Kde sa nachádzali zárodky Pražskej jari?
Osem až desať rokov pred ňou. Už vtedy sa začalo objavovať čoraz viac pokrokovo zmýšľajúcich ľudí, ktorí videli, že zriadenie síce funguje, ale za cenu pomalého rozvoja aj nesprávnych rozhodnutí. Pretrvávali pozostatky stalinského obdobia, tlmili sa nápady širokých vrstiev spoločnosti aj inteligencie, ktorú prezident a šéf KSČ Antonín Novotný vôbec nemal rád. Hneval sa, že inteligencia by chcela len kritizovať.
Prečo si KSČ po Novotnom zvolila na čelo práve Dubčeka?
Na Slovensku si urobil si dobré meno ako prvý tajomník KSS – bol tam obľúbený, nemal diktátorské sklony ako Novotný, nesprával sa nerozumne. Keď prišiel do Prahy, ukázal sa ako človek, ktorý síce nie je veľmi známy, ale zároveň sa o ňom nevie nič zlé, čo bola jeho výhoda. Keď sa uvažovalo, kto nahradí Novotného, Dubčekovi nahrávalo, že nepatril do nijakej politickej kliky, nevytváral konfliktné prostredie pri riešení otázok. Po Slovákoch si získal aj Čechov – najmä prirodzeným vystupovaním. Nerozlišoval, či sa rozpráva so zahraničným ministrom, alebo hovorí s dievčinou z vidieka.
Kremeľ však určite vždy chcel v socialistickom tábore ovplyvňovať, kto sa v danom štáte stane vedúcou postavou komunistickej strany. Bolo to aj v prípade voľby nástupcu Novotného?
Treba sa vrátiť do roku 1967 – v decembri Leonid Brežnev navštívil Československo a od mnohých členov strany si vypočul, že situácia s Novotným na čele je neudržateľná. Nestačil na obrovské úlohy prvého muža štátu, bol politicky opotrebovaný, veď moci sa chopil už v roku 1953. Kremeľ ho síce vnímal ako spoľahlivého partnera, ktorý sa vždy podriadi, ale určite nie ako hviezdu na politickom nebi socialistického tábora. Brežnev vtedy v Prahe zistil, že podporovať Novotného nemá zmysel. Nemyslím si však, že niekoho odporúčal za jeho náhradu, hoci Moskva to mávala vo zvyku. Voľba Dubčeka napokon Brežneva asi uspokojila – veď istý čas žil v Sovietskom zväze, kde aj študoval.
Spokojnosť však dlho netrvala. Kedy začali Brežnevovi tiecť nervy?
Veľmi skoro. Po Dubčekovom zvolení na čelo KSČ v januári 1968 sa v spoločnosti rýchlo spustila kritika chýb z minulosti, vznikalo slobodnejšie prostredie, rodili sa nápady a Moskva si kládla otázky, kam to všetko smeruje. Prvý vážny krok, ktorý vyvolal veľké obavy Kremľa, sa stal už v polovici februára. Vedenie KSČ dalo pokyn, aby prestala fungovať cenzúra médií. Parlament síce príslušný zákon prijal o niekoľko mesiacov neskôr, ale už vtedy išlo o silný impulz na nebojácne vyjadrovanie názorov. Brežneva tiež trápilo, že sa hovorí o ekonomických novinkách. Celkovo usúdil, že Československo sa túži vytrhnúť zo socialistického bloku.
Ako sa vyvíjala Brežnevova nervozita?
Bol čoraz viac podráždený a podozrievavý. Dubček mi hovoril, že na jar 1968 mu Brežnev telefonoval takmer každý deň. Poukazoval napríklad na kritické články v novinách, ktoré už začali Sovietom vyčítať, prečo nenechajú Československu voľnú cestu vlastného rozhodovania.
Uvedomoval si Dubček, že rozohráva s Kremľom vabank?
