Aké sú vaše prvé spomienky na otca?
Vidím ho, ako v kúdoloch belasého cigaretového dymu sedí za písacím stolom a pracuje. Tmolím sa mu pri nohách, ale dávam pozor, aby som ho svojimi hrami nerušil. To som mohol mať tak tri roky.
Mal na vás čas?
Na otázku, ako vychováva syna, zvyčajne zo žartu hovoril, že ho učí neprekážať dospelým. Neznamená to však, že by sa mi nevenoval. Keď som potreboval poradiť, vždy som išiel za ním. Hovoril priamo a presne, ale pritom s akousi detskou bezprostrednosťou. Všimla si to aj poetka Anna Achmatovová, ktorá o ňom povedala, že je obdarený večným detstvom. Zbožňoval som počúvať, ako hrá na klavíri. Bol nadaný muzikant. Ešte predtým, ako sa vrhol na literatúru, uvažoval o tom, že bude skladateľ. Hodiny mu dával sám veľký Alexandr Skriabin. Myslím, že pri jeho hre som začal tušiť, čo to je umenie.
Umenia mal plný dom aj váš starý otec.
Áno, dedko Leonid Pasternak bol významný maliar, jeho diela sú v Tretiakovskej galérii aj inde. Babka bola klaviristka. V ich dome si podávali kľučky hudobníci, maliari i spisovatelia. Bol u nich Sergej Rachmaninov, Rainer Maria Rilke, Lev Nikolajevič Tolstoj. Dedko Tolstého portrétoval, robil mu tiež ilustrácie k Vzkrieseniu, a ten mu priebežne nosil domov rukopisy kapitol, ktoré dopísal. Otecko spomínal, že keď mal tri roky, v noci sa zobudil, mama ho vzala na ruky a priniesla do salónu, kde medzi hosťami sedel Tolstoj i Skriabin. Od toho nočného prebudenia vraj mal pocit, že jeho detské vedomie sa zmenilo. Študoval som jeho korešpondenciu a vo viacerých listoch spomínal, ako veľmi ho ovplyvnilo, že od útleho detstva bol obklopený veľkými umelcami. Tvorili súčasť jeho života. A on to vnímal úplne prirodzene, akože to tak má byť.
Vaša mama Jevgenia Lurieová bola maliarka. Ako sa znášali dvaja umelci pod jednou strechou?
Obaja boli tvoriví ľudia, veľa pracovali. Mamička navyše študovala, písala diplomovku, maľovala absolventské práce. Žili sme v jednej izbe komunálneho bytu. Život dvoch umelcov v takých stiesnených pomeroch sa nemohol neprejaviť na ich ďalšom osude.
Bol to dôvod, prečo sa rozišli?
Určite to zohralo svoju rolu. Niekto z nich sa vždy musel uskromniť, ustúpiť vo svojej umeleckej práci. Nanosiť vodu, zakúriť, starať sa o domácnosť. Mamička to ťažko znášala. Rozviedli sa, keď som mal sedem rokov. Otecko nás však často navštevoval, neprestal sa o nás starať.
Keď ste mali 11 rokov, otec vám v liste napísal: „Máš všetky predpoklady byť tým, kým by som chcel, aby si bol.“ Kým chcel, aby ste boli?
Mal zrejme na mysli to, aby som sa stal samostatným človekom, vzdelaným, poriadnym a aby som niečo dosiahol. A najmä, aby som si uchránil vnútornú slobodu. Tú považoval za úplne najdôležitejšiu.
Vo vašej rodine boli samí umelci, humanitne zameraní ľudia. Prečo ste sa vy rozhodli pre techniku?
Dnes je ťažké si aj predstaviť vtedajšie sovietske pomery. Svoju cestu som volil v najťažších časoch stalinského teroru. Išlo o to prežiť a nezradiť samého seba. Zostať si verný v situácii, keď nebolo možné hovoriť to, čo si človek skutočne myslel. Radil som sa s oteckom. A on povedal, že pri humanitnej špecializácii by som ťažko mohol žiť čestne. „Musel by si klamať. Majakovskij klamal a skončil tragicky,“ varoval ma. Bola to skrátka voľba podmienená zlou dobou.
Foto: Archív
Váš otec v tej zlej dobe písal básne. On nerobil kompromisy so svedomím?
Vždy sa usiloval o nezávislosť. Nikdy nebol otrokom ani nevoľníkom. Keď to inak nešlo, stíchol a živil sa prekladmi Shakespeara, Goetheho, Schillera.
