Kosovo je dávno prehratá bitka, tvrdí čiernohorský premiér

Srbi by sa podľa neho mali zmieriť so stratou Kosova a neviniť z nej susedov. Slovensku však rozumie, že sa s uznaním Kosova neponáhľa. Svoju krajinu chce doviesť do NATO napriek tomu, že dve tretiny občanov sú proti. "Od štátnika sa žiada, aby verejnú mienku nesledoval, ale tvoril," povedal pre Pravdu čiernohorský premiér Milo Djukanovič, ktorý sa po dvoch desaťročiach chystá odísť z veľkej politiky aj za cenu straty imunity pred talianskou justíciou, vyšetrujúcou jeho podiel na pašovaní tabaku.

21.01.2010 06:51
čiernohorský premiér Milo Djukanovič Foto:
Aj dávnejšia, aj nová história nás učia, že západný Balkán nemá dosť samoregulačných mechanizmov stability, tvrdí premiér Djukanovič.
debata

Čierna Hora minulý týždeň nadviazala diplomatické styky s Kosovom. Súvisí to s vašou cestou do USA, kam ste si to namierili priamo zo Slovenska? Vaši kritici dokonca naznačujú, že ide o výsledok nátlaku.
Nič skryté za tým nehľadajte! My sme uznali Kosovo už v októbri 2008. Súčasťou toho rozhodnutia bola povinnosť ministerstva zahraničných vecí nadviazať diplomatické styky. Nik na nás nevyvíjal tlak. Z Washingtonu pred mojou návštevou nezaznelo ani nijaké očakávanie. Jednoducho sme usúdili, že konečne nastal okamih, aby sa to spravilo, lebo raz sa to spraviť muselo. Zjavne by bolo bývalo najlepšie spraviť to ihneď, ako sme uznali Kosovo, lebo by nevznikol dojem, že sme prijali dve rozhodnutia. Nejde o dve rozhodnutia, ale o jedno.

Ale dva razy ste trestaní… Srbsko znova odvolalo svojho veľvyslanca z Podgorice.
Žiaľ, vyzerá to tak. Medzi uznaním Kosova a nadviazaním diplomatických stykov prešlo vyše roka. Neponáhľali sme sa, lebo sme sa chceli pokúsiť urovnať naše vzťahy so Srbskom, ktoré po tom, čo sme uznali Kosovo, vyhostilo nášho veľvyslanca. My sme nepristúpili k odvetným opatreniam. Veľvyslanec Srbska celý ten čas zostal v Čiernej Hore. Naším zámerom bolo vytvoriť atmosféru obojstrannej dôvery, aby sa veľvyslanec Čiernej Hory mohol vrátiť do Belehradu.

Nemohli ste s diplomatickými stykmi počkať – tak ako si to želal Belehrad – aspoň dovtedy, kým Medzinárodný súdny dvor rozhodne, či vyhlásenie nezávislosti Kosova bolo legálne?
Teoreticky áno. Namieste je však otázka, čo sa dá reálne očakávať od stanoviska Medzinárodného súdneho dvora? Hypoteticky sa môžeme baviť o možnosti, že haagsky súdny dvor zruší medzinárodnú subjektivitu Kosova. Ak sme však reálni politici, tak vieme, že sa to nestane. Koleso ušlo natoľko dopredu, že je absolútne nereálne očakávať, aby sa vrátilo do starých koľají. Práve toto presvedčenie nás viedlo k uznaniu Kosova. Rozumeli sme tomu, že Srbsko má dôvod na pocit ukrivdenosti i citlivú reakciu na stratu, ktorú utrpelo. Ale, žiaľ, Srbsko stratu Kosova utrpelo už v roku 1999, keď Bezpečnostná rada OSN prijala rezolúciu 1 244, ktorou Kosovo vyňala z právneho, ekonomického, bezpečnostného a politického systému Srbska. Kosovo ako novú politickú realitu uznali Spojené štáty a 22 členov Európskej únie. To všetko nás priviedlo k záveru, že je nereálne očakávať návrat k stavu spred neúspešnej operácie, ktorou Miloševič priviedol Juhoslovanskú zväzovú republiku do konfliktu s NATO. Keby sme verili, že to nie je tak, potom by malo zmysel čakať. No ak je to tak, potom je podľa nás rozumnejšie pozrieť sa realite do očí. Platí to aj pre Srbsko, ktorému by prospelo, keby sa prestalo zaoberať svojimi historickými porážkami.

