Boli ste nemanželské dieťa. Nespochybňoval niekto, že ste Stalinov vnuk?
Z rodiny ma všetci uznávali, okrem Galiny, mojej nevlastnej sestry z otcovej strany. Vlani zomrela. Na pohrebe som jej nebol. Bola mojím nepriateľom. Tvrdila, že nie som syn Jakova. Neuznávala ma za brata. A ja som mohol kašlať na to, či ma uznáva, alebo nie.
Prečo sa otec s mamou nezobrali?
Jakov už raz bol ženatý. Ešte ako študent sa zaľúbil do jedného dievčaťa, chcel sa s ním oženiť, ale Stalin mu to nepovolil. Povedal synovi, že najskôr musí dokončiť vysokú školu, aby dokázal uživiť rodinu a nesedel otcovi na krku. Pohádali sa, bolo to v kuchyni, Jakov vzal pištoľ a postrelil sa. Keď sa vyliečil zo zranenia, odišiel do Leningradu a na truc otcovi sa oženil. Narodila sa im dcéra, ale zakrátko zomrela a manželstvo sa rozpadlo. Vrátil sa k otcovi a potom stretol Oľgu, moju mamu. Po takej udalosti to inak dopadnúť ani nemohlo. Keď mama otehotnela, odišla ma porodiť do Uriupinska. Tam som prežil celé detstvo. O otcovi a mame som po rokoch hovoril s Molotovom (bývalým šéfom Stalinovej diplomacie – pozn. red.). Povedal mi, že oficiálny sobáš sa v tých časoch považoval za malomeštiactvo. „Vieš, kedy som si ja vzal svoju ženu?“ opýtal sa ma. „Keď už bola naša dcéra plnoletá.“
Pomáhalo vám alebo komplikovalo život, že ste vnuk Stalina?
Pomáhalo. Keď som končil suvorovské učilište, mama sa obrátila na ministra obrany Bulganina, aby mi pomohol dostať sa na vojenskú akadémiu. „Vítam prvého vnuka súdruha Stalina, ktorý chce študovať,“ dopísal svoje rozhodnutie na okraj listu. Prijali ma bez pohovorov. Počas štúdia som dostával aj špeciálne štipendium 1 000 rubľov, čo boli na tie časy veľké peniaze a raz do roka som mal nárok na bezplatnú rekreáciu. Štipendium udelili všetkým vnukom Stalina, ktorí sa rozhodli študovať. Ten dokument Rady ministrov Sovietskeho zväzu z novembra 1953 mám dodnes odložený.
V čase XX. zjazdu ste mali už dvadsať rokov. Ako ste prijali odsúdenie Stalinovho kultu?
Tak ako ostatní, aj ja som si tú správu vypočul na straníckom zhromaždení. Boli to výmysly, klebety v záujme toho pologramotného Chruščova, ktorý očiernil Stalina, aby sám seba vyzdvihol. Tým odmäkom, ktorý odštartoval, sa začal rozpad nášho štátu. Vtedy mi nebolo ľahko. Svoj kríž však nesiem dôstojne. Každý úder som prijímal ako povinnú daň. Vždy som si na tom dával záležať, aby som ako vnuk Stalina šíril jeho svetlý odkaz.
Aj svojim synom ste to vštepili?
Obaja sú hrdí, že ako jediný z vnukov nosím priezvisko Džugašvili. Staršiemu z dvoch mojich vnukov, detí syna Vissariona, sme dali meno po jeho prapradedovi. Pokrstili sme ho v Gori, v rovnakom chráme ako svojho času krstili jeho. V rodine tak opäť máme Josifa Vissarionoviča Džugašviliho. Soso má už dvanásť rokov. Keď bol malý, prstom ukazoval na Stalinov portrét, čo máme na stene, a hovoril diri babu, to je po gruzínsky veľký dedo. Ja som pre neho babu a Stalin je diri babu.
Ušlo sa vám po Stalinovi nejaké dedičstvo?
Svetlana mi po Stalinovej smrti zavolala: „Žeňa, u otca sa našlo 30-tisíc rubľov. Tak som sa rozhodla ich podeliť.“ Stalin mal tri deti: Jakova, Vasilija a Svetlanu. „Takže na každého vychádza po 10-tisíc,“ povedala. „Keďže Jakov mal dve deti, tak dostanete svoj diel na polovicu – po päťtisíc. Vasilij mal štyri deti, tak desaťtisíc rozdelíme na štvoro. A svoju časť si vezmem, súhlasíš?“ Poďakoval som sa a pochválil ju, ako múdro to rozdelila.
