Ako ste sa dozvedeli o nešťastí?
Mala som sedem rokov, chodila som ešte do škôlky. Aj v ten deň som bola v škôlke. Prišli po mňa, vzali ma domov. Tam bolo plno rôznych ľudí, známych aj neznámych. Povedali mi, že otca už viac niet. Tak som sa to dozvedela.
Vaša mama bola doma?
Keď sa to stalo, doviezli ju z nemocnice. Bola tesne po operácii žalúdočného vredu. Kým bola preč, starala sa o nás teta. Zdá sa mi, akoby v tej chvíli mama nedokázala úplne pochopiť, čo sa deje. Po pohrebe ju ihneď odviezli späť do nemocnice.
Vaša mama sa po smrti manžela úplne uzavrela pred svetom.
S novinármi sa vôbec nebaví. Neposkytla jediný rozhovor.
Prečo?
Je jej ťažko. Je to taký hlboký smútok, že hovoriť o ňom nedokáže. Neznamená to však, že by zanevrela na priateľov. V našom dome bolo vždy plno a nikdy sa tam neudialo nič, čo by bolo treba skrývať.
Zariadila si mama svoj život po tom, čo ovdovela?
Nie, zostala sama.
Taká láska to bola?
Áno. Veľmi ho ľúbila. Nikdy som nepočula, že by sa hádali. So sestrou sme ich rady pozorovali, keď sa chystali na nejakú recepciu. Mama si skúšala krásne šaty, ktoré jej daroval, a tatko sa na ňu s láskou pozeral.
Ako sa k vám správali ostatní kozmonauti, pomáhali vám?
Každý podľa svojich možností. Keď sme potrebovali pomoc, nik neodmietol. Celý oddiel kozmonautov si vždy vzájomne pomáhal.
Pre svet zostal Gagarin dodnes hrdinom. Ako si na neho spomínate vy?
Zapamätala som si ho nie ako hrdinu, ale ako usmievavého tatka, ktorý sa so mnou a s mojou sestrou rád bláznil. Sestru volal Profesor. Je o dva roky staršia ako ja, chodila už do školy a brala učenie veľmi vážne. Mne hovoril Galočka a občas Čížik. Vodil nás na prechádzky. Rád sa venoval športu, aj nás k nemu viedol. Na jar a v lete, keď už bolo teplo, nás ráno, ešte pred odchodom do škôlky a školy, vzal na dvor na rozcvičku. Chodili sme k moru, učil ma plávať. Všetok voľný čas trávil s nami.
Veľa voľného času však zrejme nemal.
Nemal. Pretože pracoval, mal na starosti výcvik kozmonautov a popritom študoval, končil Akadémiu Žukovského. Ale napriek tomu si na nás nachádzal čas.
Bol na vás prísnejší ako mama?
Áno, bol prísnejší. Napriek tomu, že sa s nami často bláznil, v rodine mal hlavné slovo. Keď niečo povedal, o tom sa nediskutovalo. Dvakrát nič neopakoval, a my sme vedeli, že čo prikázal, to treba urobiť. Náš vzťah k zvieratkám však chápal lepšie ako mama. Tatko raz našiel v lese zajačika. Priniesol ho, a hoci mama namietala, dlho u nás žil, kým sme ho napokon museli vypustiť v lese. Potom mu darovali srnčeka, aj toho sme chvíľu chovali doma. U babičky, tatkovej mamy, na dedine, sme mali celý zverinec. Mali sme aj obrovského ryšavého kocúra, ktorého dostal vo Francúzsku. Neskôr u nás žili jeho mačence. Dodnes nám zostala špeciálna taška, v ktorej kocúra doniesol.
Ako sa vám žilo vo Hviezdnom mestečku?