Srbi uznanie Kosova od susednej Čiernej Hory, ktorá s nimi donedávna tvorila spoločný štát, cítia ako bodnutie do chrbta.
Ak z toho, čo sa deje v Kosove, obviníte suseda, tak zatvárate oči pred realitou. USA a väčšina krajín EÚ sa o Kosove nerozhodli pod vplyvom Čiernej Hory. Ani jedna krajina nášho regiónu jednoducho nemá takú váhu. Zodpovednosť za status Kosova sa v Srbsku zvaľuje na susedov pre vnútropolitickú potrebu. Istým spôsobom je historicky nespravodlivé, že účet prišiel demokratickému Srbsku, hoci problém spôsobilo to Srbsko, ktoré mu predchádzalo. Ihneď po demokratickej zmene v roku 2000 som hlavných predstaviteľov novej moci v Srbsku upozornil, že Kosovo je, žiaľ, prehratá bitka a nová vláda má na výber – buď s touto nepríjemnou realitou ihneď oboznámi srbskú verejnosť, alebo, ak to bude odkladať, prevezme časť zodpovednosti za účet, ktorý raz nevyhnutne príde.

Ako vnímate to, že nie všetky krajiny Európskej únie uznali Kosovo?
Rozumiem tomu, prečo si niektoré krajiny vrátane Slovenska doteraz udržiavajú odstup od uznania Kosova. Nazdávajú sa, že také rozhodnutie by mohlo ohroziť určité ich národné záujmy. Beriem to ako realitu, ktorá sa časom môže zmeniť. Keď sa zhováram s predstaviteľmi Slovenska i iných krajín, ktoré Kosovo neuznali, zisťujem, že to, aký bude epilóg okolo Kosova, vidíme v zásade rovnako.

Čierna Hora si stavia za cieľ členstvo v EÚ, kde jednou z podmienok vstupu sú dobré vzťahy so susedmi. Teraz však môže vzniknúť dojem, že ste dobré vzťahy s jedným susedom – Kosovom – uprednostnili pred druhým – Srbskom?
Nie. Veľmi nám záleží na našich vzťahoch so Srbskom. Nielen preto, že sme donedávna boli v spoločnom zväzku, ale aj preto, že dlhoročné spolužitie nás v mnohých vrstvách pospletalo. Dnes je v Srbsku a Čiernej Hore viac zmiešaných rodín ako tých, ktoré nemajú príbuzných v oboch krajinách. To nás zaväzuje k veľmi citlivej politike, ktorá bude rešpektovať aj našu minulosť, aj našu spoločnú európsku budúcnosť. Ani to nám však nezahmlieva zrak. Veľmi si vážime Srbsko, chceme s ním rozvíjať najlepšie možné vzťahy, ale nechceme to robiť tak, aby sme tým zaťažili naše vzťahy s inými krajinami.

Vaša krajina sa uchádza o členstvo v NATO, väčšina v Čiernej Hore však uprednostňujú neutralitu. Prečo je to tak?
Okolo NATO stále prežívajú silné predsudky. Časť sa týka ešte obdobia studenej vojny, keď oficiálna propaganda aj u nás v Čiernej Hore, aj u vás na Slovensku vykresľovala NATO ako nepriateľa. Druhá časť predsudkov súvisí s rokom 1999. My sme boli tiež súčasťou Juhoslovanskej zväzovej republiky, ktorú NATO bombardovalo. Vtedy sme boli vo vážnom konflikte s oficiálnym Belehradom, ale napriek tomu sme tvrdo odsudzovali intervenciu NATO. Ospravedlniť ju nemožno ani tým, že Miloševič si intervenciu vynútil, lebo veril, že mu upevní vnútropolitické pozície. Európa sa nemala dať doviesť do situácie, keď jej nezostávala iná alternatíva, ako bombardovanie. To bola neprípustná porážka politiky v Európe na konci 20. storočia. My dnes môžeme zvažovať politický rámec tých udalostí, ale pre mnohých obyčajných ľudí zostáva len ich životný rámec. Pre nich je NATO stále tým, čo nie tak dávno ohrozovalo ich životy a majetok.

