Osud Poliakov je pohnutý. A Katyň sa v ňom vyníma

Historická pamäť v Poľsku je živá a záujem Poliakov o ich minulosť je oveľa väčší ako u Slovákov, tvrdí historik Dušan Segeš, ktorý sa venuje histórii Poľska v 20. storočí. Podľa neho to vyplýva aj z množstva tragédií, ktoré sprevádzali najnovšie dejiny našich severných susedov.

17.04.2010 16:10
Dušan Segeš Foto:
Historik Dušan Segeš
debata (79)

V súvislosti s katastrofou vládneho špeciálu pri Smolensku píše poľská tlač o „druhej Katyni“. Čo si myslíte o tomto prirovnaní?
To sa dá napísať len v prípade, ak berieme Katyň ako symbol tragédie poľského národa. Tu sa však porovnania končia, lebo obe nešťastia sa zásadne líšia. Kým v prvom prípade to bola masová vražda, v druhom prípade je príčinou letecká havária.

Mnohí publicisti však upozorňujú, že Poľsko vtedy i teraz prišlo o časť elity.
To je pravda, ale aj tu narážame na otázku škály, počtov obetí, a tie sú neporovnateľné. Navyše sú podstatne rozdielne okolnosti oboch tragédií. Sám vidím historickú paralelu skôr medzi leteckými nešťastiami, ktoré postihli Lecha Kaczyńského a poľského exilového premiéra generála Władysława Sikorského, ktorý zahynul pri Gibraltári v júli 1943. Táto paralela je daná i rozhodnutím pochovať Kaczyńského v krypte na hrade Wawel. Tam je totiž pochovaný aj Sikorski, ktorého v roku 1993 exhumovali a z Veľkej Británie previezli do vlasti.

Je Katyň skutočne najväčšou poľskou tragédiou v 20. storočí?
Určite patrí na popredné miesto v historickej pamäti dnešných Poliakov. Iste k tomu prispel i rovnomenný film režiséra Andrzeja Wajdu. Stále je to pre nich stigmatizujúca téma, čo súvisí s doterajším prístupom najskôr sovietskej a potom i ruskej strany k tragédii a jej vyšetrovaniu. Najprv klamstvo, potom zapieranie, v roku 1990 ospravedlne­nie, potom, za prezidentúry Putina, opäť akýsi krok späť. Naďalej nie sú sprístupnené všetky archívne dokumenty. Dúfam, že postoj ruskej strany sa pod dojmom najnovších udalostí bude meniť.

Poliakov však sprevádzali v minulom storočí mnohé tragické udalosti, svojím rozsahom a počtom obetí oveľa väčšie ako katynská.
Iste, stačí spomenúť rok 1939 a napadnutie Poľska alebo Varšavské povstanie v roku 1944.

Mali vari Poliaci v najnovších dejinách tragickejší osud ako iné, okolité národy?
Všetko závisí od toho, s čím to porovnávame. V 20. storočí mal poľský národ naozaj pohnutý osud, zrejme viac pohnutý ako iné národy. Zoberme si hoci len 2. svetovú vojnu, okupáciu Poľska, rozsah strát na ľudských životoch, ale tiež zložitý proces konštituovania hraníc druhej Poľskej republiky v rokoch 1918 – 1921, ktorý sprevádzala poľsko-boľševická vojna i konflikty s Nemeckom. Hranice Poľska sa zásadne zmenili po 2. svetovej vojne, čo ovplyvnilo životy miliónov Poliakov.

Ako sa to mohlo stať?
V dôsledku politiky veľmocí prišlo Poľsko o svoju demokratickú vládu a postihli ho veľké územné zmeny. Briti i Američania ponechali Stalinovi voľnú ruku a opustili poľskú exilovú vládu. Nie náhodou vtedajší poľský diplomat Jan Ciechanowski nazval svoje spomienky Zradený spojenec.

Katyň má však v tejto reťazi národných nešťastí a tragédií predsa len osobitné miesto. Niektorí poľskí historici a politici hovoria v tejto súvislosti o genocíde. Podľa vás oprávnene?
Pojem genocídy presne definuje medzinárodné právo ako akt, ktorý má za cieľ čiastočne alebo úplne zničiť národnú, etnickú, náboženskú či rasovú skupinu. Otázne je, či Katyň možno prirovnať ku genocíde, alebo charakterizovať ako genocídu. Nie som právnik a ako historik sa obmedzím na prezentovanie dvoch právnych stanovísk ku katynskému masakru. Prvé je poľské: V roku 2004 začal tamojší Ústav pamäti národa vyšetrovanie, ktoré dodnes trvá. Východiskovou tézou vyšetrovania je, že to bol zločin proti ľudskosti, čiže genocída, lebo ho motivoval výber obetí na základe príslušnosti k spoločenskej triede i poľskému národu. To vraždenie bolo metodické, systematické a malo masový charakter.

