Chcel bojovať proti Nemcom, ako pes lízal vodu v ruskom zajatí

„Podarilo sa mi utiecť lietadlom zo slovenského štátu do Poľska, kde som však neskôr padol do sovietskeho zajatia. Odvliekli ma do gulagu, kde umierali vyčerpaní a vyhladovaní väzni. Keď mi darovali slobodu, vážil som 40 kilogramov,“ hovorí pre Pravdu 94-ročný Imrich Gablech. Minulý mesiac prezident Václav Klaus udelil tomuto slovenskému rodákovi z Hrachovišťa najvyššie české štátne vyznamenanie Rad bieleho leva.

Kedy ste sa rozhodli opustiť vlasť?
Hneď po vyhlásení slovenského štátu. Nezmieril som sa s rozbitím republiky, lebo ma vychovávali v masarykovskom duchu a ako vojak som prisahal vernosť Československu.

Kde ste boli vtedy zaradený ako pilot?
V Žiline. Veľa ľudí si myslí, že Nemci najprv obsadili len Protektorát Čechy a Morava. Lenže oni kontrolovali aj dôležité letiská na Slovensku. Uniknúť lietadlom zo Žiliny som nemohol. Spočiatku sme nesmeli lietať, potom síce áno, ale palivo nám plnili tak, aby sme neprekročili hranice.

Odkiaľ ste emigrovali?
V apríli 1939 rozpustili 15. letku v Žiline. Jednu časť prevelili do Spišskej Novej Vsi, druhú do Piešťan, kam poslali aj mňa. S tromi pilotmi sme sa dohodli, že skúsime prejsť do Poľska. V júni sa naskytol deň, keď väčšina leteckého personálu bola mimo. Hlavný mechanik nám namiesto vypúšťania palivo dopĺňal. Vyšlo to. Pilotní žiaci, ktorí vybehli z hangáru, mi síce chceli zabrániť štartovať, oblapili mi krídla, ale ja som do toho dupol a všetci popadali na zem. Pri Žiline na nás Nemci strieľali, neúspešne. Pristáli sme na poľskom letisku v Debline.

Ako vás prijali?
Kamarátsky. Potom nás odviezli do Varšavy za ministrom obrany. Pridelil nám tajného agenta, ktorý nás všade sprevádzal – aj na tanečnú zábavu či na kúpalisko. Prikázali nám vydávať sa za juhoslovanských študentov, lenže pravda vyšla najavo, keď noviny uverejnili správu, že štyria československí piloti emigrovali do Poľska. Dokázali sme to ako prví, po nás už len oveľa neskôr jeden Slovák, ktorý odletel do Sovietskeho zväzu.

Vo Varšave ste zostali?
Nie. Keď si preverili, že nie sme špióni, vrátili nás do Deblinu, kde sme robili leteckých inštruktorov. Krásny kúsok života. Lietalo sa od štvrtej do deviatej ráno, potom bolo voľno. Chodili sme na pláž pri rieke. Zostávali sme až do večera, tancovalo sa iba v plavkách. Lenže pohodu zakrátko striedal rastúci strach z Nemcov. Koncom leta často lietali nad Poľskom, aby fotografovali územie. Pripravovali sa na napadnutie.

Nemci zaútočili na Poľsko vo veľkej presile.
Keď napadli letisko v Debline, po vyhlásení poplachu som napočítal 27 nemeckých bombardérov. Dostali sme príkaz vzlietnuť. Štartoval som počas výbuchov bômb. Nabral som kurz nad rieku Visla. Letel som nad hladinou, aby môj stroj splýval s ligotajúcou sa vodou, takže ma ťažšie mohli zamerať. Vedel som však, že ma môžu trafiť, spoliehal som sa, že pristanem na pomocnom letisku vzdialenom asi 20 kilometrov. Lenže keď som ho zbadal, bolo už v plameňoch.

Ako ste sa zachránili pred nemeckou smršťou?
Hovorím si, že jediná spása je pristáť v lese. V jednej časti boli iba pne. Odpútal som sa, náraz ma vyhodil von. Stratil som vedomie, keď som sa prebral, vidím, že z lietadla zostali len kovové rúrky a za nimi dohorieval odtrhnutý motor.

Kam ste sa potom pobrali?
Prešiel som na pomocné letisko v nádeji, že nájdem aspoň jeden funkčný stroj. Mal som šťastie a z ďalších som do svojho prelieval benzín. Odletel som na pole, kde mali piloti po nemeckých útokoch dohodnutý zraz.

Čo ďalej?
Veliteľ hľadal troch dobrovoľníkov, ktorí pôjdu autom prevziať nepoškodené lietadlá z Deblinu. Zdvihol som ruku. Po ceste som videl prvú masakru – zavraždení ľudia, zabité kone, odporný mŕtvolný zápach. Časť trasy sme prekonali bez čelného skla. Šofér upadol do mikrospánku a narazil do povozu pred nami. Postupne sme sa napokon dostali na východ Poľska, ale rozkaz prejsť do Rumunska sa už nedal splniť.

Prečo?
V polovici septembra Sovietsky zväz napadol Poľsko. Jedol som, keď jeden Poliak začal kričať, že nás obsadili boľševici. Bol som presvedčený, že tára. Tvrdil som, že určite videl poľské tanky, lebo Moskva nám vojnu nevyhlásila a Nemci sú ešte veľmi ďaleko. Vybral som sa do lesíka za svojím aeroplánom, zrazu počujem v ruštine, aby som dal ruky hore. Major reval, aby som zahodil zbraň. Váhal som. Pribehol ku mne s revolverom v každej ruke a vynadal mi, či mu nerozumiem. Odpovedal som, že nie, lebo som Čechoslovák.

