Amerika dala Slovákovi slobodu vo vede, odmenil sa jej miliónmi

Ako dieťa prežil holokaust, ako nádejný vedec emigroval do USA a za novú šancu, ktorú mu v roku 1964 poskytla Newyorská univerzita, sa jej neskôr rozprávkovo odmenil. Ján Vilček daroval tamojšej lekárskej fakulte príjem z licenčných poplatkov, čo mu patrili ako odborníkovi, ktorý pomohol vyvinúť liek proti artritíde.

19.03.2010 16:59, aktualizované: 23:27
Ján Vilček Foto:
Ján Vilček.

Narodili ste sa v roku 1933 v Bratislave. Čo sa pre vás ako dieťa židovského pôvodu zmenilo po vzniku slovenského štátu?
S rodičmi som sa musel presťahovať do iného bytu a potom do ďalšieho. V obidvoch prípadoch to boli zakaždým horšie podmienky. Nemohol som ďalej chodiť do základnej školy. Po prijatí protižidovských zákonov ma rodičia dokonca radšej umiestnili do sirotinca, lebo sa báli o život svojho jediného dieťaťa. Priznám sa, že ako chlapec som si poriadne neuvedomoval vážnosť situácie, pre otecka a mamičku to bolo oveľa horšie.

Koľko času ste prežili v sirotinci?
Bol som v ňom v období 1941 – 1943. Rodičia mali počas holokaustu šťastie. Matka pracovala ako očná lekárka a keďže ľudí v tomto povolaní veľa nebolo, režim jej umožniť vykonávať prax, ale s tým, že v roku 1943 ju poslali do Prievidze. Odišli sme tam spolu, v novom bydlisku sme zotrvali do septembra 1944. Dlho sme nevedeli, čo je s otcom. Zapojil sa do Povstania, po jeho potlačení prenikol cez front k Červenej armáde.

Čo nasledovalo po vypuknutí SNP?
Po potlačení Povstania sme hľadali úkryt. Takmer štyri týždne sme sa skrývali na lazoch vo Valašskej Belej. Začali sa však ozývať prestrelky medzi partizánmi a nemeckou armádou. Pobrali sme sa preto do inej dediny.

Kam?
Do Nitrianskeho Rudna, kde nás skrývala jedna rodina. Nesmierne statočná. Poskytla nám strechu nad hlavou až do príchodu sovietskej armády na jar 1945.

Izrael oceňuje nezištných záchrancov Židov počas holokaustu poctou Spravodlivý medzi národmi. Platí to aj o tejto rodine?
Žiaľ, nie. Snažil som sa o to, ale na ocenenie sa vyžaduje rozsiahla dokumentácia vrátane fotografií, čo som nemal. Zostal som však vďačne až doteraz v styku s potomkami manželského páru, ktorý nám poskytol útočisko.

Pomáhali vám nezištne?
Áno. Spočiatku sme im platili niečo na stravu a keď sa nám zdroje vyčerpali, skrývali nás naďalej. Nezištne dlhé mesiace.

Stratili ste veľa majetku počas vojny?
Rodičia neboli bohatí. Mama lekárka, otec zamestnanec jednej firmy. Nevlastnili továreň ani obchod. Na začiatku vojny si skryli u známych trochu zlata a šperkov, po roku 1945 dostali časť cenností späť. Pre nás bolo podstatné, že sme hrôzy vojny prežili. Žiaľ, moja stará mama zahynula v koncentráku, rovnako mnohí ďalší príbuzní.

Po vojne veľa Židov emigrovalo do Izraela. Prečo ste zostali vo vlasti?
My sme nikdy neboli nábožní Židia, preto nás to do Izraela neťahalo.

Dvadsať rokov po vojne ste však Bratislavu vymenili za zahraničie.
Emigroval som s manželkou do USA. Bol som vtedy čerstvý tridsiatnik a vedel som, že v podmienkach, aké mal výskum v Československu, nemôžem napredovať. Jedine vo vyspelom štáte. Dôvodom emigrácie nebola len politická situácia, ale najmä relatívne obmedzené možnosťami, ktoré som mal ako vedec s medicínskym vzdelaním.

Ako sa vám podarilo emigrovať?
Do Viedne som odišiel s manželkou na súkromnú návštevu s plánom nevrátiť sa už domov. Presunuli sme sa do Nemecka, kde sme požiadali o americké víza, ktoré sa v tom čase dali získať pre ľudí s univerzitným vzdelaním celkom ľahko.

Začiatky v USA ste mali ťažké?
Nie, mal som šťastie. Ako sme čakali na víza, kontaktoval som svojich známych vedcov v Spojených štátoch. Keď sme prišli, mal som až tri pracovné ponuky. Vybral som si zamestnanie na Newyorskej univerzite, na ktorej pôsobím až doteraz. Moja výhoda spočívala aj v tom, že USA vtedy veľa peňazí investovali do vedy – bolo to v období po tom, čo Sovietsky zväz vypustil Sputnik, a Američania v rámci súperenia dvoch mocností chápali, že treba nalievať doláre do rôznych oblastí výskumu. Na univerzite som získal miesto asistenta profesora, čo sa dá prirovnať k postu docenta.

