Cez vás sa dorozumievali ľudia, od ktorých závisel osud sveta. Akí boli?
Rôzni. Pracoval som pre sovietskych vodcov od Chruščova po Gorbačova. Tlmočil som siedmim šéfom Bieleho domu, počnúc Eisenhowerom a končiac Reaganom, desiatkam prezidentov, premiérom. Každý bol svojský, s vlastným šarmom aj vrtochmi. Do jedného vreca sa hodiť nedajú.
Tak to zúžme: Najdlhšie ste pôsobili po boku Nikitu Chruščova a Leonida Brežneva. S kým sa vám pracovalo lepšie?
Jednoduchšie sa robilo s Brežnevom. Všetky prejavy čítal. Nikdy neimprovizoval. Nezvolával tlačové konferencie. Mal z nich panický strach. S Chruščovom to bolo zaujímavejšie. Bol to živel. Rád sa púšťal do vášnivých polemík a hovoril takmer vždy z hlavy. Chruščov bol samorast, zemitý človek, nevzdelaný ,,mužík“, ale bystrý s neuveriteľnou pamäťou. Neznášal vopred napísané prejavy. Pred zahraničnými cestami som ich vždy preložil, ale napokon mi boli nanič. Rozprával s chuťou, dlho, často nespisovne, ale pútavo. Používal príslovia, porekadlá, vymýšľal slovné hračky. Dobre sa to počúvalo, ale pre tlmočníka to bol zlý sen.
O Chruščovovi je známe, že používal nevyberaný slovník. Nemali ste niekedy nutkanie zmäkčiť jeho hrubé výrazy?
Nehovoril veci, ktoré by nezniesla tlačiarenská čerň. Vyjadroval sa však priamo, bez okľúk, pravda, neraz aj hrubo. Keď Američanom povedal, že Sovietsky zväz ich pochová, mnohí to pochopili ako hrozbu jadrovým útokom. On mal na mysli, že Spojené štáty porazíme v mierovej súťaži. Vyjadril sa však tak, ako sa vyjadril a ja som Američanom preložil, že ich pochováme.
Ako ste preložili, keď pohrozil päsťou, že sovietski ľudia Američanom ,,ukážu Kuzkinu mať“ (výraz používaný v zmysle naučiť niekoho po kostole hvízdať)?
Mal som šťastie, že prvý raz to povedal v Moskve na Americkej národnej výstave, keď som bol práve s ministrom zahraničných vecí Andrejom Gromykom v Ženeve. Kolega to vtedy preložil, že ukážeme Spojeným štátom ,,Kuzmovu matku“, a chudáci Američania lúštili, kto je Kuzma a prečo im chce Chruščov ukázať jeho matku. Keď som o niekoľko mesiacov neskôr išiel s Chruščovom na pamätnú trinásťdňovú cestu po USA, na ten výraz som sa pripravil. Chruščov ho znova použil, ale napokon mi sám pomohol: ,,Načo sa, tlmočníci, trápite! Chcem len povedať, že Amerike ukážeme, čo ešte nevidela." Boli aj iné prekladateľské oriešky. ,,Kto vám napchal tú zdochnutú krysu do hrdla?" opýtal sa napríklad na tlačovej konferencii vo Washingtone. Mnohým sa hneď zdvihli žalúdky.
Podarilo sa to preložiť trocha jemnejšie?
Čo už s tým? Zdochnutá krysa je zdochnutá krysa, nijako ju nezmäkčíš.
Hanbili ste sa pri práci?
Žiaľ, pri tlmočení som sa často musel červenať. A nielen za grobianstvo Chruščova, ale neskôr aj za bľabotanie Brežneva. Ten bol po infarktoch a porážkach taký bezvládny, že v každej normálnej krajine by ho museli poslať na zaslúžený odpočinok.
Je pravda, že Chruščov búchal topánkou po tribúne OSN? Alebo je to len legenda, ako pre Pravdu tvrdil jeho syn Sergej?
Nie po tribúne, ale po stole, za ktorým sedela sovietska delegácia. Sergej Chruščov často sprevádzal otca na cestách, vtedy však v OSN nebol. A ja som bol. Videl som, ako Chruščova rozčúlil prejav nejakého Filipínca. Najprv búchal päsťou. ,,Udrel som na stôl a hodinky sa mi zastavili," vysvetľoval potom komunistickým vodcom, aj vášmu Antonínovi Novotnému. ,,Pomyslel som si, však počkaj! Vyzul som si topánku a začal som ňou búchať do stola, aby všetci vedeli, že sa mi nepáči, čo ten podliak rozpráva."
