Výnimku si dal ako podmienku k podpisu Lisabonskej zmluvy o reforme EÚ prezident Václav Klaus. Bližšie podrobnosti o dohodnutom texte zatiaľ nie sú známe.
Česko ako jediná z 27 krajín zmluvu o reforme fungovania EÚ zatiaľ neratifikovala. Klaus výnimku žiadal pre obavy z možného prelomenie takzvaných Benešových dekrétov a prípadných majetkových nárokov vysídlených sudetských Nemcov.
„Výnimka však nebude mať žiadny právny vplyv na susedné krajiny“, povedal švédsky premiér Fredrik Reinfeldt. Predovšetkým Slovensko malo strach, že by mohlo byť voči Česku znevýhodnené. Benešové dekréty sú totiž súčasťou aj slovenského práva.
Zmluvu už schválili českí zákonodarcovia, Klaus ju však zatiaľ nepodpísal a nemôže tak ani urobiť do rozhodnutia ústavného súdu. Na ten sa obrátila skupina českých senátorov, ktorí chcú, aby posúdil súlad zmluvy s českým právnym poriadkom. Jeho konanie je odročené do 3. novembra, kedy by mohol padnúť konečný verdikt.
Slovensko presadilo záruku, že Benešove dekréty nesúvisia s chartou, vyhlásil Fico po rokovaní
Slovensko presadilo do záverov summitu EÚ výkladové stanovisko, z ktorého vyplýva, že Charta základných ľudských práv EÚ nepovedie k otvoreniu Benešových dekrétov. Vo štvrtok večer po zasadaní Európskej rady to novinárom povedal slovenský premiér Robert Fico. Tento výklad niektorých ustanovení charty ako aj Lisabonskej zmluvy podľa neho jednoznačne hovorí o tom, že neexistuje žiadne politické alebo právne prepojenie medzi chartou ľudských práv a Benešovými dekrétmi.
Premiér citoval príslušné ustanovenie, ktoré hovorí, že charta sa uplatňuje v štátoch únie výlučne len vtedy, ak tieto členské štáty vykonávajú právo únie. „A Benešove dekréty nie sú právom únie,“ zdôraznil Fico a dodal, že dnešný deň považuje za veľký úspech. Slovensko v tejto veci podľa Fica získalo širokú podporu členských krajín.
Praha dostala výnimku z Charty ľudských práv akú dostalo aj Poľsko a Británia. Česko tak však podľa Fica vyňalo svojich občanov spod platnosti Charty. Občania Poľska, Británie a Česka nebudú môcť požiadať o právnu ochranu domáce súdy ani Európsky súd v prípade, že dôjde k porušeniu ich práv zakotvených v charte.
Fico opäť zopakoval, že Charta ľudských práv nemá nič spoločné s Benešovými dekrétmi a že medzi Lisabonskou zmluvou a Benešovými dekrétmi neexistuje žiaden právny vzťah. Praha preto výnimkou nedosiahla podľa Fica nič iné, len to, že Česi nemajú súdnu ochranu svojich práv. „Vláda Slovenska toto rozhodnutie plne rešpektuje,“ vyhlásil premiér s tým, že Slovensko nemalo žiaden dôvod žiadať to isté a zo Slovákov urobiť občanov druhej kategórie.
„Na rozdiel od Česka sme dosiahli dve veci: Že Charta základných práv EÚ bude platiť na Slovensku v plnom rozsahu a občania budú mať plnú právnu ochranu. Dosiahli sme tiež elementárne výkladové pravidlo, ktoré vylučuje akékoľvek úvahy o politickom alebo právnom prepojení Benešových dekrétov a charty.“
Foto: ČTK
Prehľad základných informácií o dekrétoch prezidenta Edvarda Beneša
Pojem Benešove dekréty sa používa pre súbor právnych noriem, ktoré v rokoch 1940 až 1945 vydával prezident Edvard Beneš, a to tak v londýnskom exile, ako aj po návrate do Československa. Účelom dekrétov v období pred rokom 1945 bolo zakotviť dočasné československé štátne zriadenie, po oslobodení mali dekréty obnoviť právny stav do doby, kým nebudú vytvorené štátne orgány. Od júna 1940 až do októbra 1945 bolo podpísaných a vyhlásených 143 dekrétov. Všetky dekréty (s výnimkou menovacích) podliehali dodatočnému schváleniu parlamentom a potom sa stali súčasťou československého právneho poriadku.
Odsunu Nemcov z Československa sa priamo netýkal žiadny dekrét. Po rozhodnutí postupimskej konferencie o odsune Nemcov z Poľska, Maďarska a Československa 2. augusta 1945 však Beneš podpísal v rovnaký deň dekrét číslo 33/1945 o odobratí občianstva. Ten stanovil, že Nemci a Maďari, ktorí už predtým nadobudli nemecké alebo maďarské občianstvo, stratili v deň jeho získania občianstvo československé. Tým sa podľa historikov vytvoril predpoklad pre budúci odsun, počas ktorého opustilo Československo zhruba tri milióny Nemcov a viac ako 30-tisíc Maďarov. Z odsunu a vyvlastnenia boli vyňatí antifašisti a nemecké a maďarské obete nacizmu.
Nemcov a Maďarov sa okrem dekrétu o občianstve týkali hlavne dekréty o konfiškácii majetku, o potrestaní nacistických zločincov, o konfiškácií pôdy a o pracovnej povinnosti osôb zbavených občianstva. Na ich základe prišli Nemci a Maďari o pôdu a majetok, boli súdení ľudovými súdmi a museli vykonávať nútené práce.
Československí predstavitelia odhadli v decembri 1945 hodnotu vyvlastneného nemeckého majetku na tristo miliárd korún. Podľa parížskej reparačnej dohody mohol byť tento majetok zabavený a jeho hodnota odpočítaná z požadovaných reparácií (Československo odhadovalo svoje reparácie na 350 miliárd korún).
Nemci, odsunutí po vojne z Československa a Poľska do SRN a Rakúska, získali po roku 1956 od nemeckého štátu finančnú kompenzáciu. Odškodnení v SRN sa však na rozdiel od svojich rakúskych kolegov museli zaviazať, že ak získajú odškodné od Československa, peniaze od nemeckej vlády vrátia.
Po roku 1989 sa téma Benešových dekrétov stala jednou z často diskutovaných otázok v česko-nemeckých a česko-rakúskych vzťahoch a bola využívaná aj v domácej politike v týchto krajinách. V januári 1997 bola podpísaná spoločná Česko-nemecká deklarácia o vzájomných vzťahoch a ich budúcom rozvoji. Obe krajiny sa navzájom ospravedlnili za príkoria minulosti a zaviazali sa, že budú rešpektovať právny poriadok druhej krajiny.
O Benešových dekrétoch sa diskutovalo tiež pred prijatím Česka do Európskej únie. V novembri 2002 Európsky parlament vo svojej rezolúcií okrem iného uviedol, že Benešove dekréty nie sú prekážkou prijatia Česka do únie.
V decembri 2005 české ministerstvo spravodlivosti oznámilo, že Európsky súd pre ľudské práva odmietol sťažnosť sudetských Nemcov, ktorí sa sťažovali na konfiškáciu svojho majetku alebo majetku svojich predkov na základe dekrétov a chceli získať náhradu. Súd okrem iného konštatoval, že námietky autorov sťažnosti nie sú zlučiteľné s Európskou zmluvou o ľudských právach, pretože o majetok prešli dávno pred tým, ako zmluva v Česku začala platiť.