Stalin spadol z koňa, zaskočil ho Žukov

Salvy kaťuší prvý raz počula, keď to bola ešte supertajná zbraň. Najstaršia dcéra Georgija Žukova, maršala víťazstva, ako ho Rusi s vďakou volajú, prežívala s otcom jeho vrcholy i pády. Videla, ako má pod posteľou pre prípad zatknutia pripravený kufrík s čistou bielizňou. Bola aj pri jeho životnom triumfe, keď mu k nohám padali bojové zástavy porazených nemeckých vojsk. „Vyzeral ako bohatier,“ hovorí pre Pravdu Era Žukovová (81). „Tú jeho hviezdnu hodinu mám stále pred očami.“

Čo vám prvé napadne, keď počujete slovo víťazstvo?
Vidím pred sebou Červené námestie. Je 24. júna 1945, kremeľské zvony odbíjajú desať a spod Spasskej brány vycvála otecko na bielom koni. Keď som ho zbadala, vyrazilo mi dych. S maršalom Rokossovským vykonali prehliadku nastúpených jednotiek. Zaznelo mohutné hurá, až naskakovali zimomriavky. A potom vojaci hádzali na dlažbu pred mauzóleom nemecké bojové zástavy. To sa nedá zabudnúť.

Ako sa na túto slávu pripravoval maršal Žukov?
Mal trému. To, že mal prehliadku absolvovať v sedle, mu starosti nerobilo. Bol skúsený jazdec, v mladosti slúžil v kavalérii, neskôr sa jazde na koni venoval súťažne, veľa pretekov vyhral. Ale z toho, že po vyvrcholení prehliadky má prehovoriť z tribúny mauzólea, mal trocha obavy. Deň predtým sme si celá rodina, mama, ja a moja malá sestrička Ella, doma posadali a otec si pred nami svoje vystúpenie nacvičoval. Hovorili sme mu, kde má dať dôraz, kde zvýšiť hlas. On nás vždy poslúchol a keď s prípravou skončil, opýtal sa: „Tak ako?“ Bez slov sme mu zatlieskal a jemu odľahlo. So sestrou sme to veľmi prežívali. Stále sme si obzerali oteckovu slávnostnú uniformu. Visela čistučká, vyžehlená na operadle stoličky. So všetkými pripnutými vyznamenaniami bola neuveriteľne ťažká, sotva sme ju udržali. A hoci všetky rady sa dokonale blyšťali, s Ellou sme ich flanelovými handričkami dokola leštili. Ráno sme sa vybrali na Červené námestie. Pršalo, ale nik si to nevšímal. Mali sme povznesenú náladu. Nadchýnali sme sa a boli sme neuveriteľne hrdé na otecka. Vyzeral ako bohatier. Mal vtedy 48 rokov. Tú jeho hviezdnu hodinu mám stále pred očami.

Mnohí očakávali, že nastúpené vojsko bude vzdávať poctu hlavnému veliteľovi Stalinovi. Prečo táto česť napokon pripadla jeho zástupcovi maršalovi Žukovovi?
Áno, pôvodne sa tejto roly mal ujať Stalin. Otec bol v tom čase v Nemecku a prišiel iba niekoľko dní pred triumfálnou vojenskou prehliadkou. Pokiaľ viem, Stalin sa už pripravoval. Nacvičoval si aj jazdu na koni, ale neudržal sa v sedle, a tak sa toho vzdal. Aspoň tak to otcovi vysvetlil Stalinov syn Vasilij. A keď otec prišiel do Moskvy, Stalin mu povedal, že chce, aby prehliadku nastúpených jednotiek vykonal on. Lebo na víťazstve má veľký podiel, navyše je mladší a slúžil v jazdectve.

Foto: Archív Ery Žukovej

Žukov Najstaršia dcéra Georgija Žukova, maršala víťazstva, ako ho Rusi s vďakou volajú, prežívala s otcom jeho vrcholy i pády.

