V koncentráku ma budili mŕtvoly

V Osvienčime stratil obidvoch rodičov, zverstvá vojny ho obrali o štrnásť príbuzných, on prežil, hoci už čakal na smrť v plynovej komore. "Keď esesák čistil svoju zbraň a chcel si overiť, či dobre funguje, zastrelil väzňa ležiaceho na zemi," hovorí pre Pravdu 84-ročný Oto Wagner, keď vypočítava hrôzy koncentráku Mauthausen. Slovensko si v utorok pripomína Pamätný deň obetí holokaustu a rasového násilia.

06.09.2008 09:57
Oto Wagner Foto: ,
Oto Wagner prežil hrôzy koncentráku Mauthausen.

Odvliekli vás do vyhladzovacieho tábora podobne ako väčšinu slovenských Židov pre pôvod?
Nie. Bojoval som v Povstaní, Nemci nás obkľúčili pri Banskej Bystrici, utrpel som priestrel zadnej časti tela. Nedokázal som utiecť, nemohol som sa postaviť na nohy. Prišli ku mne, netušili, že som židovského pôvodu. Hovoril som s nimi po nemecky s rakúskym prízvukom. Boli to vojaci pochádzajúci z Rakúska, tak sa nado mnou zľutovali.

Akým spôsobom?
Rozprávali sa medzi sebou, že ma do rúk esesákom nevydajú, lebo to by bola moja okamžitá istá smrť. Zhodli sa, že ma pošlú do koncentráku.

Ako vyzerala cesta do Mauthausenu?
Bol to transport väzňov v piatich nákladných vozoch. Pri Melku v Rakúsku nás napadli americké lietadlá v domnienke, že ide nemecký vojenský konvoj. Vyskočil som z auta, ale Nemec zo zákopu zakričal: ,,Stoj, lebo strelím!" Naskočil som preto späť a hodil sa v nákladiaku na dlážku, čo mi zachránilo život. Ozvala sa streľba a 28 ľudí na mieste zahynulo. Ako som ležal, kusy ich tiel dopadli na mňa.

Čo nasledovalo po príchode do Mauthausenu?
Esesáci nás privítali smiechom – vidíte, ako vás americkí kamaráti pozdravili… Potom sme sa museli vyzliecť donaha, ostrihali nás dohola, dali nám pásikavý väzenský odev, obuv sme dostali na bosé nohy. Bolo veľmi chladné počasie, prikázali nám stáť vonku od piatej ráno do piatej večer.

Čo ste jedli?
Sto gramov chleba na deň, trochu margarínu a polievku, ktorá však bola vlastne iba vyvarená voda so zemiakovými šupkami.

Ako ste prežili tie strašné podmienky?
Mal som obrovské šťastie v nešťastí, pretože ma nevzali na otrockú prácu do kameňolomu. Väzni nosili dvadsať až tridsať kilogramov vážiace kamene stadiaľ do tábora, kde ich potom roztĺkali a materiál posielali do Rakúska na budovanie ciest. Väzňa, ktorý spadol s balvanom pri výstupe po 186 schodoch z kameňolomu do koncentráku, okamžite zastrelili ranou do zátylku. Mňa táto hrozná drina obišla, lebo zástupca veliteľa si ma vybral ako tlmočníka, keďže ovládam päť rečí. Neprekladal som mu však každý deň. Raz sa stalo, že do baraku, kde sme prespávali, prišli Nemci a všetkých približne 120 ľudí zobrali do plynovej komory.

Vrátane vás?
Áno, lebo títo esesáci ma nepoznali, nevedeli, že občas tlmočím. Nahnali nás do plynovej komory a na moje šťastie som sa ocitol medzi poslednými, ktorí stáli pri vrátach. Vtedy sa objavil zástupca veliteľa a hovorí: ,,Nevideli ste Wagnera?" Zakričal som: ,,Tu som!" Vyviedol ma z plynovej komory, o minútu ju zatvorili a o štvrťhodinu v nej zostalo ležať 120 mŕtvol…

Smrť, strach a hlad.
Keď som tomuto esesákovi tlmočil v kancelárii, občas mi dal trochu viac polievky alebo chleba. Keď som sa so spoluväzňami podelil a rozlamoval ho, padali na zem omrvinky a tí, ktorí stáli okolo mňa, hodili sa na dlážku a hltali ich. Taký hrozný hlad bol v koncentráku.

Vyberalo si hladovanie najväčšiu daň?
Áno. Mnohí neprežili – najmä väzni, ktorí živorili v Mauthausene dlhší čas. Veď si predstavte vysilených ľudí, ktorí nosili balvany a mali prázdne žalúdky. Bežne sa stávalo, že vyhladovaní a vyčerpaní sa nedožili nového rána. Nocovali sme aj traja na pričniach, a raz keď som sa zobudil, zisťujem, že vedľa mňa ležia už len dve mŕtvoly a ja uprostred.

Ako sa prejavoval sadizmus esesákov?
Vidieť zabitého väzňa nebolo nič výnimočné. Esesák si napríklad čistil zbraň a aby si overil, či dobre funguje, namieril ju na ležiaceho človeka. Zastrelil ho a Nemci mŕtvolu odvliekli do masového hrobu.

