ľudia už začínajú mať dosť vulgárnych slov brakových popových pesničiek. Znova dozrel dopyt po básnikoch.
Neberte to ako netaktnosť, ale 75 rokov, to už je staroba?
Slová mladosť a staroba nesúvisia priamo s vekom. Napísal som kedysi dávno v básni, že ,,do sedemdesiatich troch sa chystám žiť“. Už pred desaťročím som to opravil na 83. Teraz, v úplne najnovšom vydaní, tam mám už 93. Nedávno som bol medzi vedcami a tam ma jeden biológ presviedčal, že stojíme na prahu takých objavov, že ľudia už budú zomierať, len keď si to sami budú želať. Ktovie? Pre každý prípad ma upozornil, že aj ,,do 1003 sa chystám žiť“ zapadá do rytmu básne. Ak by mi Pán Boh dal ešte zo dvadsať rokov, nepremrhal by som ich.
Na čom pracujete?
Dokončujem antológiu desiatich storočí ruskej poézie. To je obrovská práca na 12 rokov, o rok by mala byť hotová. Plánujem ďalej prednášať na Oklahomskej univerzite o ruskej poézii a filme. Mám pripravené scenáre na tri filmy, rád by som ich nakrútil. Chcem tiež napísať štyri romány, s jedným z nich som za polovicou. Plánujem ešte všeličo iné. Kým vládzem, je všetko v poriadku. Vegetovať, žiť ako rastlina, sa mi nežiada.
V jednej básni ste poďakovali vojne za to, že vás naučila všetkému, čo mohla. Až tak silno vás vojnové detstvo poznačilo?
Keby som nemal také ťažké detstvo, tak by som nebol takým básnikom, človekom, akým som. Nevedel by som si tak vážiť radosti života. Mám piatich synov, ale bolo by neprirodzené organizovať im ťažkosti, aby sa zakalili. My Rusi máme sklony rozmaznávať naše deti. Chceme, aby to mali v živote čo najľahšie a robíme ich tým slabšími.
Vy ste dospeli už ako deväťročný, keď ste sa cez vojnu štyri a pol mesiaca sám pretĺkali vlakmi do stanice Zima?
Dospelým som sa možno nestal, ale veľmi veľa vecí som pochopil. Naučil som sa domyslieť si, kto je zlý človek a kto dobrý. V tomto je ťažké ma oklamať. To je detská múdrosť. My dospelí si to často komplikujeme. Ale dieťaťa sa stačí spýtať: Tento ujo je dobrý alebo zlý? A každé vám bez vykrúcania odpovie. Aj keď ľudia nebývajú úplne zlí ani úplne dobrí, niečo v nich vždy prevažuje. Dostojevskij bol veľký spisovateľ, pretože on sám bol súhrnom všetkých hrdinov Dostojevského. Bol v ňom aj Smerďakov, hoci iba trochu, a bol v ňom aj Aľoša Karamazov. Hlavné je to, čoho je v človeku viac – Smerďakova alebo Aľošu Karamazova. Duša každého človeka to je frontové pole, kde dobro bojuje so zlom. A tak to aj vždy bude. Preto som si doteraz zachoval detský pohľad na ľudí.
Týkalo sa to aj bývalých šéfov Kremľa, s ktorými ste sa dobre osobne poznali?
Chruščov, Jeľcin a Gorbačov boli rozdielni ľudia, ale mali niečo spoločné: všetci boli rozdvojení. Pochádzali z veľmi chudobných rodín a niekde vo svojom vnútri nenávideli byrokraciu, hoci zároveň boli jej súčasťou. To bola ich tragédia. Jeľcin vedel byť hrubý a zďaleka nebol taký čistý demokrat, ako si o ňom kdekto myslí. Ale história si ho nevedno prečo vybrala a on v tie dva kľúčové dni, 19. a 20. augusta 1991 (vzdor pokusu o konzervatívny štátny prevrat – pozn. red.), splnil svoju kladnú životnú úlohu. Neskôr však začal vojnu v Čečensku, pre ktorú som od neho odmietol prevziať vysoké štátne vyznamenanie. Gorbačova mám radšej ako Jeľcina, je to dobrý človek, hoci jeho zas zradila jeho nerozhodnosť. A Chruščov? Tomu všetko odpúšťam, lebo sa nebál riskovať hlavu a nazval Stalina vrahom. Otvoril tiež brány lágrov, odkiaľ sa vrátil aspoň jeden z mojich dvoch uväznených starých otcov.
S Chruščovom ste sa stretávali aj po jeho zosadení, keď upadol do nemilosti?