Na univerzite ste sa preslávili výskumom, ktorý viedol k výrobe lieku proti artritíde. Bola to náročná cesta k úspechu?
Liek sa používa aj pri ďalších šiestich zápalových ochoreniach. Vývoj bol určitým pokračovaním bádania, ktoré som začal ako vedecký ašpirant v Bratislave, keďže som sa zaujímal o látky, čo sa vytvárajú v organizme pri infekciách. Jedna sa volá interferón. V tejto oblasti som pokračoval v New Yorku. Liek, ktorý som pomohol vyvinúť, potláča činnosť látky zvanej TNF, ktorá patrí do rovnakej skupiny ako interferón. Nám sa podarilo vyvinúť protilátku proti TNF. Keď rátam, koľko času uplynulo od myšlienky až po schválenie lieku americkým štátnym zdravotníckym úradom, bolo to takmer pätnásť rokov.

S liekom sa spája váš obrovský dar pre Lekársku fakultu Newyorskej univerzity.
Ak sa v praxi uplatní nejaký vynález dosiahnutý na univerzite, má nárok na licenčné poplatky. Časť patrí univerzite, časť sa rozdelí medzi členov výskumného tímu. Ja som nepodpísal nijaký šek, ale univerzite som daroval väčšinu môjho podielu na licenčných poplatkoch. Hodnotu daru odhadli na 105 miliónov dolárov (77,5 milióna eur podľa aktuálneho prepočtu, pozn. red.). Rozhodol som sa týmto spôsobom odvďačiť univerzite za to, že mi umožnila venovať sa na jej pôde bádaniu. Poplatky z licencie by jej mali plynúť ešte päť alebo šesť rokov, presná suma sa teda nevie, ale spomínaný odhad uvádza 105 miliónov.

Na zozname nositeľov Nobelovej ceny za chémiu, medicínu aj fyziku prevládajú vedci z USA. Prečo sa im tak úžasne darí?
Príčin je viacero, ale hlavný dôvod spočíva v americkom univerzitnom systéme. Vyznačuje sa odlišnosťami od Európy. Možno v súčasnosti už nie tak výrazne, ale jednoznačne pred dvadsiatimi či tridsiatimi rokmi. V USA sa totiž poskytuje mladším vedcom oveľa väčšia nezávislosť a sloboda.

Bol to aj váš prípad?
Áno, mal som 31 rokov. Mohol som si založiť vlastné laboratórium. Určil som si svoj výskumný program, čo by v tej dobe asi v Európe nebolo možné – starší profesor ako šéf katedry by zrejme chcel hovoriť do toho, čo mladší kolega mieni robiť. Treba doplniť, že v čase mojej emigrácie boli v USA väčšie zdroje na výskum ako v iných častiach sveta. Doba sa však zmenila a západná Európa, Japonsko alebo Čína investujú do vedy porovnateľne.

Vedecký pokrok je taký, že už sa dokonca píše, že deti, čo sa teraz rodia, budú mať možno priemernú dĺžku života 100 rokov. Je to reálne?
Nie je to vylúčené, ale netrúfam si robiť podobné odhady. Tendencia však k tomu smeruje, životnosť človeka sa jasne predlžuje.

Boj proti rakovine a AIDS stojí obrovské peniaze. Prečo vedci dosiaľ úplne nedobehli tieto zákerné ochorenia?
Pravdepodobne sa nikdy nebudú dať vyliečiť všetky choroby, ale vidíme výrazný pokrok. Veď aids znamenal pred pätnástimi rokmi fakticky rozsudok smrti, ale teraz sa vírus už dá kontrolovať, hoci nie odstrániť. Platí to aj o niektorých typoch rakoviny, pokrok v tomto smere je pomalý, ale hlavné je, že je aspoň postupný.

Bude sa raz dať pacient vyliečiť v pokročilom štádiu rakoviny, a nie iba chemoterapiou mu o niekoľko mesiacov predĺžiť jeho umieranie?
Netuším, nechcem byť prorokom. Dôležité pre ľudí musí teraz byť, aby sme rakovinu diagnostikovali v ranom štádiu, pretože potom máme veľkú šancu dôrazne proti ochoreniu zasiahnuť.

Väčšinu živote ste prežili v USA, ale tri desaťročia patria spomienkam na rodnú krajinu. Ste skôr Američan alebo Slovák?
Najlepšie sa cítim doma, čo znamená, že v New Yorku. Spojené štáty sú totiž ešte stále pre mňa široký pojem, lebo sa rozprestierajú na obrovskom území. Čiže nemôžem povedať, že sa cítim ako stopercentný Američan. Preto ešte raz kladiem dôraz na New York. Zároveň je príjemné byť v rodnej Bratislave a pozorovať, ako sa mení k lepšiemu. Stáva sa moderným svetovým mestom a pritom si zachováva čriepky čara, ktoré si pamätám z mladosti.

Ján Vilček (76)

Pochádza z Bratislavy, kde vyštudoval medicínu. Pôsobil vo Virologickom ústave Československej akadémie vied. Po emigrácii do USA sa zamestnal na Newyorskej univerzite, kde pracuje doteraz. S manželkou Maricou založil Nadáciu Vilček, ktorá zvyšuje povedomie o prínose prisťahovalcov v oblasti umenia a vedy. Každoročne udeľuje ceny v hodnote v prepočte 110-tisíc eur (3,3 milióna Sk). Vilček sa podieľal na vývoji lieku proti artritíde. Väčšinu z príjmov súvisiacich s objavom daroval lekárskej fakulte v New Yorku.

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
debata chyba