Podarilo sa niekomu z koncentráku utiecť?
Ušli napríklad ruskí väzni a keď ich chytili, verejne na výstrahu ich obesili alebo zastrelili.

Nehraničilo terorizovanie až s úmyslom väzňov vykúpiť sa z utrpenia samovraždou?
Niektorí sa obesili alebo si podrezali žily, ale boli to výnimočné prípady. Každý z môjho okolia v Mauthausene, ktorý trpel a hladoval, veril, že prežije. Bola to neskutočná vôľa zostať nažive. V poslednom období nás povzbudzovala nádej – keď niektorí väzni, ktorých esesáci potrebovali na nejaké úlohy v kancelárii, začuli v rozhlase správy, že sa blíži front a dobrú zvesť rozšírili.

Považujete oslobodenie Mauthausenu za najšťastnejšiu chvíľu v živote?
Áno. Pre mňa to však boli zároveň ťažké okamihy, lebo dva dni pred príchodom amerických vojakov som ochorel na škvrnitý týfus, mal som vysokú horúčku. Američania ma našťastie odviezli do nemocnice v Linzi, kde ma po dvoch mesiacoch vyliečili. Po vojne som prišiel do Bratislavy, odkiaľ pochádzam. Býval som v podnájme u rodiny jedného antifašistu. Po zotavení som sa dal na štúdium, vysokoškolský diplom mám z ekonómie.

Viete, čo sa stalo s esesákom, ktorému ste tlmočili?
Väzni ho zabili – obesili skôr, ako stihol utiecť pred príchodom americkej armády. Keď už ostatní esesáci zmizli, ešte chcel riadiť koncentrák, stálo ho to život.

Aký dlhý čas ste prežívali peklo Mauthausenu?
Presne od 20. októbra 1944 do 5. mája 1945, keď prišli Američania.

Istotne boli v šoku z toho, čo zbadali.
Nechápali, čo sa vlastne v koncentráku dialo, keď videli mŕtvoly, z ktorých trčali rebrá. O hrôzach sa dozvedeli až od nás. Dovtedy museli mať veľmi zlé informácie, veď vôbec nebombardovali plynové komory, ktoré fungovali takmer do poslednej chvíle.

Do Mauthausenu vás odvliekli na jeseň 1944, ako sa vám podarilo vyhnúť prvým deportáciám Židov zo Slovenska?
Žil som v Bratislave na falošné árijské papiere – na meno Ľudovít Krajčovič. Moji rodičia sa ako Židia museli vysťahovať z bytu na Obchodnej ulici. Dostali od úradov list, aby odišli do Žiliny. Ja som zostal v hlavnom meste, našťastie som nešiel za nimi, lebo by ma neskôr nepochybne čakal spolu s rodičmi transport do Osvienčimu, kde obaja zahynuli. Neskôr ma však udal jeden známy, skončil som v pracovnom tábore v Seredi a potom v Novákoch. Tam som bol až do posledných augustových dní roku 1944.

Čo nasledovalo?
Po vypuknutí SNP som poctivo bojoval a dotiahol to až na veliteľa rozviedky v jednom oddieli. Potom ma Nemci zranili, ako som spomenul a odvliekli ma do Mauthausenu… Keď dostanem otázku, či som v Povstaní strieľal, odpovedám: Keď máte proti sebe Nemca, sú dve možnosti – alebo strieľa prvý on, alebo vy.

Dejiny odmietajú pojem kolektívna vina, ale nemáte pocit, že nemecký národ sa počas vojny prejavil ako brutálny?
Nemci neboli všetci rovnakí, do jedného vreca ich nemôžete hodiť. Korene všetkého zla vidím v Hitlerovej propagande, ktorou si podmanil mozgy. Milióny uverili jeho sľubom, hoci keď vyšla jeho kniha Mein Kampf, plány v nej obsiahnuté boli považované za neuskutočniteľné. Keď sa však dostal k moci a potom začal Židom brať majetky, mal z čoho rozdávať…

Ešte zmienka o zástupcovi veliteľa, ktorý si vás vybral za tlmočníka – prívlastok netvor mu nepochybne patrí. Aký bol?
Mal sadistické správanie a, samozrejme, že svoje úlohy si plnil, lebo mu to prinášalo hmotný úžitok. Pochopiteľne, že aj jeho manželke, ktorá s ním bola v tábore s deťmi. Raz som sa odvážil položiť mu otázku, aj keď som vedel, že mi dá asi po papuli. ,,Čo chceš!?" Takto skríkol, keď som chcel vedieť, či sa niečo môžem opýtať. ,,Neprekážajú vám tie mŕtvoly a strašné podmienky, v akých žijú väzni?" Jeho odpoveď znela: ,,Vieš čo!? Keď ja si doma skúsim otvoriť ústa, dostanem rovnako po hube ako ty!"

Veľa Židov zo Slovenska po vojne odišlo do vznikajúceho štátu Izrael. Neťahalo vás to tiež do zasľúbenej zeme?
Som síce židovského pôvodu, ale neveriaci. Som ateista, ale každému nechám jeho vieru. Nepozerám sa na človeka podľa toho, či je katolík, luterán, alebo žid.

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
debata chyba