Brežnevovi vysvetľoval, že sa nemá čoho báť, že náš vývoj jedine pomôže povesti socializmu v celom svete. Objasňoval mu zmysel reforiem. Brežnev to však videl ako smerovanie k zániku vedúcej úlohy KSČ. Dubček sa bránil tým, že strana má predsa podporu 90 percent obyvateľov, čo bola dovtedy neslýchaná popularita, lenže z veľmocenskej pozície Kremeľ a jeho generáli videli v obrodnom procese drzý pokus malého štátu o zmeny, ktorým neverili a nepriali. Do poslednej chvíle pred inváziou pritom Dubček nečakal, že by Sovietsky zväz spravil taký neprezieravý krok, hoci dostal varovanie od vodcu maďarských komunistov Jánosa Kádára, ktorému slúži ku cti, že sa nás u Brežneva zastával. Nesúhlasil síce so všetkým, čo sa deje v Československu, ale presadzoval pokračovanie dialógu a bol proti konfrontácii. Vieme však, ako to dopadlo.
Bolo sovietske rozhodnutie o vpáde vojsk jednoznačné?
Nie. Georgij Arbatov, poradca niekoľkých šéfov Kremľa, napísal knihu, v ktorej tvrdí, že Moskva váhala, v jej vedení to nebolo celkom jednoduché a dokonca aj Brežnev nemal istotu. Lenže odchovanci tvrdého stalinizmu išli dôrazne za nasadením armády. Podľa mňa rozhodujúcim spôsobom do diania zasiahli sovietski maršali, ktorým takpovediac Československo chýbalo v ich strategickom rozvrhu – na rozdiel od Maďarska, východného Nemecka a Poľska totiž na našom území nemali vojakov.
Čo viedlo skupinu Brežnevových prisluhovačov okolo Vasila Biľaka, aby podporovali inváziu?
Pokúsim sa to sčasti objasniť inak, ako sa o tom hovorieva. Boli to prevažne ľudia, ktorých spájalo, že zdola vystúpili až do špičky strany, ale bez toho, aby mali a dokázali si osvojiť politické princípy práce v prostredí medzinárodnej zložitosti. Ich myslenie bolo jednoduché. Nepovedal by som, že primitívne, ale určite zjednodušené – tu sme my zástancovia proletárskej revolúcie a inde stoja všetci ostatní, ktorí nám chcú vnášať cudzie prvky. Nechápali vývoj dvadsiateho storočia, stále žili presvedčení o tom, že všetko stojí na vidine komunistickej porážky kapitalizmu. Nerozumeli, že socializmus by si mohol vziať niektoré dobré črty z druhého systému a striasť sa tých, ktoré nám robili hanbu. Zostali v zajatí jednoduchej revolučnej predstavy, že socializmus sa jedného dňa rozleje po celej zemeguli. Nepochopili tiež, že vývoj ovplyvňujú objavy a vynálezy – že nemôžeme zostať uzavretí pred okolitým svetom. Toto zmýšľanie znamenalo ich nešťastie.
Ako sa prejavovali ešte pred Dubčekovým nástupom k moci?
Mnohým z nich sa nepáčila politika Novotného, ale keď sa začali v roku 1968 rodiť zmeny, nestotožnili sa s nimi. Čiastočne som to už objasnil, dodám, že skupine okolo Biľaka prekážalo, že do reforiem majú hovoriť obyčajní ľudia, že im treba načúvať, mať spätnú väzbu. Nepochopili, že vedúca úloha strany už nie je diktát a toho sa zľakli. Niekdajší odporcovia Novotného sa zrazu rozdelili na dva tábory.
Ako si spomínate na Gustáva Husáka?
Osobne som ho spoznal až v roku 1968, keď sa stal podpredsedom československej vlády. Husáka som považoval za človeka oddaného progresívnemu prúdu. Zlom nastal po invázii. Podľa mňa po rokovaniach v Moskve zistil, že reformy sú minulosť a neostáva nám nič iné, len sa zaradiť do poslušného sovietskeho tábora. Istotne mu zalichotilo, že Kremeľ si ho neskôr vyhliadol za šéfa KSČ. Nečudo, veď Husák bol múdry, vzdelaný a skúsený. Navyše, priznajme si, mal vlastnosť, ktorá Dubčekovi chýbala.
Akú?
