Pred dvoma rokmi ste v newyorskom sídle OSN prevzali krištáľovú sošku ruky držiacej zemeguľu s vygravírovaným nápisom "Človeku, ktorý zabránil jadrovej vojne“. Aký je to pocit, byť záchrancom sveta?
Cítim sa normálne. Keď sa však hovorí, že som zabránil jadrovej vojne, privádza ma to do rozpakov.
Prečo?
Pretože ja som predsa nespravil nijaký hrdinský čin. Robil som svoju prácu a v správnom čase som sa správne rozhodol. Reči o tom, že osud ľudstva bol v mojich rukách, sa mi zdajú prehnané. Veď protiraketová obrana je u nás viacstupňová. Pracoval som v prvom slede – v kozmickom systéme skorého varovania. Vyhľadávali sme rakety vo chvíli, keď sa vynoria zo šachty. A ešte je druhá línia obrany, pozemné rádiolokačné stanice, ktoré mali naše zistenia potvrdiť.
Tie však nereagujú tak rýchlo ako kozmické, ktoré sú preto také dôležité pre včasný odvetný úder, či nie?
Prirodzene, raketu pozemné zariadenie zaznamená neskôr, až keď vystúpi do istej výšky, v ktorej ju radar môže zachytiť, čiže asi vo vzdialenosti 5-tisíc kilometrov pred cieľom. V zásade však platí, že štart balistickej rakety je veľmi ťažké skryť. Našou úlohou bolo poskytnúť najvyššiemu sovietskemu vedeniu pri rozhodovaní desať minút navyše, lebo na odvetný útok po signáli z pozemného radaru už zostáva sotva štvrťhodina.
Podľa riaditeľa washingtonského Strediska obranných informácií Bruca Blaira mal svet v septembri 1983 tak blízko k jadrovej vojne ako nikdy predtým. Zveličuje?
Možno nie. Veď naše vzťahy s USA už napätejšie nemohli byť. Prezident Ronald Reagan v tom roku začal o Sovietskom zväze hovoriť ako o ríši zla. Ohlásil program hviezdnych vojen, pripravoval rozmiestnenie Pershingov II v západnom Nemecku. Navyše od prvého septembra, keď Sovietsky zväz zostrelil nad Kamčatkou juhokórejský boeing s 269 ľuďmi na palube, uplynuli len tri týždne.
Čo sa dialo v tú noc na 26. septembra v podzemnom veliteľskom bunkri Serpuchov-15 neďaleko Moskvy?
Bolo pätnásť minút po polnoci, keď sa zrazu rozozvučala siréna. Jej ohlušujúci zvuk sme dobre poznali z pravidelných skúšok varovnej signalizácie. Vtedy sme ju vždy po niekoľkých sekundách vypli. Ale teraz zavýjala ďalej. Rozsvietil sa červený transparent s veľkým nápisom ŠTART.
Čo to znamenalo?
Bol to signál, že družica zaznamenala vypustenie americkej balistickej rakety. Na veľkej mape USA blikala aj základňa, odkiaľ ju odpálili.
Podlomili sa vám kolená?
Našťastie som sedel. Bol som vo veliteľskom stanovišti na medziposchodí haly väčšej ako telocvičňa, odkiaľ som mal dobrý výhľad na svojich vyše sto operátorov, ktorí obsluhovali dispečerské pulty a sledovali monitory.
Ako reagovali?
Vyskočili zo svojich miest a všetci uprene pozerali na mňa. Mal som tam veľa skúsených dôstojníkov, ale také niečo ešte nezažili. Hlavné bolo zabrániť panike. Musel som ich usadiť a niečím zamestnať. Chlapci boli rozrušení. A chaos na veliteľskom stanovišti vždy hrozí stratou kontroly. Pri takom zložitom a jemnom systéme mohli spraviť niečo nenapraviteľné. Vydal som sériu povelov, niektoré aj nepotrebné – preveriť, zapnúť, vypnúť, hlásiť – len aby nemysleli na najhoršie. Potom už fungovali bez zaváhania.
Čo sa zistilo pri preverovaní údajov z družice?
Preverili sme funkčnosť všetkých systémov. Tridsať stupňov kontroly, jeden za druhým, a všetko súhlasilo. Ukazovalo to na najvyššiu mieru spoľahlivosti spracovania informácií počítačmi.
