Lajke k jubileu v Moskve stavajú pamätník. Zaslúži si ho?
Žiaľ, pre nejaké malicherné námietky radnice socha nebude odhalená presne na výročie. Je to škoda. Lajke sme už dávno mali postaviť dôstojný pamätník. Bola prvým živým tvorom na obežnej dráhe Zeme. Otvorila cestu do vesmíru pre všetko živé vrátane človeka.
Aká bola Lajka?
Bol to neobyčajne pokojný a trpezlivý psík. Lajka (od slova lajať – brechať – pozn. red.) bolo skôr ironické meno, pretože takmer nebrechala. Všetci sme si ju obľúbili. Mala milú, inteligentnú papuľku, správala sa veľmi priateľsky. O to ťažšie bolo poslať ju na istú smrť. V tom čase sme, žiaľ, ešte nemali doriešený systém, pomocou ktorého by sme dokázali psíka vrátiť z orbitálnej dráhy späť na Zem. Neodvratne mu bolo súdené pri znížení obežnej dráhy aparátu zhorieť v hustých vrstvách atmosféry.
Ako ste prežívali jej tragický koniec?
Veľmi ťažko. Všade vládlo všeobecné nadšenie, noviny vypisovali oslavné ódy, a ja som si uvedomoval svoju bezmocnosť. Keď som sa vrátil z kozmodrómu do Moskvy, nemohol som tam vydržať. Ušiel som za mesto, potreboval som byť vo svojom smútku sám.
To, že Lajka nedožije do jari 1958, keď Sputnik 2 zhorel v atmosfére, ste vopred vedeli. Prečo však nevydržala ani jeden týždeň, na ktorý mali byť pre ňu v kabíne zabezpečené životné podmienky?
Žiaľ, obežná dráha, na ktorú bol vynesený Sputnik 2, bola oproti plánom viac pretiahnutá. Čas, keď naň dopadali slnečné lúče, bol oproti času strávenému v tieni Zeme dvojnásobne dlhší. Pomerne primitívny systém termoregulácie, ktorý bol na palube, preto nezvládal úlohu odvádzať teplo. Psy veľmi ťažko znášajú horúčavu, osobitne teploty nad 40 stupňov Celzia. Lajka skonala od prehriatia, niekedy v priebehu prvého dňa.
Vraj sa to stalo počas štvrtého obletu Zeme, čiže asi do šiestich hodín od štartu.
Ja si myslím si, že zahynula o niečo neskôr, kdesi pri deviatom oblete. Ale presne sa to určiť nedá. Prenos biologických údajov sa prerušil ešte predtým, ako posledný raz vydýchla.
Sovietske médiá vyvolávali dojem, že sa Lajke vo vesmíre dobre darí, aj keď už dávno bola mŕtva. Mali prikázané klamať?
Vychádzali nadšené články, väčšinou však nepísali nepravdu. Netvrdili, že je živá. V tej eufórii si to ľudia tak domysleli a nik im to nevyvracal.
Rozhorčených ochrancov zvierat v zahraničí Moskva upokojovala neskôr tvrdením, že na palube bolo zariadenie s injekciou, ktoré malo Lajku bezbolestne naveky uspať. Je to pravda?
Nie. Hovorilo sa o tom, ale v skutočnosti nič také nebolo.
Medzi vypustením prvého Sputnika a družice s Lajkou prešiel necelý mesiac. Ako ste to stihli?
Pracovali sme vo dne v noci. Prvý Sputnik vypustený 4. októbra 1957 bol svojou konštrukciou veľmi jednoduchý. Bola to len guľa s rádiovým vysielačom. Druhý Sputnik, ktorý štartoval 3. novembra, bol podstatne zložitejší. Obsahoval rozličné fyzikálne prístroje na výskum vesmírneho priestoru a hermetickú kabínu, v ktorej bola Lajka.
Na urýchlenom štarte Sputnika 2 vraj trval vtedajší šéf Kremľa Nikita Chruščov.