Ako si spomínate na prvé stretnutie Chruščova s americkým prezidentom Kennedym?
Bolo to v roku 1961 vo Viedni, pol roka po príchode Kennedyho do Bieleho domu. Stretnutie trvalo dva dni. Na rokovaniach boli len štyria ľudia – Chruščov, Kennedy, americký tlmočník a ja. Celý sprievod aj so šéfmi diplomacie čakal vo vedľajšej miestnosti. Prirodzene, bolo to nezabudnuteľné. Kennedy na mňa silno zapôsobil. Tú jeho charizmu ste ihneď cítili. Charizma je trocha abstraktné slovo, ale ak by som mal vysvetliť, čo to je, tak je to Kennedy. Bol to inteligentný, veľmi vzdelaný človek, džentlmen, ktorý aj pri uhladených spôsoboch dokázal nekompromisne obhajovať svoje postoje. Dokonale sa vyznal v otázkach, o ktorých rokoval. Bol to jednoducho zážitok. Potom som sa však vrátil do Moskvy a deň a noc som diktoval stenografistkám zápis z rokovaní. Dohromady to bolo 120 strojopisných strán.
Vznikla medzi Chruščovom a Kennedym nejaká náklonnosť?
Žiaľ, nie. O osobných veciach hovorili málo. Spomenuli niečo o deťoch. Chruščov sa opýtal Kennedyho na vek a poznamenal, že toľko by mal jeho syn Leonid, ktorý padol vo vojne. Bol to však len chvíľkový záchvev dojatia. Chruščov si myslel, že Kennedy bude poddajný, slabý. Veril, že ho ľahko presvedčí. Lenže sa prerátal. Nik z nich nechcel ustupovať. Chruščov podcenil Kennedyho a už onedlho, počas kubánskej krízy, sa mu to vypomstilo. Kennedy bol silný protivník a Chruščov napokon musel dať príkaz na stiahnutie sovietskych rakiet z Kuby.
Zato o desaťročie neskôr Brežnev s Nixonom si celkom dobre rozumeli, či nie?
Áno, bol to príklad toho, ako dobré osobné vzťahy lídrov môžu znížiť napätie medzi krajinami.
Bol Brežnev na rokovaniach rovnocenným partnerom Nixona?
A prečo by nebol? Nie je správne robiť si o Brežnevovi predstavu na základe posledných rokov jeho života, keď už bol vážne chorý. V rokoch 1972 až 1974 bol ešte fyzicky zdatný a aktívne viedol rokovania. Rozumel aj zložitým otázkam strategického odzbrojenia. Bol pripravený. Pri vyjednávaní s Nixonom robil aj pomocné náčrty rakiet s údajmi o ich dolete a inými parametrami.
Prvú návštevu amerického prezidenta v Moskve pripravoval Nixonov šéf diplomacie Henry Kissinger. Brežnev ho vraj na jar 1972 pozval na poľovačku, na ktorú Kissinger spomína vo svojich pamätiach.
Áno, ale píše, že s Brežnevom na postriežke pili pivo, hoci v skutočnosti sme pili vodku. Bola to zaujímavá schôdzka, trvala tri dni. Brežnev navrhol ako dejisko lovecký revír Zavidovo, aby ich nerušili telefóny a mohli sa sústrediť na pracovné otázky. Brežnev zrazu povedal: ,,Vieš čo, Henry, ideme na diviaky." Kissinger sa bránil, že v živote nezabil ani muchu. Brežnev však trval na svojom: ,,Ty nemusíš. Strieľať budem ja." Vyliezli sme na postriežku, pod ktorou bola nasypaná kukurica. A Brežnev na prvý raz trafil diviaka priamo do srdca.
A ako to bolo s tou vodkou?
To bolo na ďalšej postriežke. Brežnev vystrelil, ale už sa stmievalo a diviaka iba zranil. Poľovníci vyhlásili poplach. Vraj ranené zviera je nebezpečné, prikázali nám zostať hore. Na postriežke sme zostali traja. Ochrankár mi ešte stihol podať koženú torbu a odbehol. Otvoril som ju, a tam chlieb, klobása, paradajky a fľaša Stoličnej vodky. Kým ranený diviak niekam odbehol, v trojici sme tú fľašu dorazili.
O čom ste sa pri vodke rozprávali? O raketách?