Stalin na Žukova nežiarlil?
Neškrelo ho, že ľudia o vašom otcovi hovorili ako o maršalovi víťazstva? Samozrejme, žiarlil. A čo je horšie, aj mu to zrátal. O víťazstvo sa Stalin nerád delil. Zásluhy chcel len pre seba. Nepáčilo sa mu, aký je otecko medzi ľuďmi obľúbený, že sa priatelí s americkým generálom Eisenhowerom aj s Angličanom Montgomerym, že v našej armáde má obrovský vplyv a spojenci si ho vážia. Preto ho odstavil na druhú koľaj. Keď sa otec vrátil z Nemecka, prevelili ho do menej významného odeského vojenského okruhu a potom ešte ďalej od centra, až na Ural. Svojím spôsobom to bolo vyhnanstvo. Otecka to čisto ľudsky muselo trápiť, ale novej úlohy sa ujal so cťou a zo zaostávajúcich vojenských okruhov spravil vzorové. Dôležité pre neho bolo, že sa mohol venovať tomu, čo u neho vždy stálo na prvom mieste – armáde.

Začiatok vojny ho zastihol na poste náčelníka generálneho štábu. Vedel, že vypukne?
Situácia bola veľmi vyhrotená. Myslím, že rátal s tým, že sa jej už dlhšie nebude dať vyhnúť.

Ako si spomínate na osudný 22. jún 1941?
Mala som dvanásť rokov. Boli letné prázdniny, ktoré sme trávili za Moskvou na dači v Archangeľskom. Tešila som sa, že ďalší deň pôjdem do divadla. Mala som lístky na operetu. Ale zrazu sa všetko zmenilo a už nič nebolo ako predtým. O tom, že vojna vypukla, som sa dozvedela o niečo skôr ako ostatní. Dni predtým boli napäté. Otec prichádzal iba zriedkakedy. V ten víkend sa konečne mal zastaviť. Ale nechodil. Mama sa znepokojovala, celú noc nespala. A ráno okolo piatej otec zavolal a oznámil tú tragickú správu. V rádiu to hlásili až napoludnie. Otec nás hneď poslal do bezpečia, do Kujbyševa, dnešnej Samary, kam boli evakuované rodiny straníckeho, štátneho i vojenského vedenia. Darmo sme modlikali, že chceme zostať v Moskve, trval na svojom. „Pre mňa je dôležité, aby bol tyl v poriadku,“ povedal a viac sa o tom nebavil.

Bol na vás prísny?
To by som nepovedala. Bol však viac ako len hlavou rodiny. U nás doma sme doslova pestovali jeho kult. Mama ho zbožňovala. Zoznámili sa začiatkom dvadsiatych rokov, ona bola učiteľka, on velil jednotke Červenej armády. A potom velil aj mame, ktorá nechala školu školou a stala sa štábnou pisárkou. Tak spolu putovali po frontoch občianskej vojny, on v sedle, ona na bričke. Do vojny sme otca všade nasledovali. Kočovali sme s ním po vojenských útvaroch, najskôr v Bielorusku a potom aj inde. Vystriedala som jedenásť škôl, do niektorých som chodila iba pár mesiacov. So sestrou sme otecka vždy poslúchali na slovo, hoci nikdy nás nijako netrestal. Usilovne sme sa učili, lebo sme vedeli, že mu dobrými známkami spravíme radosť. Bola som pyšná, keď som mala v žiackej knižke jeho podpis. Vzdelanie si veľmi cenil, lebo jemu, žiaľ, vysokoškolské vzdelanie nebolo dopriate. Vyučil sa za kožušníka a od devätnástich rokov bol vojakom. Svojim deťom chcel dopriať všestranný rozvoj. Chodila som do všetkých možných kurzov – od jazykovej školy cez hudobnú, strojopis až po krúžky šikovných rúk. Najradšej mal, keď sme si spolu zamuzicírovali – on s Ellou na harmonike a ja na akordeóne. Neviem si predstaviť nežnejšie milujúceho a starostlivejšieho otca. Obraz hrubého maršala, ako ho vykreslili vo viacerých filmoch a knihách, má ďaleko od pravdy.

Foto: Archív Ery Žukovej

Žukov Žukov na bielom koni. Armáda mu v júni 1945 vzdáva hold na Červenom námestí.