Áno, taký bol vtedy režim. Mnohé udalosti sa plánovali k osobitným dátumom. V tomto prípade to bolo 40. výročie októbrovej revolúcie. Ale nešlo len o to, stihnúť to do 7. novembra. Svoju úlohu zohrali aj prichádzajúce informácie, že Spojené štáty takisto pripravujú vypustenie satelitu. Ako sa ukázalo, podarilo sa im to až ďalší rok. Ale sovietske vedenie trvalo na tom, aby aj Sputnik 2 predbehol Ameriku.
Čo všetko ste museli Lajku naučiť?
Cvičili sme ju, aby vydržala v tesnej kabíne. Bola pripútaná popruhmi, ktoré ju pri štarte pritiahli k podlahe, lebo keby vtedy stála, mohla sa poraniť. Navykali sme ju aj na netradičné spôsoby prijímania potravy. Dostávala ju vo forme želé; keby sme jej podávali vodu v tekutom stave, časť by nevyhnutne ostala plávať v ovzduší. Želé dokázali psíky bez zvyšku vylízať z konzervy. Špeciálny automat na dávkovanie potravy bol dômyselne skonštruovaný, robil však strašný lomoz. Keď sa konzerva otvárala, znelo to ako výstrel z guľometu. Zviera sa nesmelo zľaknúť. Bolo treba tiež vopred zistiť, ako bude reagovať na rozličné podnety, s ktorými sa stretne počas letu. Vplyv zrýchlenia, vibrácií, hluku. Na preťaženie sme Lajku pripravovali na centrifúge, na hluk motorov sme ju navykali tak, že sme jej ho púšťali z reproduktorov. Jediné, čo sa nedalo nacvičiť na Zemi, bolo to, ako bude znášať stav beztiaže. To bola hlavná úloha letu.
Stav beztiaže pred Lajkou zažilo nemálo skúšobných psov – tie skúsenosti nestačili?
Nie, lebo dovtedy sa uskutočňovali lety so psami na takzvaných suborbitálnych raketách, kde na hornej časti trajektória efekt beztiaže trval príliš krátko. Pri dosiahnutí výšky sto kilometrov išlo len asi o dve minúty. To bol primálo na to, aby sme získali predstavu, ako fungujú najdôležitejšie fyziologické procesy v podmienkach orbitálneho kozmického letu.
Robili sa psíkom pred vesmírnym letom aj nejaké operačné zákroky?
Jediný: vyvádzali sme im krčnú tepnu do špeciálneho puzdra vytvoreného v ich koži na šiji. Tam sme im pomocou senzorov merali krvný tlak a pulz. Neprekážalo im to, bola to úplne neškodná operácia.
Lajka vraj počas štartu mala trojnásobne vyšší pulz ako normálne.
Nič nezvyčajné sa nedialo. Pri štarte rakety pulz zvierat i človeka rastie, až kým sa dostanú na obežnú dráhu. Na orbite sa postupne vracia k norme. A tep je tam dokonca o niečo nižší ako na Zemi. Pri lete Lajky nás prekvapilo len to, že návrat k normálu trval dlhšie ako na centrifúge, kde sa imitovalo preťaženie pri stúpaní na obežnú dráhu.
Kde ste si vyberali kandidátov na vesmírny let?
Boli to všetko túlavé psy odchytené na moskovských uliciach.
Prečo nie vyšľachtené rasy s rodokmeňom?
Pretože túlavý psík veľmi dobre nadväzuje kontakt. Krížence z ulice sú zakalené životom. Odmala bojujú o prežitie. Sú vytrvalejšie, prispôsobivejšie a lepšie znášajú najrôznejšie fyzické a psychické zaťaženie ako čistokrvné psy. A okrem toho nikomu nepatria.
Kozmonautov ste vyberali podľa noriem – vek do 30 až 35 rokov, výška nie viac ako 175 centimetrov, váha nanajvýš 75 kilogramov. Aj pri psoch ste mali podobné kritériá?