Vy ste však počítaču neverili?
Vŕtalo mi v hlave, prečo odpálili iba jednu raketu. To by predsa neurobil ani najväčší hlupák. Tretia svetová vojna sa nemôže začať jedinou raketou! Na vyhodnotenie situácie som potreboval asi tri minúty. Zdvihol som slúchadlo a operatívnemu službukonajúcemu veliteľského stanovišťa varovného systému pred raketovým napadnutím som podal správu, že poplach bol falošný. Kým som s ním hovoril, prišiel signál o druhom štarte. Hneď som mu povedal, že nahlásim ešte jeden cieľ. On pochopil, že sa musím venovať riadeniu svojich ľudí a na nič sa ma nevypytoval. Povedal len: Pracuj! A hotovo. Nijaké zbytočné otázky. Po druhej rakete prišlo vzápätí hlásenie o tretej, potom o ďalšej a ďalšej. Za päť minút štartovalo dohromady päť rakiet. Frekvencia týchto falošných poplachov už bola taká veľká, že na transparente nápis ŠTART nahradil RAKETOVÝ ÚTOK.
Ani v tejto situácii ste nezapochybovali?
Čoby nie! Myslíte si, že som si bol stopercentne istý svojím rozhodnutím? To určite nie. Pochybnosti boli. Veď ja nie som počítač. Počítač nemá nervy. Ale nemá ani intuíciu.
Čo vám hovorila vaša intuícia?
To, že ani piatimi raketami sa jadrová vojna nezačína. Navyše z jedinej základne, ako signalizovala družica. V tých časoch panovalo presvedčenie, že ak niekto začne, tak s masívnym úderom. Veď kto by riskoval, že pre päť odpálených rakiet dopadne na jeho územie tisícnásobne väčšia sila? Keby sa to však stalo teraz, tak by som dlho rozmýšľal, kým by som poplach zrušil. Koncepcie sa menia. Americkí špecialisti mi potvrdili, že dnes už nie sú vylúčené ani obmedzené útoky, zamerané na vyradenie veliteľských stanovíšť či komunikačných systémov. Na to by stačilo aj päť rakiet. Vtedy sa však o niečom takom neuvažovalo. Pri rozhodovaní mi pomohla ešte jedna vec. Operátori, ktorí mali na starosti vizuálnu kontrolu a v minulosti už na vlastné oči pozorovali v infračervenom zobrazení niekoľko skúšobných štartov, mi hlásili, že ciele nevidia.
Ako sa vôbec dá uniesť tá obrovská ťarcha zodpovednosti?
Už pri inštalácii systému nás psychológovia upozorňovali, že prijímať rozhodnutie o začatí jadrovej vojny je nad ľudské sily. Uvádzali aj príklad istého hlavného operátora v atómovej elektrárni. Keď vznikli problémy s jadrovým reaktorom, psychicky to nezvládol a doslova utiekol zo sály.
Psychicky bolo asi pre vás jednoduchšie pomyselný červený gombík nestlačiť, ako stlačiť?
Áno, utešoval som sa tým, že máme ešte druhú líniu obrany. Navyše som to nebol ja, kto mal prst na tlačidle, ktoré mohlo zmeniť chod dejín. Mohol som len zrušiť poplach, alebo ho potvrdiť a posunúť rozhodnutie vyššie. Našou úlohou bolo dať vedeniu krajiny k dobru nejaký čas na rozhodnutie, či má nariadiť odvetný úder, alebo nie.
Keby ste uznali poplach za oprávnený, potom by posledné slovo patrilo Jurijovi Andropovovi, šéfovi Kremľa, ktorý mal vtedy v moci povestný jadrový kufrík?
Zrejme áno. A keďže som ten poplach odvolal, tak – ako som neskôr počul – Andropova ani nezobudili. Generálov síce vyhnali z postele, informáciu dostali, ale nemuseli ani prstom pohnúť. Tak šťastne a bez paniky to dopadlo.
Neporušili ste inštrukcie, keď ste sa viac spoľahli na vlastný úsudok ako na počítačom potvrdený údaj z družice?
Neporušil, inštrukcie, na tvorbe ktorých som sa podieľal, dávali operatívnemu službukonajúcemu voľné ruky na vlastnú analýzu. A hoci v takýchto prípadoch má každá ušetrená sekunda obrovskú cenu, inštrukcie mu nepredpisujú ani čas, dokedy sa musí rozhodnúť.
