Symbol bratstva môže byť logom tajomstva

Pravítko s kružidlom. Stratený symbol, ktorý pre celý svet objavil spisovateľ Dan Brown. Ešte pred pár dňami si tento poznávací znak slobodomurárstva väčšina populácie spájala skôr s prvým dňom v škole či v lepšom prípade s geometriou.

27.09.2009 17:31
Miklós Mészáros Foto:
Miklós Mészáros, člen bratislavskej lóže Humanizmus, opisuje symboly na rituálnom meči. Na čo sa meč presne používa, to však patrí k slobodomurárskemu tajomstvu.
debata

Z Brownovho nového bestselleru, ktorý sa zaoberá práve tajomným spoločenstvom, sa však len počas prvého dňa predalo milión výtlačkov. Zdá sa, že slobodomurárov čakajú týždne a mesiace vo svetle reflektorov.

Pravítko s kružidlom. Poznávací znak... Foto: archív
slobodomurári Pravítko s kružidlom. Poznávací znak slobodomurárstva.

Niektorí slobodní murári sa však už dlho pred vydaním knihy obávali, aby neponúkla symbol, ktorý bude stratený v preklade. Nesprávne pochopenie záhadných symbolov slobodomurárov je totiž základným kameňom nenávistnej pyramídy, ktorú kritici spoločenstva trpezlivo budujú prakticky od jeho vzniku v 18. storočí. Symboly totiž nemajú jednotný význam pre všetkých. Lebka, ktorá pre slobodomurárov napríklad predstavuje rozum, je inde v spoločnosti všeobecne chápaná ako znak smrti. Nehovoriac o pentagrame…

Krokodíl za klavírom

Keď sa k nesprávne vysvetleným symbolom pričlení fakt, že slobodomurári svoje stretnutia a rituály pred verejnosťou starostlivo taja, vzniká u zvedavej verejnosti ľahko výbušná zmes konšpiračných teórií. K najznámejším patria vymyslené svedectvá, ktoré koncom 19. storočia publikoval francúzsky novinár a spisovateľ Léo Taxil. Svedkovia v nich tvrdili, že na niektorých slobodomurárskych obradoch sa vyskytuje Lucifer, pričom na seba berie podobu krokodíla hrajúceho na klavíri. Taxil napokon zvolal tlačovku, na ktorej sa priznal, že všetko si vymyslel.

Na čas však Taxilovi uverila aj katolícka cirkev, ktorá slobodomurárov odmieta dodnes. „Princípy slobodomurárskych združení boli vždy v protiklade s učením cirkvi. Preto vstup do týchto organizácií je zakázaný. Veriaci, ktorí k nim patria, sú v ťažkom hriechu a nemôžu pristupovať k svätému prijímaniu,“ opiera sa hovorca Konferencie biskupov Slovenska Jozef Kováčik o vyhlásenie z roku 1983, ktoré platí dodnes.

„To samozrejme neznamená, že dialóg nie je možný. Vzhľadom na utajenosť lóží je však ťažký. Na druhej strane, slobodomurári v roku 1985 verejne vyhlásili, že nie sú náboženstvom. Na základe toho by mali patriť k záujmovým organizáciám typu Červený kríž či turistický klub… Zriekli sa však i všetkých symbolizmov a ezoterizmov?“ pýta sa Kováčik.

Jedna z konšpiračných teórií o slobodomurároch... Foto: SHUTTERSTOCK
dolár Jedna z konšpiračných teórií o slobodomurároch tvrdí, že pyramída s okom v trojuholníku na jednodolárovej americkej bankovke je odkazom na bratstvo. V skutočnosti však symbolizuje Božiu prozreteľnosť.

Pre slobodomurárov nemali pochopenie ani diktatúry, brojili proti nim fašisti i komunisti. Aj preto počas nie veľmi dlhej histórie slobodomurárstva (za dátum jeho oficiálneho vzniku sa považuje rok 1717) vzniklo mnoho uveriteľnejších mýtov, ako ten o Luciferovi. O slobodomurároch sa napríklad hovorí, že chcú ovládnuť, prípadne že už ovládajú svet, že začali americkú revolúciu, že skrývajú veľký poklad templárov, ale napríklad aj to, že nechali vystavať Washington, hlavné mesto Spojených štátov, tak, aby jeho ulice a námestia tvorili z leteckého pohľadu slobodomurárske symboly.