Takže jeho nemilosrdný prístup k vojakom, ktorých neraz posielal na smrť, je iba mýtus?
Také obvinenia ma veľmi bolia. Svojich vojakov si vážil. Pamätám sa, že v roku 1939, keď sme ho prišli navštíviť do Mongolska, kde jeho jednotky odrazili japonských agresorov, k sebe do domu pozýval zajesť si a vypiť čaj aj radových vojakov. Áno, počas Veľkej vlasteneckej vojny mala Červená armáda obrovské straty. Vo vojsku, ktorému velil otec, však neboli o nič vyššie ako pod inými veliteľmi. Tak skrátka vtedy bojovali všetci. V časoch, keď osud krajiny visel na vlásku, sa na obete nehľadelo. Hodnotiť to po šesťdesiatich piatich rokoch z dnešných mierových pozícií ako krutosť je jednoducho nespravodlivé.

Vaša sestra na vás raz prezradila, že hoci ste za vojny boli iba školáčka, chystali ste sa utiecť z Kujbyševa na front, kde ste sa chceli prihlásiť ako dobrovoľníčka. Je to pravda?
Každý, koho som poznala, chcel ísť na front. S kamarátkou Majou Voznesenskou, dcérou podpredsedu vlády, sme tiež dúfali, že by sme tam mohli byť užitočné a začali sme pripravovať útek. Už sme si na cestu sušili aj sucháre. Naše mamy však prípravy odhalili a plány nám zatrhli. Tak sme aspoň písali listy vojakom na front, chystali pre nich balíčky, posielali ručne pletené ponožky.

S otcom ste sa po vypuknutí vojny nevídali?
Prvý raz až koncom decembra 1941, krátko po tom, čo Červená armáda vytlačila Nemcov spod Moskvy. Mamu, mňa a vtedy ani nie päťročnú Ellu, ktorá vlani v auguste, chuderka, zomrela, dal dopraviť do Perchuškova, kde bol štáb frontu. Boli sme tam s ním tri dni, privítali sme spolu Nový rok 1942. Ubytovali nás v rovnakej budove, kde pracoval, v malej izbičke na štábe. Čakala nás tam vyzdobená jedlička a čokoládové cukríky, v tých časoch obrovská vzácnosť. Občas, keď mu to povinnosti dovolili, k nám otecko zabehol. Raz sme sa spolu poprechádzali aj vonku. Bolo mrazivo, ale slnečno a pekne, aj sme sa fotografovali. Potom išiel zase za povinnosťami, tak som vyšla von sama. Trocha som sa túlala až ma zrazu ohlušili akési salvy. Vojaci ma ihneď, samozrejme, zahnali dnu. Pýtala som sa, čo to bolo a povedali mi, že raketomet. Od otca som potom prvý raz počula o kaťuši.

Nebolo to nebezpečné letieť až do blízkosti frontu?
Bol to strašidelný let. Leteli sme v noci, v lietadle bola treskúca zima a tma. Ale tak sme už chceli vidieť otecka, že nám bolo jedno, ako sa k nemu dostaneme, len nech sme pri ňom. Za tých niekoľko mesiacov, čo sme ho nevideli, sa veľmi zmenil. Tvár mal od vyčerpania strhanú, popolavú. Spával iba tri-štyri hodiny denne. Usmieval sa však na nás tak ako predtým. Spoločné chvíle sme si naplno užili. Najbližšie sme ho mohli objať, až keď sme sa vrátili z Kujbyševa a on, keď bol v Moskve, sa na chvíľu občas zastavil doma.

Písal vám listy z frontu?
Písal, ale často to bolo iba zopár riadkov narýchlo napísaných modrou alebo červenou ceruzkou, akou sa kreslí do vojenských máp. Aj telefonoval. Pýtal sa, čo je doma nové a vždy aspoň stručne spomenul, aká je situácia na fronte. Zachovalo sa nám niekoľko listov. Z obliehaného Leningradu písal, že vojaci robia všetko pre to, aby prerazili nemecké obkľúčenie. Pamätám si aj list, v ktorom nám oznámil, že generála Vatutina smrteľne ranilo, a že on sa ponáhľa do jeho štábu, aby ho nahradil na čele prvého ukrajinského frontu.

