Dcéra bankového úradníka, narodená v Kermanšáhu v dnešnom Iráne, vyrástla a až do roku 1949 žila vo voľakedajšej Južnej Rodézii (dnes Zimbabwe). Formálne školenie skončila v 14 rokoch a potom sa vzdelávala už sama, čítaním i radom rozličných nie veľmi dôležitých zamestnaní. Po dvoch stroskotaných manželstvách sa vydala do Londýna s rukopisom románu, ktorý opisoval vzťah bielej panej a jej čiernej slúžky. Vyšiel roku 1950 pod názvom Tráva spieva (The Grass is Singing) a svojím protikolonialistickým postojom i schopnosťou vykresliť psychiku postáv si získal zaslúženú pozornosť. O dva roky neskôr vychádza Martha Questová, prvý z päťdielnej série románov, ktorej základnú tému prezrádza už spoločný názov Deti násilného veku
Ikona feministického hnutia
Lessingová je typicky ,,intelektuálna" autorka v tom zmysle, že síce takmer celá jej tvorba stojí na osobnom zážitku, ale na rozdiel od typicky ,,ženských" spisovateliek buduje nie na citových momentoch, ale na spoločenských a politických postojoch. Od počiatku sa stavala proti kolonializmu a rasizmu a bola obdarená silným sociálnym zmýšľaním, čo ju začiatkom päťdesiatych rokov priviedlo až do radov komunistickej strany. Nezotrvala však dlho – jednak sa po r. 1956 dostavilo rozčarovanie, ale predovšetkým sa presunul stredobod jej záujmov – postupne prechádzala od problémov rasizmu k problémom vzťahov medzi pohlaviami a stala sa jednou z ikon feministického hnutia. Akýmsi umeleckým obrazom jej dovtedajšieho osobného a ideového vývinu bol Zlatý zápisník (The Golden Notebook, 1962), ktorý síce získal literárne ceny, ale kritika pritom nešetrila aj výhradami. Kniha sama sa však stala jedným z ústredných textov feministickej literatúry a vyzdvihoval sa predovšetkým jej experimentálny štýl a úsilie o definíciu ženskej identity a tvorivosti.
V Lessingovej neskorších poviedkach, esejach a románoch sa odrážajú ústredné témy jej neskoršieho duchovného sveta: sklamanie z politického vývoja, spoločenské konflikty a najmä hľadanie alternatívnych intelektuálnych schém hlavne prostredníctvom mysticizmu (bola silne ovplyvnená perzským sufizmom). Plodom zmenených záujmov bola ďalšia päťdielna románová séria, ktorá vyšla pod spoločným názvom Kanopus v Argose (Canopus in Argos, 1979–1983), a využívajúc techniku a metódy science-fiction, pokúšala sa v nej konštruovať alternatívne spôsoby spoločenskej organizácie.
Najstaršia nositeľka Nobelovej ceny
Lessingová je iba jedenástou ženou odmenenou Nobelovou cenou a zároveň je najstaršou nositeľkou tohto vyznamenania (doteraz patrila táto výsada historikovi Th. Mommsenovi, ktorý ju dostal roku 1902 vo veku 85 rokov). Vysoký vek však nijako neobmedzil jej tvorivé sily. Najsladší sen (The Sweetest Dream, 2001) je rodinným príbehom, ktorého kľúčovou epochou sú šesťdesiate roky s ich radikálnymi zmenami svetonázoru i všeobecne uznávaných hodnôt.
Návratom k vizionárskym príbehom budúcnosti je História generála Danna a Marinej dcéry, Griota a snehového psa (2005) a tohto roku vyšiel román Cleft, rozprávanie starého rímskeho senátora, ktorý opisuje svet Cleftov (či vlastne Cleftiek), ženských bytostí, kde všetko vrátane rodenia je prísne regulované a zaobíde sa bez mužov – až narodenie chlapca prináša zmenu a odhaľuje aj existenciu paralelného sveta mužov, ktorý stavia obyvateľky pred otázku, ako sa vyrovnajú s novým a nečakaným existenčným problémom.
Lessingová parí medzi spisovateľov, ktorí imponujú a pútajú predovšetkým hĺbkou intelektuálnych konštrukcií, odvahou myslieť, ale najmä odvahou proteovsky meniť hranice svojho duševného sveta; formálna skvelosť, nápadná atraktivita či štýlové výboje sú jej skôr cudzie. Je však nepopierateľné, že ovplyvnila dve generácie čitateľov i autorov a jej tvorivosť, elán a fantázia si zasluhujú obdiv aj vo veku, ktorý ináč nazývame vysokým a spájame ho skôr s odpočinkom a dožívaním na vavrínoch.