Útek z geta znamenal víťazstvo

Keď mal dvadsať rokov, bolo to v apríli 1943, spolu s druhmi povstal proti nemeckej porobe vo varšavskom gete. O rok neskôr sa zapojil do Varšavského povstania. Neskôr ako kardiológ bojoval o životy svojich pacientov. "Hoci v gete tri týždne bojovalo len dvestoosem povstalcov, význam to malo. Fakt, že sa niekoľkým desiatkam ľudí podarilo odtiaľ uniknúť, bol predsa víťazstvom," povedal pre Pravdu posledný žijúci vodca povstania vo varšavskom gete, Poliak židovského pôvodu Marek Edelman.

04.07.2008 07:49
Marek Edelman Foto:
Marek Edelman sa za žiadneho hrdinu nepovažuje. Každý vraj robí, čo môže, tvrdí. Aj on urobil, čo mohol: bojoval v povstaní vo varšavskom gete proti nezmyselnému zabíjaniu Židov Nemcami, neskôr vo Varšavskom povstaní, keď sa Poliaci vzopreli hitlerovskému Nemecku.
debata

Čo hovoria vaše skúsenosti – oplatí sa o život bojovať?
Určite sa oplatí oň bojovať. Aj sa musí. Život je predsa najdôležitejší. A je len jeden. A keď ho už máme, tak treba bojovať za to, aby bol dôstojný a slobodný.

Aj so zbraňou v ruke?
Pravdaže. Tí, čo povstali vo varšavskom gete, boli predsa ľudia, ktorí sa postavili proti zlu, proti zabíjaniu nevinných, bezbranných. Dokázali svetu, že Nemci nemôžu celému svetu tvrdiť, že Židia nie sú ľudia, ale tovar. Bezcenné predmety určené na ponižovanie alebo likvidáciu. V tom, že hŕstka ľudí sa vzoprela veľkej mašinérii, spočívalo zadosťučinenie, že sa oplatilo bojovať.

Bol váš boj v gete signálom pre bezbranných?
Signál či symbol pre všetkých ponižovaných a vyvražďovaných. Keby predsa nebolo lásky k blížnemu, v gete by sa nedalo žiť! Samozrejme, aj pomoc a záchrana tých, o ktorých Nemci vyhlasovali, že sú horší. Veď práve tí, čo pomáhali ohrozeným, ukázali opak – že sú oveľa lepší. Pomoc slabším je predsa povinnosťou každého človeka.

Dal podnet na povstanie v gete aj fakt, že Západ sa zdráhal uveriť tomu, čo Nemci páchajú v Poľsku na Židoch?
Áno, chceli sme upozorniť svet na bezprávie vo Varšave. To sme však robili už aj predtým. No aj tak naše prvé správy z roku 1942 – o veľkej likvidácii varšavského geta – odvysielali v BBC až po týždňoch. Usudzovali, že preháňame. Impulzom v apríli 1943 bol najmä zámer Nemcov zničiť geto. Naše ozbrojené hnutie bolo symbolom boja za slobodu, proti porobe. Povstalo nás spolu 208 mladých chlapcov a dievčat – a Nemcov bolo niekoľko tisíc. (Edelman, ktorý pracoval v nemocnici v gete ako poslíček, velil 40-člennej skupine – pozn. red.) Z pôvodne vyše pol milióna Židov nahnaných do geta tam na jar 1943 žilo už len 60-tisíc. Odsuny do koncentračného tábora v Treblinke však pokračovali do septembra. Po tom, čo začali Nemci geto dom po dome vypaľovať, sa malej skupine podarilo kanalizáciou uniknúť na árijskú stranu, kde tiež bolo ťažké udržať sa pri živote.

Vojenský cieľ ste pri obrovskej presile Nemcov nemohli mať. Aký teda?
Boli sme vlastne odsúdení na neúspech, nemali sme nádej na víťazstvo v nerovnom boji. (Najvyšší vodca povstania Mordechaj Anielewicz spáchal v obkľúčenom hlavnom stane povstalcov s najbližšími spolubojovníkmi kolektívnu samovraždu – pozn. red.) Išlo o to, aby sme Židov podporili, skrývali a obraňovali. O to, aby sme v obyvateľoch geta vzbudili nádej, že svet za jeho múrmi zareaguje na vojnu židovského národa. A hoci v gete tri týždne bojovalo len tých dvestoosem povstalcov, význam to malo. Fakt, že sa niekoľkým desiatkam ľudí podarilo odtiaľ uniknúť, bol predsa víťazstvom.

Nebol to teda len symbol, ale aj záchrana pred istou smrťou…
Tak to bolo. V prvé dni povstania sme viedli väčšie boje, potom partizánsku vojnu. Vojnu prežilo z geta asi 12-tisíc ľudí. Nie je to veľa, ale viac ako nik. Bolo to také malé víťazstvo. No a potom, v roku 1944, vypuklo Varšavské povstanie. A v ňom sa zúčastnili tí, čo unikli z geta. Celý ten boj s tým istým nepriateľom, ktorý chcel zničiť nielen Židov, ale aj Poliakov, celý ten vzdor a odpor aj vo Varšavskom povstaní bol malým ohnivkom v reťazi toho, čo urobil svet. Malým, no predsa závažným.