Prečo Čierna Hora potrebuje NATO?
Aj dávnejšia, aj nová história nás učia, že západný Balkán nemá dosť samoregulačných mechanizmov stability. A že odpoveďou na tú permanentnú nestabilitu, ktorá sa šíri z toho regiónu, musí byť integrácia. Teoreticky je možné diskutovať o neutralite, ale treba si uvedomiť, že Balkán nie je Švajčiarsko. Na Balkáne sa každých 20 až 30 rokov objavuje nestabilita založená na nedostatočnej tolerancii k náboženským, etnickým a kultúrnym rozdielom pretrvávajúcim v tomto regióne. Aj naši predkovia po otrasoch, ktoré prežili, si vždy mysleli, že Balkán sa už konečne poučil z ďalšej lekcie. A napriek tomu sa len skracovalo obdobie vedúce k ďalšiemu opakovaniu rovnakej lekcie. Vláda, na čele ktorej stojím, vidí východisko v integrácii do EÚ či NATO.

Nebojíte sa prípadného referenda o členstve v NATO?
Nie, nebojím sa. Naplnením komunikačnej stratégie, na ktorej práve pracujeme s pomocou slovenskej diplomacie, budeme pokračovať v trende zväčšovania podpory členstva Čiernej Hory v NATO. A kým nás aliancia pozve na vstup, dosiahneme väčšinovú podporu verejnosti.

K tomu máte ešte dosť ďaleko, veď vstup do NATO podporuje sotva každý tretí občan Čiernej Hory…
Podpora rastie. Niektoré prieskumy hovoria o 33 percentách, iné naznačujú, že sme sa priblížili k štyridsiatim percentám. Podľa mňa dôležitou súčasťou tohto balíka je návrat ekonomického optimizmu. Žiaľ, aj nás postihla globálna ekonomická kríza, ktorá preťala dynamický rast Čiernej Hory. Verím, že po tom, čo pominie hlavný úder krízy a vráti sa záujem investorov o vytváranie nových pracovných miest, ľudia pochopia, že práve európska a euroatlantická integrácia vytvára predpoklady na ekonomický rozvoj a zvyšovanie kvality ich života.

Je pre vás verejná mienka dôležitá?
Samozrejme, že sa o ňu zaujímam. Je však jeden podstatný rozdiel medzi štátnikom a politikom. Politik si môže dovoliť sledovať verejnú mienku, aby zistil, čo od neho očakáva, a to hlása. Štátnik to privilégium nemá. Od neho sa žiada, aby verejnú mienku nesledoval, ale tvoril. Musí na seba vziať riziko hlásať aj to, čo v danom okamihu nemá väčšinovú podporu. Vydrží tlak odporu väčšiny a vyčká čas, kým mu vývoj udalostí dá za pravdu. Osobne som prešiel niekoľko takých situácií. V roku 1999 môj postoj proti Miloševičovej vojne s NATO väčšina v Čiernej Hore považovala za nedostatočne vlastenecký. O rok neskôr už väčšina pochopila, že to bol správny postoj.

Vo veľkej politike ste od roku 1991, keď ste sa ako 29-ročný stali najmladším premiérom Európy. Nedávno ste ohlásili, že ešte pred koncom volebného mandátu z politiky odídete. Raz ste sa už stiahli, ale čoskoro ste sa opäť vrátili. Teraz to už bude definitívne?
Po obnovení nezávislosti v roku 2006 som dospel k názoru, že istý cyklus štátnej politiky je úspešne zavŕšený a že to môže byť vhodný okamih na začatie nového cyklu, príjemnejšieho a menej riskantného. A ten treba zveriť novým ľuďom, ktorí sa menej opotrebovali v predchádzajúcich časoch. To rozhodnutie som aj uskutočnil. Žiaľ, choroba nového premiéra v čase začínajúcej sa ekonomickej krízy vytvorila novú situáciu, v ktorej nebolo vhodné experimentovať. Preto som sa napriek svojim plánom začiatkom roku 2008 vrátil na post premiéra. Musím však priznať, že môj zámer odísť sa nijako nezmenil. Cítim sa v politike už veľmi naplnený. Všetko, čo som si želal dosiahnuť, je dosiahnuté: Čierna Hora obnovila svoju nezávislosť, ekonomicky sa pozviechala a pevne nastúpila cestu európskej a euroatlantickej integrácie. Čisto sebecky musím povedať, že po dvadsiatich rokoch práce na jednom mieste je prirodzenou túžbou človeka zmerať si sily aj niekde inde. Ja by som to chcel skúsiť v biznise.