Jeden z najznámejších mýtov zase tvrdí, že symbol slobodomurárov je vyobrazený aj na zadnej strane štátneho znaku USA. Tú tvorí nedokončená tehlová pyramída, nad ktorou je oko v trojuholníku. „V skutočnosti je to však symbol Božej prozreteľnosti. Mimochodom, v prípravnom výbore, ktorý odobril konečnú podobu znaku, bol jediný známy slobodomurár Benjamin Franklin. A on navrhoval znak bez oka,“ povedal pre server National Geographic historik Jay Kinney, autor knihy Mýty slobodomurárov.

Tajomstvo žije aj na internete

Článok v National Geographic oponuje ôsmim najznámejším konšpiračným teóriám o slobodomurároch, samotní členovia zoskupenia sú však v tomto smere zdržanlivejší. „Radšej hovorme o tom, čím slobodomurári sú, a nie o tom, čím nie sú. Aj rozprávaním o mýtoch ich podporujeme,“ hovorí slovenský slobodný murár Miklós Mészáros, člen bratislavskej lóže Humanizmus. V obývačke svojho domu odpovedá na otázky spolu s ďalším bratom z lóže, ten si však neželá zverejniť svoje meno.

Takže, čo je to vlastne slobodomurárstvo? „Je stred jednoty a spôsob nadväzovania priateľstiev medzi ľuďmi, ktorí by si inak ostali neznámi.“ Nie je to odpoveď pána Mészárosa, ale poučka z knihy Slobodomurári – Stavitelia svetla od Daniela Beresniaka. Reakcia slovenského slobodomurára je však takmer navlas rovnaká. „Z môjho pohľadu sú to vzácni ľudia a názory, ktoré od nich dostávam, ma obohacujú,“ dodáva len pre úplnosť 42-ročný Mészáros. V bratoch má aj oporu, slobodomurári si totiž musia navzájom pomáhať.

V prvom momente sa však môže zdať, že ide len o obyčajný debatný krúžok. Keby to tak bolo, slobodomurári by isto nezapĺňali stránky svetového bestselleru, ale nanajvýš predposledné strany školských časopisov. Od filozofických spolkov sa odlišujú tajomstvom. „Má dve roviny. Prvá sa týka príslušnosti členov lóží a znakov, podľa ktorých zaručene spoznám iného slobodomurára hocikde na svete,“ vysvetľuje Mészáros a na otázku, ako to, že utáraná ľudská nátura tieto znamenia ani za takmer tri storočia nevyzradila nezasväteným, len kývol plecami a nemo sa usmial.

Odpoveď však ponúka Beresniakova kniha. „Slobodomurári majú spôsoby, ktoré im umožňujú spoznať sa bez toho, aby si podávali ruky alebo šepkali heslá… Aj ten, kto bude poznať všetky slová a znaky bez toho, aby bol iniciovaný, nemôže zmiasť skúseného slobodomurára.“ Lóže totiž počítajú s tým, že v ére internetu nie sú už celkom tajné ani staré rituály. Pri lepšom bádaní možno na internete nájsť nielen ich presný opis, na webe sa dajú zakúpiť aj relikvie ako meč, zástera či rukavice. Vzájomné rozpoznávanie však zostáva utajené.

Zástera patrí k rituálnemu oblečeniu... Foto: Flickr/Svadilfari
zástera slobodomurárov Zástera patrí k rituálnemu oblečeniu slobodomurárov. Táto pochádza z polovice 19. storočia a nosil ju člen lóže v americkom meste Douglas v štáte Massachusetts.

Čo pomáha slobodomurárom aj v 21. storočí udržať svoje pôsobenie aspoň sčasti za oponou, je tiež tajomstvo vysloveného. „Aby som sa mohol úplne voľne vyjadrovať, musím mať istotu, že to zostane v kruhu bratov. Je to, ako keď sa bavíte s naozaj dobrými kamarátmi v krčme. Tiež určite nechcete, aby sa obsah vašich rozhovorov dostal na verejnosť,“ hovorí Mészáros. Dobre utajené sú aj mená členov, brat o bratovi nikdy nevyzradí, že je slobodomurár. Vzhľadom na to, kto všetko už slobodomurárov prenasledoval, to nie je prekvapením. Priznať sa k členstvu je na každého rozhodnutí.