S priateľmi a neskôr druhmi v zbrani ste boli v Židovskej robotníckej strane, v Bunde. Pracovali ste s nimi už pred vojnou?
Áno, veď aj povstanie nevybuchlo náhodne, ale bolo pokračovaním práce Bundu. V ňom sme pomáhali aj v oblasti hľadania práce pre Židov, zakladali sme odbory. Činili sme sa aj na poli kultúry, robili sme podujatia pre deti, zriadili školy aj divadlo. Nelegálne sme vydávali noviny a letáky, fungovali naše vývarovne s polievkami. Z práce bundovcov, zo solidarity a bratstva sa potom v gete zrodil duch odporu, ktorý prerástol do povstania. Nie z teroru, lebo teror zabíja odpor.

Myslíte si, že ľudstvo sa poučilo z tej krutej vojny?
Vari áno, keď dnes máme zjednotenú Európu, ktorá je opakom toho, čo bolo pred vojnou.

Predsa však je v Európe dosť nacionalistických strán.
Je ich dosť, to je pravda, lenže to prejde, o sto rokov tu už nebudú. Myslím si, že dve-tri generácie to potrvá, lebo zmeniť myslenie ľudí je veľmi zdĺhavý proces.

Niektorí dokonca vyhlasujú, že nijaký holokaust nebol – ako britský historik David Irwing alebo bývalý rakúsky poslanec John Gudenus.
To sú nielen spiatočníci, ale aj psychopati. Popierať holokaust, čo to je? Dôležité sú predsa fakty. Treba na ne pamätať a rozprávať o nich novej generácii. My pamätníci holokaustu musíme deťom už odmalička, ešte v predškolskom veku, vštepovať, že všetci ľudia sú si rovní a všetci majú rovnako len jeden život. A ten je najdôležitejší.

Mohol by sa holokaust zopakovať?
Dúfam, že nie. Ale všetko je možné. Lenže to by musela vzniknúť nejaká nová kolosálna sila. Teraz máme mnoho moslimských fanatikov. Verím však, že keď sa v tej časti sveta zlepšia ekonomické podmienky, zlo tam tiež musí zhynúť. Veď tam, kde sa žije dobre, nikto nechce umierať. Treba len, aby svet na holokaust pamätal. Aby sa nezopakoval, nesmieme nikdy zabudnúť na to, čo sa stalo Židom. Áno, aj v Kambodži sa udialo niečo podobné. Zabili tam milión či pol druha milióna ľudí, ale už sa to skončilo. Také nebezpečenstvo však existuje, je živé v dôsledku toho, že v ľudských dušiach prebýva zlo. Ľudský rod sa neskladá z anjelov. Nie všetci sa majú radi. Vedomosti sú základom toho, aby bolo v budúcnosti dobre, a nie zabíjanie.

Myslíte, že Nemci by mali niesť niečo ako spoluzodpovednosť za chyby svojich dedov?
Dnešní mladí Nemci žijú v iných podmienkach. Sú úplne inak vychovaní, uznávajú, že aj inde žijú takí ľudia, ako sú oni sami. Európa je bohatá, preto má aj ťažkosti s prisťahovalcami, no to sa časom tiež poddá. Aj na to sme si už zvykli, hoci ešte nie sú tak ďaleko časy – bolo to pred tridsiatimi rokmi – keď vidieť v krajine človeka inej pleti bolo zvláštne. Dnes už to nevyvoláva nijaký údiv. Čas je najväčší pomocník. Nemecko je demokratická spoločnosť, konajú sa tam voľby, ale najdôležitejšie je to, že nemá také vlády, ktoré by si zmysleli panovať nad ostatnými krajinami a národmi.

Ako sa stavali členovia Bundu po vojne k životu v Poľsku: chceli zostať v krajine, alebo odísť?
Jednoznačne prevládal názor zostať v krajine. Nikto z nás nečakal na Mesiáša, ale ani nechcel odísť do Palestíny. Rozmýšľali sme tak, že Poľsko je naša krajina, naša domovina a chceli sme, aby bola spravodlivá, aby každá menšina v nej mala svoje práva.

Mnohí však odišli nielen po vojne, ale aj po antisemitských pohonoch v Poľsku. Vy ste však zostali, vyštudovali, stali ste sa uznávaným kardiológom. Nikdy ste nepomýšľali odísť – tým viac, že ani komunistický režim ste neprijali?
Nie, myslím si, že bolo dôležité zostať tu – aj s tými z našich radov, ktorí zahynuli. (V deň výročia povstania v gete chodí Marek Edelman sám položiť kvety a zapáliť sviečku k pamätníku hrdinov povstania, odmieta oficiálne podujatia za účasti predstaviteľov z cudziny – pozn. red.) Mal som tu priateľov a tí odpovedali na otázku, či chcú odísť, rovnako ako ja – že to nechceme. V nemocnici som zas mal svojich pacientov, tam som tiež viedol boj o ich životy. To je všetko a som za to vďačný.

V Poľsku ste morálnou autoritou aj neúprosným kritikom. Ako vnímate antisemitské nálady živené aj katolíckym Rádiom Maryja?
To sú tie spiatočnícke prúdy, to, čo zostalo z vojny a z hitlerovského Nemecka. Antisemitizmus a netolerancia sú náukou fašizmu, diktatúry. Je jedno, či to hlása kňaz, alebo civilista. Má totiž na mysli len jedno – nenávisť, a nie lásku. Každé zlo sa však raz skončí. Pominul sa holokaust, vojna, komunizmus… Máme nádej, že raz bude dobre.

debata chyba
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy