Krištáľová noc privolala peklo

Matke, ktorá zomrela na podvýživu, kopala hrob a so sestrou sa naposledy lúčila iba pohľadom, keď ju nacisti brali do koncentráku. "Najhoršie chvíle vojny som zažila v gete v Lodži, kde bolo tak veľa mŕtvych, že cintorín mal viac úrovní," povedala v telefonickom rozhovore pre Pravdu 83-ročná Lucille Eichengreenová, pamätníčka nemeckého pogromu na Židov v noci z 9. na 10. novembra 1938. Udalosti spred 70 rokov, ktoré sa do dejín zapísali ako Krištáľová noc, sa označujú za začiatok holokaustu.

11.11.2008 05:22
Lucille Eichengreenová. Foto:
debata

Stretávali ste sa s nenávisťou k Židom už pred tragickou nocou?
Áno. Žili sme v Hamburgu a keď som ráno chodievala do školy, židovským deťom nadávali, hádzali do nás kamene a niekedy sme dostali aj kopance. Rovesníci, s ktorými sme sa hrávali, začali na nás pokrikovať, že sme špinaví Židia. Súviselo to s nárastom antisemitizmu po tom, čo Adolf Hitler v roku 1933 prišiel k moci.

Krištáľovú noc ste zažili ako 13-ročné dievča.
Keď som išla 10. novembra 1938 do školy, videla som, čo otrasné sa deje. Horela veľká synagóga, na ulici šľahali plamene zo spaľovaných kníh. Obchody patriace Židom mali vytlčené sklá, na chodníkoch boli vyhádzané poničené veci. Vrátila som sa preto radšej domov.

Čo nasledovalo?
Neskôr v ten deň sme sa dozvedeli, že všetci Židia od 16 do 60 rokov musia opustiť Hamburg. Brali ich potom preč dosť rýchlo. Hlavy im vystrihali dohola, odvliekli ich do koncentračného tábora v Sachsenhausene.

Krištáľovou nocou vyvrcholila vlna antisemitizmu. Uvedomovala si ešte pred ňou vaša rodina, že vývoj môže dospieť k najhoršiemu?
Moji rodičia pochádzali z Poľska, mali sme teda poľské pasy a dovtedajšie protižidovské zákony sa preto na nás nevzťahovali. Po 10. novembri 1938 a najmä po vypuknutí vojny v septembri 1939 to však už nehralo nijakú rolu.

Aký bol váš ďalší osud?
V roku 1941 nás odvliekli do geta v Lodži. Geto bolo preplnené, lebo prichádzali veľké transporty z Berlína, Viedne, Prahy a ďalších miest. Žili sme v najbiednejšej časti, kde ani netiekla voda, na kúpeľňu nebolo ani pomyslenia. Vďaka jednej dodatočnej práci som dostávala jednu polievke denne navyše. Trpeli sme však veľkým hladom, moja mama zomrela v júli 1942 na podvýživu. So sestrou sme jej vlastnoručne vykopali hrob a pochovali sme ju. Netrvalo dlho a stratila som aj Karin.

Čo sa s ňou stalo?
Sestru v septembri 1942 zobrali spolu s dvadsaťtisíc ľuďmi z geta do Chelmna, kde všetkých povraždili. Našou poslednou rozlúčkou boli pohľady, ktoré sme si vymieňali, keď musela vyskočiť na plošinu nákladiaka. Pozerala som sa na ňu, ako ju navždy strácam. Po vojne som hľadala sestrinu stopu, videla som otvorené masové hroby v Chelmne, lenže Nemci mŕtvoly spálili.

Pristavme sa ešte pri strašných životných podmienkach v gete.
Ľudia umierali od hladu, na týfus a úplavicu. Cintorín bol preplnený mŕtvolami – keďže nebolo kam inam pochovávať, nad jedným hrobom vznikal ďalší. Odhady historikov uvádzajú, že v gete zomrelo od hladu 60-tisíc ľudí, ale ja odhadujem, že je to nepresný údaj. Som presvedčená, že týchto obetí bolo viac.