Keď sa stiahnete, stratíte právnu imunitu. Nebude vám chýbať v súvislosti s vyšetrovaním rozsiahleho pašovania cigariet z Čiernej Hory do Talianska, ktoré riešia justičné orgány v Bari a kde vás spomínajú ako jedného z podozrivých?
Nemám čo skrývať ani sa čoho báť. Dokázal som to po tom, čo som sa stiahol z postu premiéra v roku 2006 a ponúkol, že pôjdem do Bari podať svedectvo talianskym vyšetrovateľom. Išiel som tam, aby pochopili, že sú na veľkom omyle. Ten omyl spočíva v tom, že oni si myslia, že transfer, o ktorom je reč, bol organizovaný nelegálne v Čiernej Hore zo strany nejakej zločineckej štruktúry. Celé to však v Čiernej Hore bolo regulárne. Uskutočnilo sa to v súlade s juhoslovanskými a čiernohorskými zákonmi. Zisk plynul čiernohorskej vláde. Tá z neho hradila výdavky rozpočtu, ktorý bol riadne schválený v parlamentnej procedúre. Po mojom vyhlásení v Bari talianska prokuratúra oznámila, že ma vyníma z ďalšieho vyšetrovania. Neskôr však prišlo čudné vysvetlenie, že to robí pre imunitu, na ktorú som sa ja pritom vôbec neodvolával. Celé je to nepresvedčivé. Ak je reč o imunite, tak tá azda mala platiť všetky predchádzajúce roky, keď nemali právo zaoberať sa vyšetrovaním premiéra cudzieho štátu?! Mne však o imunitu nejde. Neprikladám jej nijaký význam. V opačnom prípade by som mal mať logicky záujem, aby som si ju predĺžil čo najdlhšie. Ja však pokojne nesiem bremeno všetkého, čo som robil v štátnych funkciách Čiernej Hory za uplynulých dvadsať rokov.

Keď ste umožnili spomínaný tranzit cigariet, nevedeli ste alebo to pre vás nebolo dôležité, že tovar smeruje nelegálne do Talianska?
Pre nás bolo dôležité iba to, aby sa v Čiernej Hore všetko odohrávalo regulárne. Registrované spoločnosti zo západnej Európy uskutočňovali tranzit tovaru cez Čiernu Horu. To nebol neregulárny tovar. Bola to produkcia amerických a západoeurópskych tabakových firiem. Za tovar sme účtovali skladovacie poplatky a tranzitnú taxu. V čase prísnych sankcií, ktoré vinou Miloševiča medzinárodné spoločenstvo uvalilo na Juhosláviu, nám peniaze získané za tranzit pomáhali prežiť. O tom, kam má tranzitný tovar smerovať, sme nerozhodovali my, ale majiteľ. Nás zaujímalo iba to, že Čiernu Horu opúšťal so všetkými potrebnými papiermi. Či končil na sivom trhu? Podľa informácií, ktoré dostávame z Talianska, áno. Ale žeby to bol primárne problém Čiernej Hory? To si nemyslím. Za prípadný obrat na sivom trhu v Čiernej Hore ja tiež dnes nebudem obviňovať Taliansko, ale sa problémom budem zaoberať doma.

Milo Djukanovič (47)

Niekdajší spojenec a neskorší tvrdý odporca režimu Slobodana Miloševiča sa drží na čele Čiernej Hory od roku 1991, keď sa ako 29-ročný stal najmladším premiérom Európy. Šesťnásobný premiér, ktorý päť rokov strávil aj v prezidentskom kresle, doviedol v roku 2006 Čiernu Horu k nezávislosti. Z politiky, ktorá ho vraj už unavuje, ohlásil skorý odchod.

debata chyba