Keď počujete meno Gromyko, čo vám prvé napadne?
Predovšetkým 28 rokov, ktoré odslúžil na čele diplomacie, čím prekonal všetky rekordy. A celých tých 28 rokov som pri ňom odpracoval. Od roku 1957, keď nahradil ministra Šepilova, ktorého sa Chruščov zbavil v rámci čistky takzvanej protistraníckej skupiny Malenkova, Molotova, Kaganoviča. Až do roku 1985, keď ho Gorbačov takpovediac vykopol nahor a spravil z neho nominálnu hlavu štátu – predsedu prezídia Najvyššieho sovietu.
Aký bol šéf?
Prísny a pre mňa, ako tlmočníka z angličtiny, osobitne náročný. Mal aj takú prezývku: požierač anglických tlmočníkov. Sám perfektne ovládal angličtinu, ale rokovania vždy viedol v ruštine. A celý čas veľmi pozorne a zádrapčivo počúval, ako budú jeho slová preložené. Stávalo sa, že tlmočníka prerušil a napomenul pre nepresnosť. Bol to vždy šok, po ktorom vás zalial studený pot. Občas akoby náročky použil takú povykrúcanú frázu a potom sa zahľadel na tlmočníka a vyslovene si ho vychutnával, ako si s tým prekladateľským orieškom poradí. To bolo pre Gromyka typické.
Prečo vyžadoval tlmočníka, aj keď ho nepotreboval?
Jednak tým získaval čas, aby si dôkladne pripravil odpoveď. A na druhej strane sa tak vyhýbal stretnutiam medzi štyrmi očami, ktoré nemal rád. Tlmočník je totiž svojím spôsobom svedok, ktorý potom spraví zápis z rokovaní, čo by inak musel robiť sám.
Bol pre vás postrachom?
To nie. Za tie dlhé roky, čo som po jeho boku pracoval, medzi nami vznikli dobré osobné vzťahy. Ak sa už s niekým zblížil, tak sa k nemu správal veľmi korektne. Hoci z jeho strany ten vzťah stále zostával pomerne vlažný.
Takže si s vami nepotykal?
Tykal si jedine s Brežnevom. A všetkých oslovoval len priezviskom. Okrem, samozrejme, najvyšších predstaviteľov. Chruščov bol pre neho Nikita Sergejevič, Brežnev – Leonid Iľjič, Gorbačov – Michail Sergejevič. Dokonca aj námestníkov ministra volal len priezviskom.
A ako to bolo so zahraničnými partnermi?
Tiež bol k nim dosť odmeraný. Priblížim to na príklade. Niekedy v šesťdesiatych rokoch prišiel do Moskvy britský minister George Brown. Gromyko ho pozval na neformálnu večeru, kde boli obaja s manželkami. Brown sedel pri žene Gromyka. Pri voľnej konverzácii sa Brit Lidie Dmitrijevnej spýtal: „Viem, že váš manžel je Andrej, ale ako mu hovoríte vy, jeho najbližší človek? A ona, prostá bieloruská roľníčka, trocha naivná, úprimne odpovedá: "Andriuša, a niekedy aj Andriuška.“ A zrazu za tým stolom sa Brown obráti na Gromyka a sladko zašveholí: „Andriuška.“ Gromykova tvár, za ktorú by sa ani inokedy nemusel hanbiť nijaký pokerový hráč, úplne stuhla, kútiky úst ešte viac spustil a nasrdene hosťa poučil: „Pán Brown, ak ma chcete oslovovať menej formálne, tak potom bude správnejšie použiť Andrej Andrejevič!“
Aké mal vzťahy s legendárnym šéfom americkej diplomacie Henrym Kissingerom?
Bola medzi nimi hlboká vzájomná úcta. Ako dvaja šachoví veľmajstri si jeden druhého vážili. Oceňovali partnerovu silu a profesionalitu
Na Západe ho volali Mister No – Pán Nie. To bola jeho diplomatická taktika, že na všetko hovoril Nie?
Z jednej strany to bola taktika, ale na druhej strane to bola vtedajšia stratégia – nie jeho osobná, on jej len dával svoju tvár. Veď to boli roky vrcholiacej studenej vojny, keď Východ a Západ zastávali zo zásady protichodné postoje. Napríklad v OSN platilo, že ak Američania na ľubovoľnú otázku povedali Áno, Sovietsky zväz, Československo a ďalší vtedajší spojenci automaticky hovorili Nie. Až do čiastočného uvoľnenia napätia v čase odzbrojovacích rokovaní bol jednoducho nútený hovoriť Nie, pretože taká bola železobetónová pozícia sovietskeho vedenia.