Dokedy ste zostali v Lodži?
Geto existovalo do augusta 1944. Nemci využívali ľudí na to, aby vojakom šili uniformy a čižmy. Po likvidácii geta nás deportovali do koncentračného tábora v Osvienčime. Starých poslali na smrť do plynových komôr, z mladých spravili otrokov.

Prežili ste tri koncentráky – Osvienčim, Neuengamme, Bergen-Belsen. Hoci každý znamenal peklo, ktorý bol najotrasnejší?
Najhoršie zážitky som si odniesla z geta v Lodži. Tam som prežila tri roky, najdlhšiu časť vojny a ponižovania, preto som si zapamätala tento časový úsek ako najodpornejší. Oslobodenia som sa dočkala v koncentráku Bergen-Belsen. V tomto prípade by som hovorila o pocite obrovskej beznádeje. Zabíjaní väzni, opäť na smrť vyhladovaní ľudia. Zúfalstvo, že netušíte, kedy sa vojna skončí a či sa vôbec dožijete porážky nacizmu. Opakujem však, že najhoršie bolo pre mňa geto – v ňom som stratila mamičku, tam som prišla o sestričku.

Kedy ste sa dostali na slobodu?
Britské jednotky dorazili 15. apríla 1945. Nemci z koncentráku stihli utiecť, no krátko predtým nám už bolo jasné, že sa čosi deje – že už rátajú s prehrou. Na ruky si pripevňovali biele pásky a strážcovia prestali za nami chodiť, lebo sa báli, že sa nakazia týfusom. To, že peklo sa skončilo, som pochopila v okamihoch, keď britské tanky vošli do koncentráku.

Ako vyzerali prvé mesiace po skončení vojny?
Keďže som ovládala angličtinu, tlmočila som pre britskú armádu, ktorá prevzala kontrolu nad touto časťou porazeného Nemecka. Poznala som mená a tváre viacerých esesákov, ktorí páchali zločiny, a pomáhala som ich dolapiť. Dostávala som vyhrážky, preto ma Briti začiatkom zimy 1945 premiestnili do Holandska, potom do Belgicka, až som napokon žila šesť mesiacov vo Francúzsku. V Paríži som potom získala od amerického diplomatického zastupiteľstva papiere, že sa môžem vysťahovať do USA.

V knihe spomienok ste napísali, že v roku 1949 ste sa v New Yorku stretli znovu s prízrakom minulosti.
V jednom obchode som vedľa seba zbadala ženu, o ktorej som bola presvedčená, že si ju pamätám. Robila esesákom strážkyňu. Oslovila som ju celým menom. Zbledla. Povedala som jej, že viem, čo páchala. Políciu som nezavolala… Ako som to mala tak narýchlo spraviť? A… poviem vám, že už som mala po krk strašnej minulosti, mala som až po krk smrteľných hrozieb, ktoré som po vojne dostávala v Nemecku, keď som pomáhala Britom, ktorí mojím pričinením chytili 42 dôležitých esesákov.

Nájdu sa ľudia, ktorí prežili holokaust, no doteraz sa nezbavili traumy a o minulosti nechcú vôbec rozprávať. Patríte medzi tých druhých – o vyhladzovaní Židov ste napísali nielen tri knihy, ale ešte aj prednášate študentom o hrôzach vojny.
Moje deti sa dozvedeli, čo som prežila a ako som stratila príbuzných, až keď išli na vysokú školu. Potomkov som chcela oboznámiť s vojnovými útrapami, až keď dospejú… Takmer polstoročie som o spomienkach mlčala – prvú knihu som vydala až v roku 1994, dovtedy som držala svoju minulosť v zajatí vlastnej duše. Až jeden dobrý známy ma presvedčil, aby som napísala knihu. A prednášky? Keď som už raz verejne prehovorila v knihe, povedala som si, že budem pokračovať. Ak na každej prednáške dokážem dobre objasniť súvislosti strašnej minulosti a vtiahnem študentov do pochopenia histórie tak, aby som otvorila oči hoci len jednému alebo dvom, teším sa zo správnej veci. Na holokaust sa nesmie zabúdať, v opačnom prípade si zakrývate oči pred jednou z najstrašnejších kapitol v dejinách ľudstva.

debata chyba