Vy ste sa rozhodli rýchlo. Zrejme ste však ešte tŕpli, ako to dopadne?
To duševné napätie bolo strašné. Čakali sme na reakciu pozemných radarov. Ak by rakety leteli, najneskôr do desiatich minút by ich radary mali zaznamenať. Keď čas uplynul, bolo to jasné – potvrdenie neprišlo, to znamená, že moje rozhodnutie bolo správne.
Boli ste si istý, že pozemné rádiolokačné stanice zaznamenajú prípadné rakety? Alebo vám kameň zo srdca definitívne odpadol až po polhodine, keď už by mali zasiahnuť cieľ a nič sa nestalo?
U nás platilo také pravidlo: Musíš poznať to, s čím pracuješ a s čím nepracuješ, o tom ti nikto nič nepovie. V ozbrojených silách Sovietskeho zväzu bol taký vysoký stupeň utajovania, že na bojové možnosti rádiolokačných staníc bolo lepšie sa nevypytovať. O čom som nemal vedieť, to som nevedel. Vedel som, že také systémy existujú a že prípadný útok by mali potvrdiť, a nezostávalo mi nič iné, len im dôverovať.
Vyznamenali vás či povýšili za správne vyhodnotenie kritickej situácie?
Nevyznamenali a nepovýšili, ale ani nepotrestali. Pôvodne síce hovorili o nejakej odmene, no vo vyšetrovacej komisii boli ľudia, ktorí boli zodpovední za nedostatky systému, a keby ma vyznamenali, niekoho by, naopak, museli prísne potrestať. Takže radšej našli nedostatky aj u mňa. Vraj som nevyplnil služobný denník. Vysvetlil som im, že v jednej ruke som držal telefón, ktorým som podával hlásenie hore, v druhej mikrofón na vydávanie príkazov dole a tretiu ruku nemám. "Tak prečo si ho nevyplnil dodatočne?,“ spýtali sa ma. "Už len to by chýbalo,“ povedal som, "a potom príde vyšetrovateľ, vezme do rúk lúchadlo a mikrofón, opýta sa ma, ako sa tak dajú v reálnom čase viesť záznamy a pošle ma hneď za podvod do basy.“
Albert Einstein svojho času o jadrovej vojne povedal, že otázkou nie je či, ale kedy vypukne. Súhlasíte s nim?
Ja stále verím, že svet ešte nezošalel. Nehľadiac na to, že medzi vojakmi sa nájdu aj takí jastrabi, ktorí rátajú, že keď protivníkovi zničia 100 miliónov ľudí a protivník im 20 miliónov, tak sa to stále oplatí. Dúfam, že existujú dostatočné poistky na to, aby blázni nemohli rozhodovať o osude ľudstva.
Predpokladajme, že svet ešte neprišiel o rozum, ale nemôže spôsobiť globálnu katastrofu zlyhanie techniky, podobné tomu, aké ste zažili pred štvrťstoročím?
Napokon sme sa zorientovali, aj keď nie hneď, chvíľu to trvalo. Prišla komisia, našli sa presné príčiny, nedostatky odstránili.
Čo zistila vyšetrovacia komisia?
Programy neboli dokonalé vrátane spôsobu spracovania prichádzajúcich údajov. Falošný poplach vyvolal zriedkavý jav – takzvaná astrobalistická situácia. Družica sa nakrátko, približne na päť minút, dostane do takého uhla, že Zem sa začína blyšťať, svetelný odraz zachytí kozmický aparát a ten vydá informáciu, ktorú počítač nesprávne vyhodnotí. Bol to zrejme odraz slnečných lúčov od vysokej oblačnosti. Niečo ako boží žart z vesmíru…
-------------------------------------
Stanislav Petrov (69), zabudnutý hrdina studenej vojny, ktorého meno a príbeh sa svet dozvedel až po rozpade Sovietskeho zväzu. Stres, prežitý pri raketovom poplachu, ktorý sa rozhodol neoznámiť Kremľu, ho zdravotne poznačil. Po krátkom čase odišiel do výslužby a desať rokov pracoval ako civilný zamestnanec rezortu obrany. Ako vdovec žije s dospelým synom v podmoskovskom mestečku Friazino z dôchodku, ktorý v prepočte nedosahuje ani 200 eur.