Ruské stanovisko je iné.
Iste. Najvyšší vojenský súd Ruskej federácie uzavrel v roku 2005 vyšetrovanie konštatovaním, že išlo o trestný čin z obdobia druhej svetovej vojny, ale že nemal charakter exterminácie, čiže vyhubenia poľského národa. A tak je tento zločin premlčaný. Myslím si, že hlavným motívom takéhoto rozhodnutia sú obavy ruskej strany z ďalších krokov.

Akých?
Ak by masaker v Katyni vyhlásili za zločin proti ľudskosti, môže poľská strana žiadať odškodnenie a malo by to zrejme aj ďalšie dôsledky. Pravdepodobne aj preto je 116 zväzkov dokumentov, ktoré boli predmetom vyšetrovania v Ruskej federácii, naďalej utajených.

O čo vlastne išlo Stalinovi v prípade katynského masakru? Skutočne sa chcel pomstiť za prehratú vojnu boľševikov proti Poľsku v roku 1920 a za údajné vyvraždenie 100-tisíc zajatcov Poliakmi, ako tvrdia niektorí ruskí publicisti a politici?
Túto myšlienkovú konštrukciu považujem za absurdnú. Má však jasný cieľ a zohráva úlohu v radoch tých, ktorí popierajú zodpovednosť ZSSR za katynský masaker. Treba si povedať, že počas poľsko-boľševickej vojny v rokoch 1919 – 1920 zajali Poliaci okolo 80-tisíc krasnoarmejcov. Historické výskumy hovoria o tom, že v zajateckých táboroch na území Poľska zahynulo 16– až 18-tisíc vojakov. Najčastejšou príčinou smrti boli epidémie, hlavne chrípka a týfus. Tábory boli preplnené a podmienky v nich nevyhovujúce. Podobný osud však vtedy postihol približne rovnaký počet poľských zajatcov v táboroch boľševikov. Porovnávať možno len porovnateľné: v Katyni poľských zajatcov cielene vraždili komandá NKVD.

Zlo plodí zlo, to pripúšťa aj ruská strana odvolávajúc sa na pakt Ribbentrop – Molotov, ktorý viedol k deleniu Poľska a potom i k zajatiu poľských dôstojníkov a ich popravám. Jedným dychom však dodáva, že s Hitlerom sa najprv dohodlo Poľsko a Stalinovi potom nič iné ani neostávalo. Čo vy na to?
Táto pomýlená argumentácia ide ešte ďalej. Až k tvrdeniu, že Poľsko údajne bolo prvým spojencom Hitlera. Deklaráciu o neútočení podpísalo Poľsko s Nemeckom v januári 1934. Treba si však uvedomiť, že Piłsudski sa odhodlal na ten krok až potom, keď Francúzsko nereagovalo na jeho tajný plán preventívnej vojny proti Nemecku. Poľsko sa potom rozhodlo susedské vzťahy s treťou ríšou riešiť samo. Deklarácia však nemala žiadne tajné klauzuly, na rozdiel od paktu Ribbentrop – Molotov. A už vôbec nie také, ktoré by obsahovali územné nároky voči tretiemu štátu.

Mala Varšava v tom čase aj dohovor o neútočení s Moskvou?
Samozrejme, a uzavrela ho už v roku 1932, čo niektorí ruskí historici zabúdajú akosi pripomenúť. Poliaci dodnes tvrdia, že Sovieti okupovaním východných území Poľska v roku 1939 porušili ustanovenia tohto dohovoru.

Vzniká otázka, či Stalin nezamýšľal pripojiť postupne všetko poľské územie k Sovietskemu zväzu.
Stalinovi išlo po roku 1939 najmä o to, aby si zachoval územia, ktorých sa silou zmocnil v zmysle paktu Ribbentrop – Molotov. Po skončení vojny si ich aj ponechal a na zvyšku územia nastolil režim lojálny Moskve.