Prirodzene, pretože všetko bolo dané rozmermi kabíny, v ktorej mali letieť. Používali sme mladých, ale už dospelých psíkov, najradšej dvojročných, s hmotnosťou 5 až 6 kilogramov a výškou do tridsaťpäť centimetrov.
Prečo lietali iba sučky?
Ide o to, že kozmický záchod sa ľahšie robil pre ,,dievčatá". Na odvádzanie výlučkov sme mali vyvinutý špeciálny systém. Rúrka vedúca do zbernej nádoby sa pomocou gumeného návleku dala jednoduchšie pripevniť na sučku ako na psa.
Po Lajke leteli ďalšie psy až o takmer tri roky neskôr. Čakalo sa, kým konštruktéri vyriešia ich návrat z obežnej dráhy Zeme?
Áno, to už bol rok 1960. Leteli vo vesmírnej lodi, v akej neskôr letel Gagarin. Prvá s Pčolkou a Muškou sa ešte nedostala na orbitu; raketa vybuchla neďaleko miesta štartu. Ďalší bol let Belky a Strelky, ktoré sme v auguste išli so šéfkonštruktérom Sergejom Koroľovom osobne privítať na miesto pristátia. V decembri leteli ďalšie dva psy. Žiaľ, zlyhal tretí stupeň raketového nosiča a padli v tajge v odľahlej oblasti Sibíri. Nájsť sa ich podarilo až po dvoch dňoch. Mrzlo. Všetky krysy, mušky a rastliny pokapali, zachránili sa iba psy. Jedného z nich – Žuľku som si vzal domov. Prežila u mňa dvanásť rokov. Začiatkom roka 1961 nasledovali ešte dva štarty. Úplne posledný pred Gagarinom bol psík Zviozdočka. Koroľov vtedy odviedol družinu budúcich kozmonautov na štart, aby videli Zviozdočku, ako úspešne zvláda let. Chcel im tak názorne predviesť, že o svoju bezpečnosť sa nemusia báť.
Prečo sa priekopníkmi sovietskej kozmonautiky stali psy a nie opice, pre ktoré sa rozhodli Američania. Veď opice sú najbližší príbuzní človeka, či nie?
Je to tak. Ale psík je najvernejší priateľ človeka, a priateľ je niekedy viac ako príbuzný. Nenadarmo to spolu ťaháme už vyše 40-tisíc rokov. Pre ruskú vedu bol pes od čias akademika I. P. Pavlova zvieraťom číslo 1. S prácou s opicami sme nemali skúsenosti. Pred rozhodnutím sme s kolegom zašli aj do cirkusu, pozrieť si drezúru opíc. Konzultovali sme so slávnym cvičiteľom Capellinim. Neradil nám posadiť opice do rakety, lebo sú veľmi emocionálne, vrtošivé, svojhlavé a po pohlavnom dozretí agresívne. Nedokážu nečinne obsedieť tak ako psy, treba ich stále niečím zamestnávať. Až neskôr, v sedemdesiatych rokoch, keď už sme sa v laboratóriách naučili pracovať s opicami, sme štyri páry vyslali do vesmíru. Experimentovali sme aj s mnohými inými zvieratami. Málokto napríklad vie, že korytnačky sme ako prvé živé tvory nechali krúžiť okolo Mesiaca a tieto nenáročné stvorenia, ktoré aj pol druha týždňa nemusia prijímať potravu, živé a zdravé pristáli v Indickom oceáne. Ale z celej živočíšnej ríše pre cestu človeka do vesmíru aj tak najviac spravili psy.
Foto: Internet
Oleg Gazenko (89) - patriarcha ruskej kozmickej biológie a medicíny, akademik, generál vo výslužbe. Zúčastnil sa na výcviku Lajky a ďalších psov, na ktorých vedci testovali vplyv kozmického letu na živý organizmus. Po medicínskej stránke mal na starosti výber a prípravu sovietskych kozmonautov. Dodnes je vedecky aktívny, publikuje a pôsobí ako poradca.