Aký bol jeho vzťah k Stalinovi?
Najskôr sa v ňom snažil nájsť niečo kladné. Od tridsiatych rokov však o ňom už uvažoval len ako o krutom a strašnom človeku, typu despotu predkresťanskej éry. V stalinských časoch však nemalo zmysel obracať sa na niekoho iného ako na Stalina. Preto sa otecko u neho prihováral v prospech prenasledovaného básnika Osipa Mandeľštama, za Achmatovovú, jej muža i syna. Po vojne pochopil, že už ani na Stalina nemá význam obracať sa.
V roku 1937 váš otec našiel v sebe dosť odvahy na to, aby nepodpísal spoločný list spisovateľov žiadajúci trest smrti pre maršala Tuchačevského. Verejnosť sa to však nedozvedela. Prečo?
Áno, bolo to tak. Toho, čo zbieral podpisy, vyhodil, kričal za ním, že kto mu dal právo rozhodovať o životoch iných. Nepodpísal. Ale jeho podpis pod list sfalšovali a tak to aj vyšlo v Pravde. Hneď v ten deň si to išiel vyjasniť k predsedovi zväzu spisovateľov Vladimirovi Stavskému. Ten mu povedal: „Neviem, čo bude s tebou, keď podpis odvoláš, ale čo bude s nami, to viem. Tvoje meno spod listu jednoducho nevyškrtnem.“ Zavolal služobné auto, posadil doň otecka a dal ho odviezť na jeho daču v Peredelkine. Súčasne zavolal Zinaide Nikolajevnej, oteckovej druhej žene, aby ho nikam nepustila. A ona naňho naliehala, aby to kvôli rodine nechal tak. Zachránila ho pred istou záhubou.
Ako tú neslobodu a sklamania z nenaplnených sovietskych ideálov znášala citlivá duša básnika?
Otecko veľmi trpel. Svojou povahou nebol nijaký burič. To, čo sa dialo, prežíval s ťažkou vnútornou krízou. Bol zúfalý a rovnako ako Vladimir Majakovskij sa potácal na pokraji samovraždy. V poslednej kapitole Glejtu písal nielen o Majakovskom, ale aj o svojom zúfalstve. Ak si vtedy vybral život namiesto smrti, tak len preto, že ešte mnohé chcel povedať. Cítil, že sa v ňom stále skrývajú obrovské tvorivé sily. Žiadal povolenie, aby sa na čas mohol vysťahovať do zahraničia. Písal si o tom s francúzskym spisovateľom Romainom Rollandom aj s Maximom Gorkým. Mňa aj mamu úrady pustili, ale oteckovi, ktorého rodičia žili v Nemecku, povolenie nedali. Gorkij napísal Genrichovi Jagodovi, vtedajšiemu šéfovi štátnej bezpečnosti, že ho netreba púšťať, lebo by to mohlo mať naňho nedobrý vplyv.
Váš otec sa preslávil predovšetkým ako básnik. Prečo potom považoval za svoje životné dielo román?
Dávno sa chystal napísať veľkú prózu. Ale okolnosti pred vojnou mu to nedovolili. Po víťazstve nad Hitlerom, ktoré považoval za skutočný zázrak, sa rozhodol vydať zo seba všetky nahromadené emócie, vyrozprávať svoje chápanie života.
Vedeli ste, na čom pracuje? Dával vám Doktora Živaga priebežne čítať?
Bola to titanská práca. Robil na nej desať rokov. Nemohli sme o tom nevedieť. Dával mi čítať rukopisy dokončených kapitol. Hltal som ich jedným dychom. Mal som pocit, že je to niečo úplne nové, niečo, čo tu ešte nebolo.
Nebolo, lebo porušil čiernobielu šablónu pri písaní o boľševickej revolúcii a občianskej vojne. Román dopísal v roku 1956, čo už bol začiatok chruščovovského odmäku. Veril, že mu ho vydajú v Sovietskom zväze?
Zo začiatku veril. Začali sa objavovať knihy, ktoré predtým nemohli vyjsť. Ale hneď po tom, čo román odovzdal na posúdenie do literárneho časopisu, prišli maďarské udalosti, zásah sovietskych tankov v Budapešti. A zrazu bolo po odmäku a po všetkých nádejach.
V Sovietskom zväze Živaga zakázali. Prepašovaný rukopis vydali v roku 1957 Taliani. Román začal žiť svojím životom a jeho tvorcu čakala krížová cesta…
Bola to tortúra. Ale otecko bol na to pripravený. Tvorba bola pre neho viac ako sám život.