Atmosféra bola veľmi priateľská. Všetci sa vzájomne poznali. Dospelí sa stretávali, hrávali spolu volejbal, v zime chodili na klzisko. Aj my deti sme držali pokope. Keď nás tatko ráno viedol na rozcvičku a niektoré z detí sme cestou stretli, bolo úplne prirodzené, že sa k nám pridali. Vzájomne sme sa navštevovali. Robili sme si spoločné novoročné oslavy, ktoré tatko organizoval ako maškarný ples. Pamätám sa, ako si nalepil fúzy a obliekol kostým mušketiera. Bol dušou každej zábavy. Mal herecké nadanie. Vymýšľal žarty, súťaže. Všetky deti sa na ňom smiali.
Závideli vám deti, že váš otec je prvý kozmonaut?
Nie, čo vám to napadá?! Deti sú také, že to tak ešte neberú. Všetci sme si tam boli rovní. V našej detskej partii závisť nebola. Otcovia viacerých kamarátov boli tiež letci, kozmonauti. Aj oni boli často služobne preč z domu. Nezamýšľali sme sa nad tým, čo robia. Brali sme to ako normálnu vec.
Syn jedného slávneho kozmonauta raz s nadsádzkou povedal, že v detstve musel pevne držať aj šálku, z ktorej doma pili čaj, aby ju niekto neuchmatol a neodniesol do múzea. Aj vy ste zažili niečo také?
Veľa súkromných predmetov skončilo v múzeách, ale vždy sme ich dávali dobrovoľne. Je to zvláštne po rokoch ich vidieť vystavené. Napríklad vo Hviezdnom mestečku, kam často chodím, lebo tam žije mama, opatrujú v múzeu slohovú prácu Veselý a milovaný môj tatko, ktorú som napísala ako malá. Som súčasne smutná i veselá, keď sa na to s odstupom pozerám.
Narodili ste sa krátko pred tým, ako sa otec stal kozmonautom…
Áno, 7. marca 1961, mala som mesiac, keď letel.
Mama vám povedala, ako sa s vami lúčil pred letom do vesmíru?
Lúčil sa ťažko, nebolo jasné, či sa vráti. Nechával doma dve úplne malé dievčatká. Vystískal nás, akoby to malo byť naposledy, hovorila mama. Zanechal aj list na rozlúčku, kde nás so sestrou spomínal. Písal tam, že technike síce plne verí, ale veď aj na rovnej ceste sa občas stane, že si človek zlomí krk. Mame kládol na srdce, že ak sa s ním niečo stane, nech sa nepoddá smútku. Má si vraj zariadiť život, ako uzná za vhodné, chrániť dcéry a vychovať z nich skutočných ľudí a nie nejaké dámičky. List nechal u svojich nadriadených. A oni ho mame odovzdali až po rokoch, po jeho smrti.
Bude to už štyridsať rokov, čo sa váš otec s inštruktorom Vladimirom Serioginom nevrátil z cvičného letu. Vládna komisia, ktorá haváriu vyšetrovala v roku 1968, vinníkov neoznačila…
Reálnu príčinu neurčili. Prečo? To neviem. Zrejme nemali záujem o to, aby sa zverejnila pravda.
Kozmonaut Alexej Leonov, dobrý priateľ vášho otca, tvrdí, že tragickú haváriu zavinil neznámy pilot, ktorý s nadzvukovým strojom klesol na nižšiu letovú hladinu, ako mal povolenú, a skrížil Gagarinovej stíhačke dráhu. Čo si o tom myslíte?
To už je Leonovova tretia verzia. Sledujem všetko, čo sa na túto tému objaví. Ale ani Leonovovi nemožno všetko absolútne veriť.
Myslíte si, že prípad havárie vášho otca zamietli pod koberec na základe politickej objednávky?
To ťažko môžem posúdiť. V každom prípade komisia nemala záujem o plné odhalenie pravdy.
Niektorí členovia pôvodnej komisie prednedávnom navrhli obnoviť vyšetrovanie. Ako sa k tomu staviate?
Vytvoriť novú komisiu môže iba hlava štátu. Člen bývalej komisie na to nemá dostatočné právomoci.
Áno, ale iniciátori sa obrátili na prezidenta Vladimira Putina.
Možno sa na prezidenta obrátili, ale výsledok zatiaľ nie je žiadny.
Vy by ste chceli, aby bola vytvorená nová vládna vyšetrovacia komisia?