Povahu energického človeka. Označujem to ako talent stať sa vodcom určitého politického smeru, uchopiť opraty a dôrazne ísť za svojím cieľom. Pre tieto sklony si ho Kremeľ vytypoval, čo potvrdzujú rozhovory s naším vtedajším prezidentom Ludvíkom Svobodom – pozýval si na Hrad významných funkcionárov, presviedčal nás o Husákovi ako o Dubčekovom nástupcovi a hovoril, že si ho vyhliadla Moskva.
Dubček symbolizoval Pražskú jar – a pritom nevynikal ako energická osobnosť?
Bol to dobrák, príjemný kamarát. Nikdy nezápasil o pozíciu byť vždy číslo jeden. Úplne mu bolo cudzie odrovnať iných, aby nestáli v ceste. Husák sa toho nebál – každý, kto sa mu postavil do cesty, musel odísť. V tomto duchu som myslel na energickosť.
Dejiny nepoznajú slovo keby, ale keby sa namiesto Husáka stal šéfom KSČ niekto iný, hrozilo, že normalizácia nebude len o vyhadzovaní z práce, ale aj o stavaní šibeníc?
Keď Československo prepadli vojská, Biľakovo krídlo po návšteve u sovietskeho veľvyslanca Stepana Červonenka prišlo za Svobodom s návrhom vytvoriť takzvanú robotnícko-roľnícku vládu, čo však dôrazne odmietol. Prezident zrejme tušil, aké poslanie by spĺňala… Veď skupina okolo Biľaka sa netajila tým, že „pokrokári“ patria pred súd ako odporcovia veľkého osloboditeľa. Keby nastúpila nejaká divoká vláda, ktovie, ako by to s našou krajinou dopadlo.
Stal sa Husák, hoci ako veľký normalizátor, záchrancom pred najťažšími trestami?
Keď prijal úlohu obnovy čiastočnej sovietizácie Československa, zároveň si predsavzal, že sa nezopakujú strašné súdne procesy z päťdesiatych rokov. Zo svedectiev pritom viem, že na Husáka niektorí vysokopostavení členovia strany tlačili, túžili po tvrdej odplate, ale on tento nátlak vydržal. Mám však tiež pocit, že tak ako Husák, ani Moskva si nepriala zákerné zúčtovanie s reformátormi. Chtiac-nechtiac si uvedomovala, že stačilo, že invázia bola katastrofa v medzinárodnom rozmere.
Biľak, Dubček, Husák – čo mali spoločné a čo ich oddeľovalo?
Dubček mal pochopenie aj pre chudáka, aj pre vedca. Už som spomínal, že medzi ľuďmi nerobil rozdiely. Biľak vyrastal v biednom proletárskom prostredí a túžil vyrásť vysoko, aby menil svet. Nepochybujem, že do politiky vstupoval s úprimnými cieľmi, dovolím si výraz, že so starokomunistickými ideálmi. Husák bol príznačný vodcovskými sklonmi, pričom som presvedčený, že veľa zohralo jeho väznenie, keď ho v roku 1954 odsúdili za takzvaný buržoázny nacionalizmus. Od zatknutia cez rozsudok si odsedel deväť rokov, po prepustení ho rehabilitovali.
Ako Husáka poznamenal žalár v súvislosti s prelomovým obdobím 1968 – 1969?
Písal sa rok 1969, ešte som nebol politicky odstavený a debatovali sme u Svobodovej dcéry. Popíjali sme koňak, Husák sa dostal do zvláštnej nálady. Bolo to v máji, len tri týždne od jeho zvolenia na čelo KSČ. Spomínal na svoje roky väzenia, že na to nemôže zabudnúť. Naznačoval, že Česi mu ublížili. Čo už, je to tak, veď proces sa konal v Prahe, v českých podmienkach. Z Husáka v tej chvíli vyžarovalo sebavedomie, bol to muž, ktorý sa cítil ako silák, ktorý si hovorí: deväť rokov ste ma väznili, teraz vám ukážem, čo dokážem. Nie hocikde, nie ako hocikto, ale priamo v Prahe ako prvý tajomník KSČ. Nechápte to ako ospravedlňovanie Husáka, iba ako fakt, že kriminál naňho celoživotne zapôsobil.