Škandál okolo Doktora Živaga mu zrejme skrátil život?
Áno, otecko tu mohol byť podstatne dlhšie. Bol na to takpovediac biologicky naprogramovaný. Jeho všetci traja súrodenci sa dožili vysokého veku – 87, 89 a 93 rokov. On zomrel v máji 1960; mal sedemdesiat. V každom prípade bol ešte krátko predtým plný síl. A bolo strašné sledovať, ako z neho život za pol druha mesiaca vyprchal. To nemohla byť náhoda. Skoncovala s ním rakovina, ale aj lekári chorobu spájali s tým strašným napätím, ktorým si musel prejsť. Za jeho životné dielo ho uštvali. Vlastne ho zabili.
V roku 1958 mu Nobelov výbor prisúdil cenu za literatúru. Potešilo ho to, alebo sa hneď zľakol dôsledkov?
Potešilo. Aj sme si v prvej chvíli mysleli, že toto vysoké ocenenie uvoľní domáci zákaz ako bezvýznamnú malichernosť. Otecko hneď poslal do Štokholmu ďakovný telegram: „Som nekonečne vďačný, dojatý, hrdý, prekvapený, zmätený.“
O štyri dni však poslal nový telegram…
Áno, písal: „Vzhľadom na význam, aký dostala mne prisúdená cena v spoločnosti, ku ktorej patrím, považujem za nevyhnutné vzdať sa jej a prosím, aby ste moje dobrovoľné zrieknutie sa nepovažovali za urážku.“
Zriekol sa ceny skutočne dobrovoľne?
Asi tak dobrovoľne, ako to pred ním spravili nemeckí vedci za Hitlera. Bolo to jasne pod nátlakom. Ocenenie si vážil a chcel ho prevziať. Uznal to aj Nobelov výbor, ktorý mi v roku 1989 oteckovu cenu odovzdal.
Prečo ustúpil?
Spravil to zo strachu o svojich blízkych.
Bál sa o svoju múzu, Oľgu Ivinskú, predobraz Lary z Doktora Živaga?
Ona to považovala za prejav jeho lásky k nej. Oľga Vsevolodovna už predtým bola štyri roky v trestaneckom tábore, kde potratila ich spoločné dieťa. Veľmi sa bála ďalšieho prenasledovania. Chcela ho zachrániť a dotlačila ho k tomu, čo by inak nespravil. Povedala mu: „Tebe sa nič nestane, ale po mne pozbieraš len kosti.“
Po jeho smrti ju skutočne zatkli.
Áno, obvinili ju, že nelegálne prijala zo Západu honorár za knihu. Odsedela si ďalšie štyri roky. Bola to krutá pomsta vtedajšej štátnej moci.
Ako sa podarilo prepašovať rukopis Doktora Živaga na Západ?
Preniesol ho jeden taliansky komunistický novinár. Odovzdal ho milánskemu vydavateľovi Giangiacomovi Feltrinellimu. Bol to zvláštny človek. Krajne ľavicový revolucionár, dobrodruh. V sedemdesiatych rokoch Feltrinelli zahynul pri pokuse vyhodiť do vzduchu elektrický stožiar. Keď vydal Doktora Živaga, mal pocit, že robí veľkú službu kultúre a že na tom súčasne zarobí veľké peniaze. Jeho syn Carlo stále vedie firmu, má na Doktora Živaga celosvetové vydavateľské práva s výnimkou Ruska.
V Sovietskom zväze vyšiel Doktor Živago až za perestrojky v roku 1988. V ruštine ho však už predtým vydali na Západe, lebo podmienkou udelenia Nobelovej ceny vraj bolo, aby dielo vyšlo v origináli.
Nie, to sú výmysly. To tvrdí vo svojej knihe publicista Ivan Tolstoj, ale nemá pravdu. O to, aby vyšla kniha v ruštine, sa zasadzovali oteckovi priatelia vo Francúzsku, najmä Albert Camus, ktorý Nobelovu cenu dostal rok predtým a sám ho navrhol na ocenenie. Nobelov výbor takúto podmienku nemal. Mal som možnosť nahliadnuť do jeho dokumentov, kde je to čierne na bielom. Cenu mohli oteckovi pririeknuť aj bez toho, aby román vyšiel v ruštine. Na svete vtedy už bolo talianske aj francúzske vydanie a to úplne stačilo. Napokon, cenu, na ktorú bol predtým už šesťkrát nominovaný, nedostal len za román. V zdôvodnení sa písalo, že mu ju udeľujú za lyrickú tvorbu, ako aj za pokračovanie v tradícii veľkej ruskej prózy.