Nie, Brežnev sa rozhodol otvoriť najdelikátnejšiu tému. Mali sme vtedy zložité vzťahy s Čínou a on chcel vedieť, či Američania proti Sovietskemu zväzu vytiahnu čínsku kartu. Nixon bol pol roka predtým v Číne a niekde v Šanghaji v posledný deň návštevy povedal, že Spojené štáty a Čína držia osud sveta vo svojich rukách. To veľmi znepokojilo sovietske vedenie. Ako to myslel? A kde je Sovietsky zväz, keď je reč o osude ľudstva? Brežnev sa na to Kissingera priamo opýtal. A ten ho upokojil, že Nixon sa iba preriekol. Bolo to na záverečnom veľkolepom bankete, kde vraj Nixon vypil veľa čínskej vodky mao-taj a potom sa rozrečnil. Prejav nemal pripravený, hovoril z hlavy. Kissinger Brežneva ubezpečil, že to nie je oficiálna americká politika. Tá naďalej vychádza zo zásady, že hlavnými aktérmi na medzinárodnej scéne sú USA a Sovietsky zväz.
Hovorí sa, že Brežnev popri poľovačke mal slabosť pre rýchle autá a pekné ženy. Môžete to potvrdiť?
Áno, bol blázon do áut. Bol som pritom, keď mu Nixon v roku 1973 daroval auto Lincoln Continental. Bolo to v Camp Davide, letnom prezidentskom sídle, kde sú len úzke cestičky, nevhodné na rýchlu jazdu. Brežnev hneď sadol za volant, Nixon k nemu, ja som naskočil dozadu. Generálny tajomník šliapol na plyn a veľkou rýchlosťou nás povozil. Keď zastal, Nixon, celý bledý, sa zmohol iba na krátku pochvalu: ,,Vy ste ale vodič!"
A ženy? Veľa sa hovorilo o istej zdravotnej sestre?
V Moskve sme s Brežnevom bývali v jednom dome. Zdravotnú sestru som videl. Myslím si však, že Brežneva viac zaujímali lieky, ktoré mu podávala, ako nejaká romantika. Hoci inak mal rád pekné ženy.
Občas sa spomínala nejaká obľúbená letuška…
Mal obľúbenú letušku. Dokonca ju priviedol do Camp Davidu. Posádka lietadla bývala vo Washingtone a on po ňu poslal pobočníka. Strávila v Camp Davide dve noci.
Bolo to normálne?
Normálne…? Ak si vládca želal, aby pri ňom bola zdravotná sestra alebo letuška, tak pri ňom bola.
Predstavil letušku aj Nixonovi?
Áno, zoznámil ich. A Nixon vtedy sprisahanecky žmurkol na letušku a povedal jej: ,,Dávajte mi na neho pozor!"
Ku koncu kariéry bol Brežnev už vážne chorý. Ako vtedy prebiehali rokovania?
V skutočnosti nerokoval, len čítal to, čo mu napísali.
Ako sa to technicky riešilo, keď sa ho partner niečo opýtal?
Boli na to rôzne finty. Niekedy sedel na rokovaniach Gromyko, a keď Brežnev dostal otázku, obrátil sa na ministra: ,,Andrej, zapoj sa!"
A keď tam Gromyko nesedel?
To bolo napríklad v roku 1979 vo Viedni na schôdzke s Jimmym Carterom. Vtedy sa sovietske vedenie rozhodlo predviesť, že chýry o zlom Brežnevovom stave sú prehnané a navrhlo Američanom stretnutie medzi štyrmi očami len s tlmočníkmi. Otázky, ktoré Carter položí, sa dali predvídať. Naši diplomati na každú pripravili písomnú odpoveď v širšom a užšom znení, podľa toho, ako zaznie. Mojou úlohou bolo nájsť správny list papiera a podať ho Brežnevovi. Pri užšom variante som záver pre istotu vyškrtol. Brežnev prečítal, čo mal a potom sa ma spýtal: „Viťa, toto už čítať nemusím?“
Viktor Suchodrev (74) - Od konca päťdesiatych do druhej polovice osemdesiatych rokov bol osobným tlmočníkom kremeľských šéfov. Po anglicky hovorí ako rodený Angličan, v detstve totiž šesť rokov strávil s matkou v Londýne. Dnes už je v dôchodku. Žije na predmestí Moskvy. V týchto dňoch mu v Rusku vychádza doplnené druhé vydanie memoárov Jazyk môj, priateľ môj.