Diskutujte: Čo si myslíte o invázii do Československa v r. 1968?
Stotožňujete sa s tvrdením, že USA sa iba prizerali pochovávaniu Pražskej jari?
Medzi odborníkmi z našej ambasády až po najvyššie kruhy vo Washingtone prevládal názor, že by sme nemali použiť silu na podporu obrodného diania v Československu, pričom nás o to nežiadalo ani vedenie KSČ, ani vláda. Znamená to, že Spojené štáty potom nemali dosť času, keď teoreticky uvažovali, či by sa nejako postavili vojensky proti tomu, čo dúfali, že sa nestane. V americkej politike zohrávala význam aj ďalšia skutočnosť.
Aká?
Administratíva vtedajšieho šéfa Bieleho domu Lyndona Johnsona bola v kontakte so sovietskymi predstaviteľmi, zvlášť s ich predsedom vlády Alexejom Kosyginom. Washington vnímal Moskvu tak, že aj ona túži dosiahnuť nejakú vzájomnú dohodu o kontrole zbraní. Náš minister zahraničných vecí Dean Rusk bol presvedčený o tom, že ak sa ktorákoľvek veľmoc akýmkoľvek spôsobom vloží do diania v Československu, povedie to k zhoršeniu americko-sovietskych vzťahov, čo bolo z uvedeného dôvodu neželateľné.
Vieme, ako to dopadlo.
Áno, Sovietsky zväz prijal rozhodnutie bez ohľadu na to, čo mu Spojené štáty hovorili. Kremeľ si povedal, že československý vývoj je neprijateľný, prisúdil si úlohu rozhodcu a poslal vojsko. Američania Rusov zastaviť nemohli.
Čisto teoreticky: Keby po 21. auguste 1968 USA nasadili silu, viedlo by to k použitiu jadrových zbraní, a teda vlastne k tretej svetovej vojne?
Vojenský zásah či už Spojených štátov, Severoatlantickej aliancie, alebo ktorejkoľvek krajiny by nepochybne nepriniesol úžitok a určite by sa zaplatila daň v podobe veľmi zlých následkov. Otázka znie tak, či Washington mohol silnejšie tlačiť na Moskvu, aby sa vzdala myšlienky okupácie československého územia.
Ako znie odpoveď?
Nie – ak vezmeme do úvahy už spomínané pozadie snahy Spojených štátov o lepšie vzťahy so Sovietskym zväzom. USA preto nemohli pritlačiť v diplomacii viac… pre uvedenú príčinu si priznajme, že celkom na doraz to neskúšali. Dokázali sme nanajvýš odrádzať Rusov od tvrdého zásahu, ale boli hluchí. Ďalšia skutočnosť bola taká, že Američanom vtedy odčerpávala veľa energie vojna vo Vietname, čo sa nespochybniteľne podpísalo pod zahraničnú politiku Bieleho domu.
Vraveli ste, že československé vedenie o pomoc USA nestálo. Prečo?
Nijaká americká pomoc ho nezaujímala. Hlavní československí predstavitelia sa spoliehali, že vlažné vzťahy so Spojenými štátmi im prospejú v očiach Moskvy. Samozrejme, že pre Rusov podstata veci spočívala v niečom celkom inom – v presvedčení, že Alexandrovi Dubčekovi sa vývoj vymkol spod kontroly. Ja si však stále pevne stojím za svojím názorom, že on kormidlo vtedy nikdy nestratil.
Veľa Čechov a Slovákov do poslednej chvíle neverilo, že sovietsky vodca Leonid Brežnev proti ich spoločnému štátu vyšle tanky. Kedy USA dospeli k nezvratnej domnienke, že okupácia je už stopercentný scenár?
Už v januári 1968, keď zvolili Dubčeka na čelo KSČ a začalo sa skloňovať slovo demokracia, sme tušili, že to nemusí šťastne dopadnúť. Veď pojem demokracia znamenal výzvu pre vedúcu úlohu komunistickej strany, čo bolo v rozpore s jej mocenským postavením. Vývoj preto mohol dospieť k nejakej zrážke, lebo Sovieti sa s reformným vývojom v Československu nedokázali zmieriť. Druhá vec je, opakujem, že Dubček dianie stále kontroloval a prvé husle KSČ videl v náučnej, informačnej funkcii v spoločnosti. Rusom to však nič nehovorilo.