Zdal sa vám ako odmeraný suchár?
Ak sa pozriete na jeho archívne fotografie alebo filmové zábery, mal takmer vždy zamračený výraz. Ale dokázal sa aj usmiať, oceniť vtip a niekedy, hoci veľmi zriedka, aj zažartovať. Nebol to iskrivý anglický humor, ale nebol ani úplný suchár. Mal dokonalú pamäť, do hĺbky poznal ruské predrevolučné dejiny. Čítal memoáre dávnych štátnikov, vedel ich citovať, pútavo o nich rozprávať. Keď ste s ním sedeli na rokovaniach, bol to suchopárny vyjednávač. Ale pri neoficiálnych rozhovoroch vedel zaujať a aj sám bol schopný pozorne počúvať iných, hoci aj začínajúcich diplomatov alebo tlmočníkov.
Čím si možno vysvetliť jeho neobyčajne dlhú kariéru? Veď na vysokých postoch v diplomacii, kam ho prijal Stalin, pôsobil takmer pol storočia.
Vždy verne slúžil režimu, ale aj tomu, kto ho práve zosobňoval – Stalinovi, Chruščovovi i Brežnevovi. Inštinktívne vopred vycítil, kto bude novým vodcom a včas ho presvedčil o svojej absolútnej oddanosti. V tom bolo tajomstvo jeho politickej dlhovekosti.
Bol skutočným tvorcom zahraničnopolitickej línie alebo len jej vykonávateľom?
Chápal základné princípy, ktorých sa pridŕžal ten či iný vodca. V rámci týchto princípov však mohol formovať samotný kurz. Sledoval generálnu líniu a ohýbal sa spolu s ňou.
S Brežnevom pracoval najdlhšie – až osemnásť rokov. Brežnev si ho vážil?
Viac ako Chruščov. Brežnev sa na Gromyka úplne spoliehal. Veril v jeho profesionalitu. Keď na rokovaniach s americkým prezidentom dostal ťažšiu otázku, obrátil sa na ministra: „Andrej, zapoj sa!“
Brežnevov vnuk pre Pravdu povedal, že jeho starý otec bol proti sovietskej invázii do Afganistanu, ale zvyšní členovia straníckeho vedenia vrátane Gromyka ho vraj prehlasovali. Bolo to skutočne tak?
To bolo v roku 1979, keď už Brežnev bol zdravotne veľmi slabý a v rámci politbyra vytvoril úzku riadiacu skupinu, v ktorej boli popri Gromykovi minister obrany Ustinov a šéf KGB Andropov. A povedal im: Vy rozhodujte. Brežnev bol skutočne proti – pod dojmom prežitých vojnových rokov sa snažil vyhýbať použitiu vojenskej sily. Samozrejme, predovšetkým medzi Sovietskym zväzom a USA, lebo chápal, že by to viedlo k skaze sveta. Keď sa rozhodovalo o Afganistane povedal: "Ja nie som za, ale vy to rozoberte a rozhodnite. Gromyko dobre poznal dejiny. Vedel, že na Afganistane si v 19. storočí vylámala zuby aj mocná armáda britského impéria. Ale Ustinov i Andropov tvrdili, že problémy nebudú a za mesiac bude hotovo. Gromyko ustúpil a súhlasil. A tak trojica spoločne predostrela svoj postoj Brežnevovi. A on, oslabený chorobami, prikývol.
Keby dnes Gromyko žil, myslíte si, že by bol spokojný so súčasným zahraničnopolitickým kurzom Ruska?
Zachoval by svoju vernosť aj dnešnému režimu. Ale čo by si vo svojom vnútri myslel? To by asi nik okrem neho nezistil. Do jeho duše sa nazrieť nedalo.
Viktor Suchodrev (76)
Od konca päťdesiatych do druhej polovice osemdesiatych rokov bol tlmočníkom šéfa sovietskej diplomacie i kremeľských vodcov. Po anglicky hovorí ako rodený Angličan, v detstve totiž šesť rokov strávil s matkou v Londýne. Dnes už je v dôchodku. Žije na predmestí Moskvy. Vydal memoáre s názvom Jazyk môj, priateľ môj.