Čo s vami spravili?
Previezli ma na okresný súd, kam vzali ďalších zajatcov. V jednej miestnosti sa nás tlačilo 18 pilotov. Dva dni nám nedali nič na jedenie. Až na tretí povolili, aby sme medzi sebou vyzbierali peniaze na chlieb. Keď nás vyhnali na pole, každého dôkladne prehliadli. Doteraz mám pred očami strašný príbeh.

Aký?
Poľský poručík z finančnej stráže mal krásnu uniformu. Zobrali mu ju. Jeden sovietsky dôstojník si ešte všimol, že má prsteň. Poliak prosil, aby mu ho nevzal, lebo je to spomienka na manželku. Rus ho odviedol za kríky. Ozval sa výstrel a vrátil sa bez neho, ale s prsteňom. Ja som mal letecké hodinky, našťastie mi ich nechali.

Ako pokračovalo zajatie?
Museli sme drieť v bani. Odvážali sme rudu, ktorú ťažili ich trestanci. Výživa bola otrasná, trochu chleba na deň podľa plnenia normy. Kto ju neplnil, mal najmenej jedla. Norma sa zvýšila zo siedmich kubíkov až na štrnásť, čo nezvládne ani profesionál. Na Vianoce Poliaci odmietli robiť, keďže boli silno veriaci katolíci. Viacerých preto vrátane mňa zobrali na iné miesto, ktoré bolo vlastne ako väzenie. Už nás nestrážili vojaci, ale milicionári. V máji 1940 nás nahnali do vagónov a 14 dní sme cestovali, neskôr aj loďou, až do Komi na severe Ruska.

Čo vás tam čakalo?
Zase drina. Kopali sme zeminu, ktorú navážali na stavbu železničnej trate. Znovu podobná norma a podľa toho strava. Kto plnil normu 14 kubíkov pod 60 percent, dostal iba 300 gramov chleba na deň. Na obed polievka, čo bola v skutočnosti špinavá horúca voda. Bez tuku, bez korenín. Ak v nej bolo desať kúskov ovsa, bola to udalosť.

Normu ste plnili?
Dal som sa raz do reči s Rusom, ktorý tam musel strážiť viadukt. Vysvitlo, že bol degradovaný. Bývalý generál. V lete 1937 ho tam previezli s dvomi tisícmi trestancov. Vápnom im nakreslili obrovský kruh, dali im drevo a pílky, aby si postavili obydlia. Do jari prežilo len 700 z nich. Panoval tam strašný hlad. Kto zomrel, zahrabali ho pod zem, aby s jeho stravným lístkom mohli mať viac potravy. On mi poradil, aby som normu nedodržiaval.

Prečo?
Hovoril, že prežil, lebo ju neplnil. Kto sa veľmi snažil, zomrel na podvýživu, pretože maximálna denná dávka 900 gramov chleba nemohla pokryť vynaloženú energiu na 14 kubíkov. Videl som potom, ako snaživcom opuchli ruky a nohy, ako sa im skrivila chrbtica a nemohli už ani chodiť.

Boli ste sovietsky otrok, hoci ste chceli bojovať proti Nemcom.
Raz po polnoci si ma zavolal nadporučík NKVD (neskoršia KGB). Vyzvedal, ako som sa dostal do Poľska a usúdil, že som priletel ako špión. Podstrčil mi papier, aby som ho podpísal. Vravel som, že azbuke nerozumiem. Priložil mi k hlave zbraň. Povedal som mu, že nech strieľa, ale ja som prišiel bojovať proti Nemecku, nie proti Sovietskemu zväzu. Revolver odložil. Aj tak som bol odsúdený ako špión a k piatim rokom pribudlo ďalších desať, keď sa opakovala neochota drieť na vianočné sviatky. Vraj som sa vzbúril.

Verili ste, že sa dostanete na slobodu?
Áno, dúfal som. Nakoniec v júni 1941, po tom, čo Nemci napadli Sovietsky zväz, nám zrazu oznámili, že končíme s robotou. Presúvali nás, jednu trasu viac ako 100 kilometrov sme išli peši. Bez chleba a vody. Keď sme zbadali brázdu od traktora, kde bola dažďová voda, hodili sme sa k nej. Ako pes som lízal špinavú vodu. Napokon sme zastali východne pred Moskvou. Ráno vystúpil politruk a ohlásil, že sme na jednej lodi – spoločne bojujme proti nacistom. Z rôznych kútov Ruska nás zhromaždili takmer 50-tisíc s podobným osudom.

Kam smeroval váš osud?
Dostal som sa do Anglicka v rámci dohody o repatriácii medzi Benešovou londýnskou exilovou vládou a moskovským vedením. Mal som vtedy šťastie. V zbernom tábore brali 200 letcov, ja som bol 199. v poradí. Šťastie v nešťastí ako v celom živote. V Británii som sa potom rýchlo musel rozlúčiť s prácou vojenského pilota. Zapríčinilo to zničené zdravie z gulagu. Pôsobil som však vo vzdušných silách ako príslušník pozemného personálu – ako štartér.