Vari by som mohla nechcieť? Toľko rokov prešlo, už je načase odhaliť, čo sa v skutočnosti stalo.
Leonov predpovedá, že pravda sa odhalí až po tom, čo človek, ktorý tragédiu zavinil, už nebude nažive.
Možno to tak bude.
Ako sa vám žije s priezviskom Gagarinová? Pomáha vám alebo škodí?
Je to rôzne. Všetko závisí od človeka, na ktorého narazíte. Väčšinou ku mne ľudia pristupujú v dobrom. Ale už sa mi stalo, že mi niekto z úplne nepochopiteľných dôvodov hádzal polená pod nohy a potom som sa dopočula, že len preto, že sa mu nepáči moje meno.
V Plechanovovej akadémii, kde ako docentka vyučujete, študenti vedia, čia ste dcéra?
Vedia. Občas dostávam otázku typu, či je to pravda. Ale tým sa to spravidla končí. Nanajvýš sa niekto osmelí mi povedať, že sa na otca podobám a mám jeho čarovný úsmev. To dobre padne, ale stačí.
,,Hviezdne deti" sa radšej držia v tieni, ďalej od slávy?
Sestra je verejne činná a ako riaditeľka Kremeľských múzeí aj dostatočne známa.
Ale o Gagarinovi s Pravdou vaša sestra Jelena nechcela hovoriť, rozhovor bola ochotná poskytnúť iba o svojej práci…
Zriedkakedy hovoríme s novinármi. Nepovažujeme za potrebné otvárať pred nimi svoje súkromie.
Je to aj preto, že si bulvár vašu rodinu zopárkrát nemilosrdne podal?
Dnes už to nie je také zlé ako predtým. Vrchol bol pred nejakými siedmimi-ôsmimi rokmi. Vtedy sa objavilo veľa nepríjemných článkov. Neodpovedali sme na ne. Veď to píšu preto, aby na seba upozornili, chcú zarobiť na mene Gagarin a nič im nie je sväté. Keď s nimi začnete polemizovať, len im urobíte reklamu.
O vašej sestre sa písalo, že jej slávne meno otvorilo dvere k vysnívanému postu v Kremli. Prezident Putin ju vymenoval za riaditeľku presne na 40. výročie vesmírneho letu vášho otca.
To bola jednoducho zhoda okolností. Vymenovali ju už skôr, ale v ten deň sa to dozvedela verejnosť, lebo prezident sa práve vtedy rozhodol zablahoželať jej k vymenovaniu.
Čím budú Gagarinovi vnuci?
Aj môj syn Jura, aj sestrina dcéra Kaťa sa vybrali v šľapajach svojich mám. Jura má osemnásť rokov a študuje ekonómiu. Nikdy, ani ako malý chlapec, nechcel byť kozmonautom, letcom či vojakom. O starom otcovi však chce vedieť všetko, čo sa dá. Izbu si vyzdobil jeho fotografiami. Kaťa bude mať 21 rokov a chystá sa na dráhu historičky.
Vlani v Rusku vyvolal veľký rozruch váš súdny spor s autormi filmu Gagarinov vnuk. (Príbeh černošského chlapca, ktorý sa v Rusku vydáva za vnuka prvého kozmonauta, potomka plodu jeho údajného románika s istou Afričankou.) Ako ste dopadli v snahe chrániť dobré meno Gagarin?
Súd sme so sestrou vyhrali. Film stiahli z kín. Premietať ho budú môcť až po premenovaní a vystrihnutí všetkých replík, v ktorých sa Gagarin spomína.
Na slávnych menách sa vždy niekto pokúša zarobiť. Známe sú vodky Gorbačov, Jeľcin, Putinka, objaví sa raz aj vodka Gagarin?
V štátnom patentovom úrade sme si so sestrou zaregistrovali viacero obchodných značiek. Na otcovom mene však nechceme zarábať, naopak, ide nám o to, aby sme zabránili jeho komerčnému využívaniu. Takže vodku Gagarin by nikdy nik nemal piť.