Preto je potrebné predovšetkým vysvetliť pojmy. Začnime pri tom, čo vieme. Nohavica pred dvadsiatimi rokmi zlyhal. Zaplietol sa, ako veľa iných, s ŠtB a vzťah nezostal bez evidencie. Ak by sa potom chcel uchádzať o verejnú funkciu, lustračný zákon by tomu, na základe danej evidencie, zabránil. Nás ale zaujíma niečo iné.
Dá sa z tejto evidencie vyvodzovať vina? Znamená „zlyhal“ to isté ako „ublížil“? Tu už lustračný zákon nepomôže. Ide len o znalosť a interpretáciu faktov. A dostupné fakty nie sú k Nohavicovi také prísne ako Hutka a ním prebudené médiá.
Vieme napríklad, že pesničkár František Horáček (Jim Čert) „svedomite, aktívne a iniciatívne“ plnil úlohy ŠtB. Ako si to predstaviť? Zamýšľa sa Zbyněk Petráček vo svojom komentári. Napríklad tak, že Michal Hýbek, do toho času eštebákom neznámy „baník samizdatu“, išiel pre jeho udanie na rok a pol za mreže. A hlavne, Čert sa po revolúcii vyhýbal akémukoľvek pokániu.
O Nohavicovi vieme, že udal Karla Kryla, ktorý bol ale už dvadsať rokov v exile, a tiež signatára petície za prepustenie Václava Havla. Povedal vtedy na ŠtB to, čo už politická polícia dávno vedela. Samozrejme, bolo to zlyhanie, ale zlyhanie predovšetkým na „vlastné triko“ a on a z neho na jar verejne vyspovedal v týždenníku Respekt.
A tu sa opäť ozýva otázka. Prečo rok a pol po Nohavicovej verejnej spovedi vzniká hystéria okolo Hutkovej pesničky? Nohavica sa pritom nachádza v určitej forme trestu, nie je napríklad pozvaný na prestížny festival do Trutnova, rovnako ako konfidenti Horáček či Hejma. Svojou nahrávkou ale popularitu úročí ďalej. Čo sa teraz dozvedáme nové? Povedané tvrdo, podobne ako Nohavica hovoril eštebákom to, čo už dávno vedeli, nám teraz Hutka a rezonujúce médiá hovoria o Nohavicovi to, čo už sami vieme.
Niekto zlyhal, iný aj ubližoval. Zákon nuansu nerozlišuje, je to na nás. Ak hádžeme týchto ľudí do jedného vreca, sme ako exorcisti.