Foto: Archív Ery Žukovej

Žukov Žukov v kruhu rodiny. Zľava dcéra Era a jej prvý manžel Jurij Vasilievskij, manželka Alexandra, vnučka Saša a dcéra Ella.

Ako dcéra maršala ste sledovali na mape vývoj na frontoch?
Nielen ja, všetci vtedy mali doma mapu a zapichovali červené vlajočky na čerstvo oslobodené miesta. Ja, samozrejme, tiež. Rádio sme mali stále zapnuté, žili sme tým, nič nebolo dôležitejšie, o to viac, že sme tam mali otca.

Ohlásil vám aj blížiaci sa koniec vojny?
Áno, v tom čase sme už boli z evakuácie dva roky späť v Moskve a otec niekedy začiatkom mája 1945, druhého alebo tretieho, telefonoval a povedal, že už doznievajú rozhodujúce boje a všetkým trom nám rad za radom blahoželal k víťazstvu. Neuveriteľne sme sa tešili. A potom prišiel Deň víťazstva a celá Moskva oslavovala v uliciach.

Po vojne váš otec zostal v Nemecku ako veliteľ okupačných vojsk.
Cez prázdniny v lete 1945 si nás na dva mesiace vzal k sebe. Poukazoval nám rôzne miesta, bývali sme najskôr vo vile na brehu Sprévy a potom tam, kde sa konala postupimská konferencia. Keď sa začal školský rok museli sme sa vrátiť domov. Otec tam zostal, a jeho neprajníci už začali pracovať na jeho odstavení. Lavrentij Berija, šéf štátnej bezpečnosti, mu tam nasadil agenta, plukovníka Serova, ktorý na otca a ľudí z jeho okolia fabrikoval kompromitujúce materiály. Postupne zatkli mnohých oteckových bojových druhov a nútili ich svedčiť proti nemu.

To bola takzvaná trofejná kauza?
Aj tá. A tiež, že si vraj pripisoval cudzie zásluhy vrátane tých, čo patrili hlavnému veliteľovi – Stalinovi. Nič z toho nebola pravda. Málokto z bojových druhov sa však otca odvážil zastať. Stalin bol majstrom taktiky rozdeľuj a panuj. Otca rozoštval aj s jeho dlhoročnými priateľmi maršalmi Rokossovským a Konevom. Začali sa ponižujúce domové prehliadky. V trofejnej kauze otca obvinili, že si z Nemecka dovliekol plno drahocenností. Videla som ten zoznam. Ak by tie veci mal skutočne skladovať doma, musel by daču zapratať od pivnice až po strechu. Berija presadzoval, aby otca zatkli. Ale Stalin mu povedal: „Žukova ti nedám, počas vojny som ho príliš dobre spoznal.“ A poslal ho do Odesy.

Zatknutie vášmu otcovi hrozilo už desať rokov predtým.
Otec s trpkosťou vravieval, že najťažšie pre neho boli roky, ktoré sa končili sedmičkou. Nebol pritom poverčivý, tak to jednoducho vyšlo. Počas čistiek v roku 1937, keď slúžil v Bielorusku, mu hrozil ten istý osud ako mnohým iným vojenských veliteľom. Jeho druhov vtedy brali po tuctoch. Aj na neho prichádzali udania, ktoré ho obviňovali zo všetkých možných smrteľných hriechov, ale keďže slúžil mimo centra a profesionálne dosahoval vynikajúce výsledky, napísal do Moskvy maršalovi Vorošilovovi list a ten vyšetrovanie zastavil. Od tých čias však mal pod posteľou stále pripravený kufrík s čistou bielizňou pre prípad, že by si poňho prišli.