Kedy ste teda predpovedali Brežnevovu inváziu?
Obavy sa v roku 1968 iba stupňovali. Spomínam si, ako som niekoľko dní pred vpádom vojsk stretol vtedajšieho predsedu parlamentu Josefa Smrkovského. Nemali sme čas na debatu, ale stihol som sa ho spýtať, či je spokojný s tým, akým smerom sa uberá vývoj. Mykol plecom a zachmúrene odpovedal: Určite nie! Na veľvyslanectve nás 21. august 1968 veľmi neprekvapil. Okupácia však neznamenala pre Brežneva dlhodobý triumf v širšom uhle pohľadu.
Prečo?
Viem, že Číňanov invázia do Československa šokovala. Nechápali akt agresie proti socialistickému štátu, ktorý Sovietskemu zväzu nijako neublížil. Peking, ktorý sa v tom čase nekamarátil s Moskvou, začal byť voči nej ešte viac podozrievavý a neskôr, keď bol prezidentom USA Richard Nixon, sa dokonca vzťahy medzi Pekingom a Washingtonom otepľovali.
O veľkých udalostiach sa hovorieva, že majú dejinný odkaz. Je to pravda alebo ide o prázdny dojem v prípade československého roku 1968?
Keď sme po 21. auguste pred štyridsiatimi rokmi podávali z Prahy do Washingtonu hlásenia o obrovskom vzdore československého ľudu, posilnilo to vedomie vo vedení USA, že v niektorých otázkach treba voči Sovietom vystupovať dôraznejšie. Keď o viac ako desaťročie vznikala Solidarita v Poľsku, nepochybujem, že jej členov povzbudzovala spomienka na to, že ľudia v komunistickom bloku nemusia byť úplne bezmocní voči diktátu.
Čo si myslíte o úvahe, že motorom invázie bola snaha Sovietov, aby rozmiestnili svojich vojakov v Československu, lebo pre budúcnosť nevylučovali možnosť tretej svetovej vojny a toto územie by bolo pre nich strategicky veľmi dôležité?
Som si istý, že hlavnou motiváciou okupácie bolo presvedčenie Moskvy, že československý vývoj sa vymkol spod kontroly. Už som povedal, že to bol mylný úsudok. Brežnev napríklad nedokázal pochopiť, ako Dubček mohol dovoliť, že bol uverejnený známy dokument za slobodu s názvom Dvetisíc slov. Šéf Kremľa sa bál, že to, čo sa odohráva v Československu, by mohlo nastať aj v Poľsku, Maďarsku, vo východnom Nemecku. Samozrejme, že Sovieti u vás chceli mať vojakov, ale opakujem, že hlavnú úlohu hrala ideológia. Súhlasím však s tým, že strategický aspekt s ňou bol prepojený.
Dubček býva vynášaný na piedestál obdivu, nevyznačoval sa však aj určitými politickými slabosťami?
Napriek tomu, že vyrástol v Sovietskom zväze a výborne ovládal ruštinu, v skutočnosti nepochopil tamojšie vedenie. Úprimne povedané, myslím si, že veril, že vysvetľovaním a ubezpečovaním Moskvu presvedčí o svojej pravde. Prepočítal sa… Dubček študoval v Rusku, keď bol ešte pri moci Nikita Chruščov, ale nepochopil, akú tvrdú líniu už presadzuje jeho nástupca Brežnev. Ďalšiu chybu spravil, keď sa po zvolení na čelo KSČ nezbavil politikov, ktorí s ním nesympatizovali, nepodporovali reformy. Toto je však iba časť jeho osobnosti.
Tú podstatnú ako vnímate?
Dubčeka hodnotím ako výnimočnú osobnosť československej histórie. Zaslúži si, aby sa na neho spomínalo ako na človeka, ktorému patrí popredné miesto v dejinách dvadsiateho storočia. Samozrejme, že robil chyby, ale veď bol ľudská bytosť a omylní sme všetci. Možno bol trochu naivný, keď veril, že Brežnevov tlak ustojí, ale zároveň za to si zaslúži obdiv, lebo svoje názory bránil až do poslednej možnej chvíle. V novembri 1989 už síce nebol ústrednou postavou zamatovej revolúcie, táto úloha patrila jednoznačne Václavovi Havlovi, ale je nespochybniteľné, že v roku 1968 spravil veľmi veľa.