„Vzhľadom na to, že všetci sú nenapraviteľnými nepriateľmi sovietskej vlády, NKVD považuje za nevyhnutné udeliť im najvyšší trest – zastrelenie,“ napísal v roku 1940 šéf vtedajšej sovietskej tajnej služby NKVD Lavrentij Berija Stalinovi. Ten spoločne s ostatnými členmi politbyra rozkaz na masovú vraždu podpísal.
Státisíce poľských vojakov padli do zajatia po tom, čo si v rámci paktu Molotov – Ribbentrop nacistické Nemecko a Sovietsky zväz rozdelili Poľsko. Kým väčšinu vojakov Sovieti prepustili, dôstojníkov, policajtov, statkárov, právnikov a ďalších členov poľskej inteligencie previezli do táborov na území Ruska, Bieloruska a Ukrajiny.
Na základe Stalinovho rozkazu sa začali popravy – spolu zahynulo 22-tisíc Poliakov. Štyritisíc z nich skončilo v masovom hrobe v Katynskom lese.
Mŕtvoly ako prví objavili Nemci, ktorí počas invázie do Sovietskeho zväzu rýchlo obsadili jeho západnú časť. Berlín sa s nálezom netajil, videl v ňom možnosť obrátiť verejnú mienku sveta proti boľševickému nepriateľovi. Iróniou osudu však svet k nemeckým vyhláseniam pristupoval opatrne a považoval ich za časť nacistickej propagandy. Moskva vraždy poprela a zodpovednosť za smrť tisícov Poliakov pripísala, naopak, nacistickým vojskám.
Pravda sa začala vynárať ešte počas druhej svetovej vojny – medzinárodná komisia vyslaná Nemeckom predložila dôkazy o tom, že k masakre došlo ešte pred nemeckým vpádom. Aj norimberský tribunál po vojne odmietol zaradiť katynskú masakru medzi nacistické zločiny.
Sovietsky zväz však trval na svojej verzii až do roku 1990 a robil všetko pre to, aby dôkazy o svojej vine zakryl. V niektorých prípadoch to zašlo až tak ďaleko, že Sovieti vymazávali Katyň z atlasov. Vinu stalinistického Sovietskeho zväzu priznal až po polstoročí generálny tajomník ÚV KSSZ Michail Gorbačov.