Minulosť naďalej zaťažuje poľsko-ruské vzťahy. Už ste naznačili, že práve teraz by sa mohli začať zlepšovať. Čo zakladá tento predpoklad?
Sami Poliaci hovoria, že vzniká priaznivá situácia pre isté historické zmierenie. Ak hovoríme o Katyni, jedným z predpokladov je sprístupnenie utajených dokumentov z ruských archívov a právna rehabilitácia obetí katynského masakru ruskou stranou.

A potrestanie vinníkov?
To je ďalšia otázka. Doterajšie žiadosti Poliakov o potrestanie konkrétnych osôb zodpovedných za vraždy narážali na silný odpor ruskej strany. Bez toho, aby som predbiehal udalosti, dokážem si predstaviť kompromisné riešenie na politickej úrovni.

O Poliakoch sa hovorí, že majú osobitný vzťah k svojej minulosti, že sú veľkí patrioti a na krivdy nezabúdajú. Máte s nimi podobnú skúsenosť?
Prežil som v Poľsku sedem rokov, a tak môžem potvrdiť, že historická pamäť je tam veľmi živá. Záujem o históriu je väčší ako na Slovensku, a to sa týka aj udalostí, ktoré sa odohrali pred 70 rokmi. Emotívnejší postoj Poliakov k ich dejinám vyplýva aj z tragédií, ktoré ich postihli v uplynulom storočí.

Nepríjemné udalosti sa vyskytli aj v histórii slovensko-poľských vzťahov, pred druhou svetovou vojnou i po nej. Niektoré boli spojené s územnými nárokmi. Sú však historickou záťažou?
Nie, lebo okolo nich nie je toľko emócií. Neznamená to však, že by územné spory nezohrali v slovensko-poľských vzťahoch nijakú úlohu. Isté emócie vnášajú interpretácie niektorých historikov, ktorí sa sústreďujú na regionálne aspekty a niekedy akoby zabúdali na celkový kontext dejín. Ostáva však skutočnosťou, že ani slovenským historikom sa do niektorých tém veľmi nechcelo. Prvá monografia o účasti slovenského štátu na vpáde do Poľska a rozpútaní druhej svetovej vojny vznikla až v roku 2006. Aj to už o niečom hovorí.

Ako vnímajú dávnu agresiu zo Slovenska súčasní Poliaci?
Registrujú ju v historickej pamäti. Ale bez emócií a nie je tam súčasťou politickej agendy.

Čo myslíte, začnú sa Slováci viac zaujímať o poľské dejiny a vôbec o Poľsko po tom, čo sa teraz stalo a v súvislosti s takým naliehavým pripomínaním Katyne?
S Poľskom máme toľko spoločného – spomeniem aspoň jazykovú blízkosť či katolicizmus – že by to bolo pochopiteľné. Sme susedia, ale napriek tomu akoby na oboch stranách chýbal hlbší záujem o sústavné a lepšie spoznávanie sa. Teraz na Slovensku stúpol záujem o Poľsko vďaka tragickej udalosti. Nebyť jej, nejeden Slovák by asi nepoznal meno poľského premiéra a zrejme ani prezidenta. Tento záujem však bude mať pravdepodobne iba chvíľkovú životnosť – ako každá aktualita. A neskôr sa všetko vráti do starých koľají.

Je to dobré alebo zlé?
V časoch informačného ,,pretlaku" je to normálne. Menší záujem bežných ľudí svedčí zároveň o tom, že medzi Poľskom a Slovenskom dnes neexistujú žiadne závažné sporné otázky. Na rozdiel napríklad od ,,horúcich" slovensko-maďarských vzťahov.

Historik Dušan Segeš

Pracuje ako samostatný vedecký pracovník Historického ústavu SAV v Bratislave. Zaoberá sa česko-slovensko-poľskými vzťahmi v medzivojnovom období a za 2. svetovej vojny a dejinami Poľska v 20. storočí. Po skončení štúdia histórie a germanistiky na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, absolvoval v roku 2004 postgraduálne magisterské štúdium v Inštitúte pre východnú Európu Varšavskej univerzity. V roku 2006 ukončil doktorandské štúdium. Je autorom monografie Dvojkríž v siločiarach Bieleho orla a spoluautorom a zostavovateľom publikácie Susedstvo v čase prelomových zmien.

Dušan Segeš
Historik Dušan Segeš Autor: Ľuboš Pilc
79 debata chyba