Deň nezávislosti tak podľa neho tentoraz pripadol na dátum, keď si svet spomína na koniec druhej svetovej vojny. Konflikt, ktorý priniesol aj holokaust, najprepracovanejší pokus vyhladiť jeden národ z povrchu zemského. Mašinéria nacistov a ich prisluhovačov v mnohých štátoch zomlela približne šesť miliónov Židov.
„Bol to holokaust. To bol dôvod, prečo sa medzinárodné spoločenstvo rozhodlo vytvoriť štát Izrael. Holokaust mal taký dosah na verejnú mienku, že to odsunulo do úzadia všetky pochybnosti o tom, či by mali Židia žiť vo vlastnej krajine,“ povedal pre Pravdu Ahron Bregman, expert z londýnskej King's College. „Svet, vidiac po vojne obrázky ľudí z koncentračných táborov, cítil, že tých, ktorí prežili, treba ochrániť,“ vysvetľuje Bregman.
V tom čase však už židovské organizácie bojovali o vlastný štát niekoľko rokov aj so zbraňou v ruke proti Británii, ktorá dostala na starosť Palestínu ako mandátne územie ešte v roku 1920 od Spoločnosti národov. Skupina Irgun, ktorej šéf Menachem Begin sa stal neskôr izraelským premiérom, útočila na Britov od konca 30. rokov. Najhoršie sa Irgun, ktorý je dodnes často aj stúpencami štátu Izrael označovaný za teroristickú organizáciu, zapísal do dejín 22. júla 1946. Pri bombovom útoku na hotel Kráľ Dávid v Jeruzaleme vtedy prišlo o život 91 ľudí. Budova bola sídlom britských bezpečnostných síl.
Begin až do svojej smrti tvrdil, že Britov varoval s dostatočným predstihom, ale oni hotel neevakuovali. Londýn zase dlho popieral, že by mu atentát niekto ohlásil vopred. Varovanie v skutočnosti dostal. Bolo to však pravdepodobne menej ako polhodinu pred útokom. Okrem toho ho Briti nebrali vážne, napriek tomu, že predtým pred hotelom vypukla prestrelka a Irgun tam odpálil aj jednu malú nálož.
Tragická udalosť býva niekedy označovaná za poslednú kvapku, ktorá prinútila Britov odísť z Palestíny. „Ovplyvnilo ich to, ale už boli v skutočnosti rozhodnutí. Stiahli by sa aj bez teroristických útokov,“ tvrdí Bregman. To isté si myslí aj Juan Cole, odborník na moderné dejiny Blízkeho východu z Michiganskej univerzity. „Britská verejnosť bola vyčerpaná po vojne, ekonomika bola na pokraji bankrotu. Takmer nikomu sa už nechcelo v Palestíne zostať,“ povedal pre Pravdu.
Valné zhromaždenie OSN dňa 29. novembra 1947 schválilo rozdelenie Palestíny. Mal vzniknúť židovský a arabský štát a Jeruzalem mal byť pod medzinárodnou kontrolou. „Boli to aj zámery vtedajších hlavných veľmocí – Spojených štátov a Sovietskeho zväzu,“ pripomína Cole. „Americký prezident Harry Truman verejne vyhlásil, že Izrael uzná aj pre židovských voličov. Sovietsky zväz zase v tom čase videl v ľavicovej časti sionistického hnutia silu, ktorá môže na Blízkom východe dominovať, čo by Stalinovi vyhovovalo. Okrem toho všetci boli presvedčení, že židovskí usadlíci a Palestínčania sa medzi sebou po odchode Britov z regiónu nedohodnú,“ tvrdí profesor.
Nedohodli sa ani po šesťdesiatich rokoch. Už 15. mája 1948 sa začala medzi arabským svetom a Izraelom prvá regulárna vojna, ktorá však len nadväzovala na prudké konflikty medzi Židmi a Palestínčanmi. Tí si 15. mája pripomínajú takzvanú Nakbu, čo sa dá preložiť ako katastrofa.
„Ako som povedal, Židia majú krajinu aj pre holokaust. To, že za zlo spáchané inými musel ešte raz niekto zaplatiť, je už ďalšia tragédia,“ tvrdí Bregman, ktorý bol majorom izraelskej armády, ale odmietol slúžiť na palestínskych územiach. „Konfliktu sa však podľa mňa nedalo zabrániť. Pravda je, že židovské a arabské nacionalistické hnutia boli na to predurčené. Tieto národy žili v Palestíne stáročia ako dobrí susedia. V 19. storočí však so zrodom nacionalizmu na oboch stranách bolo už len otázkou času, kedy proti sebe začnú bojovať,“ myslí si expert.
„Briti, ktorí mali na starosti Palestínu, sa tam správali hlúpo. Sľubovali Židom aj Arabom veci, ktoré nemohli splniť. Teraz z toho máme za šesťdesiat rokov šesť vojen,“ pripisuje zodpovednosť Londýnu Cole. „Na druhej strane si aj ja myslím, že sa nedalo úplne zabrániť vypuknutiu aspoň nejakého konfliktu. Nikto také riešenie vtedy nemal a nemá ho ani teraz, pretože je to na priamych aktéroch. Oni musia nájsť cestu a kompromisy, ale obávam sa, že veľa vôle na to nepredvádzajú,“ dodáva Cole.