So Svetlanou, vašou tetou, ste mali dobré vzťahy?
Zo začiatku veľmi dobré. Neskôr už horšie. Celý čas viedla súkromnú vojnu s Vasilijom. Ona vždy nosila na hlave korunu ako princezná.
Udržiavate s ňou ešte kontakty?
Žije na Západe. Nie je v poriadku, myslím psychicky. Je v nejakom sanatóriu. Keď Galina, dcéra Jakova, vlani v lete zomrela, príbuzní jej zatelefonovali. Ona im niečo nezrozumiteľné bľabotala. Všetci pochopili, že buď sa nechce zhovárať, alebo je chorá.
Zrejme ste si zvykli na údiv ľudí nad tým, ako veľmi sa podobáte na svojho deda.
Keď som bol v Holandsku na stretnutí vnukov Veľkej trojky, všetci hovorili, že Roosevelt a Churchill sa na svojich dedov nepodobajú, ale Džugašvili akoby Stalinovi z oka vypadol. Ja som na to hrdý. Mal som aj možnosť zahrať si Stalina vo filme. Volal sa Vojna je pre všetkých vojna a v Gruziafilme ho nakrúcal režisér Devi Abašidze. Sme s ním priatelia. Devi ma dlho presviedčal. Hovoril som mu, počúvaj, ja nie som herec. A on na to, že úplne stačí, ak budem chodiť tak, ako chodím, telefonovať, ako telefonujem.
Aké to bolo hrať Stalina?
V roli Stalina som sa cítil výborne. Bolo príjemné, keď mi šili kostým, upravovali fúzy… Vravel som si: Boh je! Vďaka režisérovi som si však uvedomil, aká je to zodpovednosť. Raz ma zavolal, aby som prišiel na pľac. Vraj tam nik nie je, budeme môcť pokojne nakrútiť scénu o tom, ako Stalin odmieta vymeniť syna Jakova za poľného maršala. Chýbala nám však dôležitá rekvizita, škatuľka obľúbenej značky Stalinových cigariet, a kým sme na ňu čakali, pili sme víno. Po chvíli hovorím: „Devi, potrebujem si odskočiť.“ Vyšiel som von. Nikoho tam nebolo. Už som sa postavil ku kríku, keď zrazu na mňa kričí: „Čo si sa zbláznil? Čo keď ťa niekto uvidí, nedajboh odfotografuje? Bude škandál. Súdruh Stalin v kríkoch! Čo si ľudia pomyslia?“ Viedol ma cez celé ateliéry, na záchode ma zavrel a stál tam a strážil, kým som nevyšiel. To bola aj pre mňa lekcia vzťahu ku Stalinovi.
Spomínali ste vašu besedu v Holandsku s Churchillom a Rooseveltom. Ako sa vám s nimi zhováralo?
Bolo to, akoby sa opakovala Jaltská konferencia. Roosevelt bol zdržanlivý a Churchill agresívny. S Churchillom sme sa aj pohádali. Iskrilo to medzi nami už v prvý večer po prílete. Išli sme na zoznamovacie stretnutie do reštaurácie. Sedeli sme ticho za stolom. A ja, ako správny Gruzínec, som po chvíli navrhol, že prednesiem prípitok. Vstal som, ocenil pomoc Ameriky počas vojny a vypil do dna na Roosevelta staršieho. Potom bolo znova ticho. Tak som vstal a povedal prípitok na Churchilla. Nech bol, aký bol, ocenil som ho ako spojenca. Vypili sme a sadli si. Po chvíli sa postavil Churchill a hovorí: „Ja tiež chcem predniesť prípitok. Vypime si na Veľkú trojku.“ Viac mi nebolo treba. Hneď som ho prerušil: „Stop, stop! Akáže Veľká trojka? Ja som pil na Roosevelta, pil som na Churchilla, tak prečo si vy nechcete vypiť na Stalina?“ A Churchillovi nezostalo iné len povedať: „Dvíham čašu na Stalina.“
Jevgenij Džugašvili (72)
Jediný z ôsmich vnukov Stalina, ktorý splnil dedov sen a stal sa dôstojníkom z povolania. Na vojenskej akadémii vyštudoval za špecialistu na rádiové spojenie, niekoľko rokov pracoval na kozmickom programe u Sergeja Koroľova. Neskôr vyštudoval históriu, ako docent prednášal na vojenských vysokých školách. Žije striedavo v Moskve a Tbilisi.