Takže nie je pravda ani to, čo píše Ivan Tolstoj, odvolávajúci sa na západné archívy, že o prvé ruské vydanie Živaga sa zaslúžila CIA?
Jej agenti vraj na dve hodiny zdržali odlet lietadla z Malty a za ten čas vybrali z batožiny jedného z cestujúcich rukopis a narobili z neho fotokópie? Neviem, ako sa to udialo. Ale ak sa CIA skutočne postarala o prvé ruské vydanie, tak otecko o tom nemal ani tušenia a na rozhodnutie Nobelovho výboru to nemalo vplyv.
Bol si váš otec vedomý, že jeho Doktora Živaga môže Západ použiť ako ideologickú zbraň?
Nie, v tom románe nie je nijaká ideologická zbraň. To je dielo veľkej tvorivej mysle a ten, kto ho nazve zbraňou, nepochopil, ako ďaleko má skutočné umenie od nízkej politickej účelnosti.
Takže nesúhlasíte s pomerne častým hodnotením, že je to antisovietsky a antikomunistický román?
A potom čím je dielo Tolstého, Dostojevského, Puškina?! Veľká literatúra neslúži politike. To politika sa snaží z literatúry spraviť svoju slúžku, ale vďaka Bohu, hoci neraz kaličí osudy umelcov, nie vždy sa jej to podarí. Doktor Živago je slobodné slovo. A slobodné slovo v neslobodnej spoločnosti vyznieva ako protest.
Ako mohol Kremeľ potrestať vášho otca za Doktora Živaga?
Predvolali ho na generálnu prokuratúru a strašili žalobou za vlastizradu. Reálne mu hrozilo odobratie občianstva a násilné vysídlenie do cudziny. Ten scenár, ktorý mal zastrašiť všetkých slobodomyseľných intelektuálov, existoval. Neuskutočnil sa len preto, že zo sveta sa ozvali na podporu otecka mnohé významné osobnosti. Nikitovi Chruščovovi dohováral aj indický premiér Džavaharlál Néhrú. Keď už bol tlak príliš silný, sovietske veľvyslanectvá dostali za úlohu upokojiť medzinárodnú verejnosť ubezpečením, že život, sloboda a majetok Pasternaka zostanú nedotknuté. Scenár pripravený pre otecka dohrali do konca až neskôr – s Alexandrom Solženicynom. Zatkli ho a vyhnali za hranice Sovietskeho zväzu.
Solženicynov prípad priamo zasiahol aj do vášho života, však?
So Solženicynovcami sme boli rodinní priatelia. Niekoľko mesiacov po tom, čo ho v roku 1974 zbavili občianstva a deportovali, vyprevádzal som na letisko jeho príbuzných, ktorí leteli za ním. Za trest som prišiel o miesto docenta v technickom inštitúte. Chceli mi uškodiť, ale vlastne mi veľmi pomohli. Život mi to zmenilo k lepšiemu. Odvtedy sa môžem naplno venovať pozostalosti po mojom otcovi.
Foto: Archív
Jevgenij Pasternak
10. februára 1890
- v umeleckej rodine židovského pôvodu sa v Moskve narodil jeho otec, budúci spisovateľ Boris Pasternak
1922 – sobáš Borisa Pasternaka s maliarkou Jevgeniou Lurieovou
23. septembra 1923 – Narodil sa v Moskve, s rodičmi žil v jednej izbe komunálneho bytu
1931 – rodičia sa rozviedli, on zostal u matky, Boris Pasternak sa o nich neprestal starať
1940 - na otcovu radu si zvolil technický smer štúdia. Pracoval ako mechanik v armáde, neskôr prednášal na technickom inštitúte
1958 – jeho otec pod tlakom Kremľa odmietol Nobelovu cenu
30. mája 1960 – Boris Pasternak zomrel v prímoskovskom Peredelkine, Jevgenij sa s manželkou Jelenou začína starať o literárnu pozostalosť
1975 - za pomoc rodine spisovateľa Solženicyna ho prepustili z technického inštitútu, odvtedy sa naplno venuje literárnej vede
1989 – prevzal v Štokholme otcovu Nobelovu cenu
2005 – S manželkou pripravil na vydanie 11-zväzkové súborné dielo Pasternaka