On si podmanil celé Francúzsko. Vzal si za manželku rakúsku arcivojvodkyňu Mariu Louisu, hoci počas Francúzskej revolúcie jej pratetu Mariu Antoinettu popravili. Napoleon Bonaparte sa narodil pred 240 rokmi, 15. augusta 1769.
Keď sa v roku 1785 stal podporučíkom delostrelectva, bol to dobrý krok v kariére, ktorá však nikam nemala viesť. Krajine vládol Ľudovít XVI. a staré poriadky. Budúci francúzsky cisár síce pochádzal zo šľachtického rodu, ale bol Korzičan, hovoril so silným akcentom, ktorého sa nikdy celkom nezbavil. V armáde zviazanej tradíciami bol Napoleon jednoducho outsider.
Príležitosť prišla s Francúzskou revolúciou. Zrazu sa prestalo ceniť najmä to, či niekoho praprapradedo bojoval ešte s Karolom Veľkým počas Franskej ríše. Dôležité začali byť schopnosti. Tých mal Napoleon na rozdávanie. A keď sa k tomu pripojilo trochu šťastnej náhody…
„Napoleon bol neraz v správnom čase na správnom mieste. Aj fakt, že po revolúcii mnoho dôstojníkov emigrovalo, mu poskytol šancu,“ povedal pre Pravdu britský historik William Doyle z Bristolskej univerzity. „Ako delostrelecký dôstojník mal šťastie, že bol v roku 1793 pri obliehaní Toulonu, kde si urobil meno. O štyri roky po vyhratej vojne v Taliansku, kde si však už víťazstvo vyžadovalo oveľa viac ako len šťastie, mohol už robiť, čo sa mu zachcelo,“ pokračoval Doyle.
Ale k skutočnej moci Napoleona nedostala vojenská výhra, skôr porážka. Ťaženie do Egypta v roku 1798 bolo všetko iné, len nie úspešné. Prízrak zlyhania a politické nepokoje v Paríži prinútili Napoleona k návratu do vlasti. „Keď tam prišiel, ukázalo sa, že je najlepším kandidátom na prevzatie štátu po novembrovom puči. Takže svojím spôsobom bol zase v správnom čase na správnom mieste,“ povedal pre Pravdu historik Mike Rapport zo Stirlingskej univerzity.
Puč nebola jeho myšlienka, ale chopil sa jej s ráznosťou generála. O päť rokov bol z Korzičana francúzsky cisár a mal za sebou bitku pri Slavkove, ktorá vošla do učebníc ako ukážka Napoleonovej vojenskej geniality. Prirovnávali ho k Alexandrovi Veľkému a Juliovi Caesarovi. Svojich príbuzných a verných dosadzoval do funkcií na dobytých a podmanených územiach. Budoval impérium. Mohlo pretrvať?
„Nemyslím si, že mal šancu. Rusko a Británia by nikdy netolerovali jeho moc, udreli by pri akomkoľvek náznaku slabosti,“ opísal pomery Doyle. „A okrem toho bol problém v samotnom Napoleonovi. Nikdy nebol spokojný. Skôr alebo neskôr musel zájsť priďaleko,“ dodal. „Ak chcel prežiť, potreboval mier. Lenže diplomatické finesy nikdy neboli jeho silnou stránkou. A každá ďalšia vojna so sebou prinášala aj možnosť porážky,“ pripomenul Rapport.
A prehry prišli. Neúspešné ťaženie do Ruska v roku 1812, bitka pri Lipsku o rok neskôr a v roku 1815 Waterloo. Vojny si podľa niektorých odhadov vyžiadali až šesť miliónov mŕtvych. Cisár Napoleon skončil v exile na ostrove Svätá Helena pod dohľadom Britov. Zomrel 5. mája 1821. Jeho pozostatky previezli do Paríža o 39 rokov neskôr. O Napoleonovej smrti koluje takmer toľko legiend ako o jeho živote. Najnovšie štúdie sa prikláňajú k tomu, že ho zabila rakovina žalúdka, ako znela aj pôvodná diagnóza. Napoleonových priaznivcov však pravdepodobne nikto nikdy nepresvedčí, že ho neotrávili.
Svojím kódexom z roku 1804 odstraňoval zvyšky feudalizmu a priniesol náboženskú slobodu a zrovnoprávnenie Židov. Ale korunoval sa za cisára a vo francúzskych kolóniách obnovil otroctvo zrušené počas revolúcie. Kto bol Napoleon? „Musím sa pýtať, či mnohé jeho skutočne progresívne kroky neboli vykúpené príliš veľkými obeťami. Napoleon nebol predchodca Hitlera, Stalina alebo Pol Pota. Ale nebol ani osloboditeľ či nositeľ myšlienok, z ktorých neskôr vznikla Európska únia. Bol niekto medzi tým,“ odpovedal historik Rapport.