Bol som jedným z nemnohých, ktorí sa k nemu hlásili. On ma prijal s veľkou radosťou, bol voči mne otvorený a prosil ma, aby som odkázal spisovateľom, že sa im ospravedlňuje za to, aký k nim bol hrubý. Opýtal som sa ho, prečo tak grobianil a zlostil sa na nás. ,,Nie na vás som sa zlostil," povedal, ,,ale na seba – za to, že som musel na vás kričať, lebo ma už obviňovali, že dovoľujem inteligencii podrývať základy nášho štátu. Ale na druhej strane vykričal som sa a hotovo, nikomu som ani vlas neskrivil." A to bola pravda.
Ako vnímate Putina? Aj o ňom viete povedať, či je to ,,dobrý, alebo zlý ujo"?
Putin ešte svoju rolu nedohral, je priskoro robiť závery. Netreba zabúdať, aké ťažké dedičstvo preberal. Hospodárstvo bolo v rozklade. Ľudia aj rok nedostávali výplaty. Teraz sa situácia ekonomicky napravila. Sú však iné veľké problémy. Súvisia s demokraciou. Putin je svojou podstatou vojak, pre neho je disciplína veľmi dôležitá. Ja ako človek, ktorý si vyskúšal prácu režiséra, chápem, že ľudia musia byť disciplinovaní. Ale nielen disciplinovaní. V mnohých otázkach s Putinom vnútorne nesúhlasím. Cítil som pocit hanby, keď som videl, ako v Rusku rozháňajú demonštrantov. Na čo to bolo dobré? Tiež si myslím, že nebolo správne posadiť Chodorkovského za mreže. Sú tam aj ďalšie sporné veci.
Napríklad Putinova zahraničná politika?
Nie, v nej podľa mňa spravil viacero správnych krokov. Napríklad vynikajúco manévroval, keď sa ho Američania pokúšali vtiahnuť do vojny v Iraku. Tiež si myslím, že bol v práve, keď tak ostro nastolil otázku rakiet rozmiestňovaných okolo našej krajiny. Keby bol naším prezidentom hoci aj Sacharov (popredný sovietsky disident – pozn. red.), ani jemu by sa nepáčilo, že sme obkľúčení základňami a tiež by určite Američanom odpovedal nepríjemným tónom. Aké to môže byť partnerstvo, keď ťa obkolesujú raketami?
Napísali ste, že básnik v Rusku je viac ako básnik. Za sovietskych čias ste boli pre mnohých svedomím národa. Ste hrdý na to, že ako jediný člen Zväzu sovietskych spisovateľov ste 21. augusta 1968 odsúdili inváziu Brežnevových tankov do Československa?
Nemôžem povedať, že by som sa tým pýšil. Ten protestný telegram Brežnevovi som musel poslať. Ani báseň Tanky idú po Prahe som nemohol nenapísať. Jednoducho keby to bolo inak, dnes by som nebol živý. Pre mňa to bol najstrašnejší deň života. Veď ja som idealista! Podľa mňa je socializmus, ktorý mnohé prevzal od kresťanstva, jeden z veľmi dobrých ideálov ľudstva. Vidno to v škandinávskych krajinách, kde sú ľudia sociálne zabezpečení, majú bezplatné vzdelanie, zdravotnú starostlivosť, niet tam vážnejšej xenofóbie. Potlačenie Pražskej jari bolo pre mňa tragédiou. Pochopil som, že na dlhý čas to znamená koniec s ideami socializmu vo východnej Európe. Pritom dodnes si myslím, že by bolo najmúdrejšie vrátiť sa k testamentu Sacharova, ktorý nám odkázal, aby sme z oboch systémov – socializmu i kapitalizmu – prevzali, čo v nich je dobré.
Pred dvomi rokmi ste boli prvý raz na Slovensku. Bola to iba jedna z 96 krajín, ktoré ste dosiaľ navštívili, alebo to pre vás znamenalo viac?
Na Slovensku mi bolo veľmi dobre. Bol som aj na Dubčekovom hrobe. Poznal som ho osobne a vždy mi bol veľmi blízky. Napísal som o tom báseň Nad Dubčekovou mohylou. Nedávno mi na Slovensku vyšla kniha Ľudská tvár. Škoda, že ma na ňu neskoro upozornili, bol by som jej rád prišiel na krst.
Jevgenij Jevtušenko (75) – Kultový ruský básnik, ktorý sa presadil aj ako literárny vedec, umelecký prekladateľ, scenárista, režisér, herec a fotograf. Jeho básne boli preložené do vyše 70 jazykov. Patril k jedným z najodvážnejších sovietskych umelcov; nebál sa zastať disidentov a odsúdiť okupáciu Československa. Jeho kritici však tvrdia, že bol majstrom v lavírovaní medzi odporom a prispôsobovaním sa a komunistický režim si ho pestoval ako živý dôkaz umeleckej slobody v Sovietskom zväze. Už pätnásť rokov prednáša na univerzite v Oklahome, do Ruska sa však pravidelne vracia.