„Ja sa k tomu otvorene nepriznávam, pretože spoločnosť ešte o slobodomurárstve nemá dostatok informácií,“ vysvetľoval dôvod svojej anonymity Mészárosov slobodomurársky brat. „Slovo slobodomurár je navyše ešte často vnímané ako nadávka. Keby som začal šíriť po svete, že patrím do tohto spoločenstva, mohol by som spraviť škodu aj ľuďom okolo seba. Ľudia by mohli začať ukazovať na sféru, v ktorej pracujem, a hovoriť – aha, tam je to všetko v područí slobodomurárov,“ dodáva.

Chrámom môže byť aj obývačka

Slovenskí slobodomurári však nie sú paranoidní. Napríklad nepožadujú ani to, aby nového člena priviedol výlučne jeden z bratov, ako je to napríklad zaužívané v susednom Rakúsku. „K nám sa dá prihlásiť aj cez e-mail. Takého člena však preverujeme dlhšie, ako človeka, ktorého privedie jeden z nás,“ opisuje Mészáros. Nový člen je iniciovaný, teda zasvätený, a stáva sa učňom. Na rozdiel od histórie už nemusí skladať ťažké skúšky, akt prijatia je len symbolický, ale stále často sprevádzaný rituálmi, akým je napríklad zaviazanie uchádzačových očí.

Hoci každá lóža má svoje pravidlá, do väčšiny z nich je zahataná cesta pre ateistov a ženy. „Človek nemusí veriť v Boha v kresťanskom ponímaní. Musí však veriť vo vyšší princíp, my ho často označujeme ako architekt vesmíru,“ dodáva anonymný brat. Hoci v zahraničí už viac ako sto rokov fungujú aj zmiešané či čisto ženské lóže, bratislavský Humanizmus prijíma len mužov. „Väčšina z nás je ženatých a ťažko by sme doma vysvetľovali, že sa dvakrát do mesiaca chodíme stretávať s inými ženami,“ vysvetľuje s úsmevom Mészáros.

Čo sa dá o stretnutiach slobodomurárov povedať, aby sa neprezradilo nič z tajomstva? Nuž, veľké lóže vo svete majú vlastné chrámy, tie slovenské sa musia sťahovať z miesta na miesto. „Máme relikvie, ktoré keď rozložíme v nejakej miestnosti, môžeme ju nazvať chrámom, nech už ide o akékoľvek miesto,“ hovorí Mészáros a dodáva, že stretnutia trvajú približne dve až tri hodiny, potom ďalšie dve hodiny strávia na spoločnej večeri. Ukazuje tiež meč, rukavice a zásteru, o ich presnej funkcii však pomlčí.

Mészáros je slobodomurárom už viac ako sedem rokov. „Zmenil som sa najmä v tom, že som pri rozhovoroch trpezlivejší, viem lepšie počúvať druhých,“ hovorí o svojej skúsenosti. Počúvať ostatných a naučiť sa tolerovať ich názory patrí k základnej výbave slobodomurárov. Majstrov od nižšie postavených učňov a tovarišov oddeľuje schopnosť lepšie čítať medzi riadkami. Nevnímať svet len rozumom, ovládať aj reč symbolov.

Ako iniciovaný teda v praxi komunikuje? Odpoveď prináša kniha Slobodomurári – Stavitelia svetla. „Počúva kohokoľvek bez prerušenia a nedáva najavo svoje pocity. Je pohotový, pokojný a vecný, aj keď je prejav, ktorý počúva, netolerantný. Keď si rečníka vypočuje, usiluje sa primať svojho partnera zamyslieť sa nad sebou. Ak sa to nepodarí, zasvätenec nenalieha, nechá druhého tak a odíde,“ píše Beresniak.

„Snaha zlepšiť celú spoločnosť, to nie je naším cieľom. Spoločnosť sa však skladá z ľudí a ak pracujeme na sebe, vlastne tiež zlepšujeme celok. Slobodomurárstvo je opracúvanie neopracovaného kameňa, ktorým je človek ako jednotlivec. Je to doživotné dobrovoľné učenie sa,“ uzatvára Mészáros.

debata chyba