Po vojne bol v nemilosti až do Stalinovej smrti, keď z neho nový vodca Nikita Chruščov spravil námestníka a potom aj ministra obrany. Bola to odmena za to, že mu v roku 1953 pomohol zbaviť sa Beriju?
Otec na túto tému nerád hovoril. Bolo to dosť zložité. Vedelo sa, že Berija bol jeho nepriateľ, ktorý proti nemu dlho spriadal úklady. Neviem, či ho otec osobne zatýkal, alebo to len organizoval. Zabezpečil to však veľmi dôkladne, lebo hrozilo, že na strane Beriju sa vzbúria nejaké vojenské jednotky a mohlo by to dopadnúť všelijako. Otec sa Chruščova zastal aj v lete 1957, keď sa ho Molotov a ďalší členovia starej gardy pokúsili odstaviť. Veril v neho, vnímal ho ako garanta, že sa krajina nevráti k stalinizmu a pomohol mu udržať sa pri moci. Bol to však ďalší rok so sedmičkou na konci a nevďačný Chruščov ho vzápätí hodil cez palubu. Poslal ho na služobnú cestu do Juhoslávie a Albánska a za jeho chrbtom dal dokopy ľudí, aby sa postavili proti nemu. Maršali, generáli, s ktorými dlhé roky slúžil, ho nepodporili. Neviem, čo za tým mohlo byť. Možno závisť, možno staré účty, lebo svojou náročnosťou v práci si narobil veľa neprajníkov. Otca sa to silne dotklo. Ale hlavne trpel tým, že ho odstavili od armády. Také niečo mu nespravil ani Stalin. Písal niekoľkokrát straníckemu a štátnemu vedeniu, aby mu dali hocijakú prácu, trebárs aj prednášať na vojenskej akadémii. Ale Chruščov mu odkázal, že v žiadnom prípade. Otecka to zlomilo. Začal chradnúť. Navonok to znášal stoicky. Nerád ukazoval, že je v úzkych. Ale my sme videli, ako ho to bolí.

Foto: Archív Ery Žukovej

Žukov Maršál Žukov s dcérami Ellou a Erou.

V roku 1964 Chruščova odstavil Brežnev a za jeho vlády vášmu otcovi mohli vyjsť aspoň memoáre. Narazil na cenzúru?
Cenzúra je slabé slovo. U nás bol taký poriadok: Predtým ako pripravil knihu do tlače, musel poslať rukopis vojenskému vedeniu. Ak sa nemýlim, tak k nemu dostal pripomienky prinajmenšom na šesťdesiatich stránkach. Bol rozhorčený, hovoril, že ak to má všetko zohľadniť, bude musieť napísať novú knihu. Boli to všetko zbytočné a neraz priamo nepravdivé pripomienky. Vyčítali mu aj to, že nikde nespomína Brežneva. A skutočne to bolo tak. Otec hovoril, že počas vojny o nijakom plukovníkovi Brežnevovi nepočul. Napokon tam musel zaradiť vsuvku, že akože bol v Novorossijsku a chcel sa poradiť s plukovníkom Brežnevom, ale ten, žiaľ, bol práve na bojovej línii. Nechcel to spraviť, ale už mal podlomené zdravie a veľmi túžil po tom, aby mu kniha vyšla. Celá rodina sme ho presviedčali, aby sa podvolil. Tak nakoniec povedal, že múdry to pochopí a čo si pomyslia hlupáci, na tom nezáleží.

Keď v roku 1974 zomrel, pochovali ho v kremeľskom múre. Je pravda, že si to neželal?
Áno, je to pravda. Chcel spočinúť v zemi, po kresťansky. Nechcel byť zamurovaný niekde v stene. Nenapísal to síce v poslednej vôli, ale nám, rodine, to viackrát povedal. Žiadali sme, aby sa rešpektovalo jeho želanie. Volali sme na rôzne miesta. Prosili, presviedčali. Povedali nám, že si to premyslia, a napokon to spravili po svojom.

Môže tam mať vôbec rodina pocit súkromia, keď sa ide pokloniť pamiatke svojho blízkeho?
Samozrejme, že nie. Teraz je to už trocha jednoduchšie, hoci stále je potrebné sa na tom s úradmi dohodnúť. Ale kedysi na to, aby ste položili kvety oteckovi, ste nielenže potrebovali povolenie, ale ešte vás sprevádzal príslušník v civile, ktorý pri vás stál, kým ste tam stáli vy. To nie je ako tradičný hrob, pri ktorom si možno posedieť, zaspomínať.

Era Žukovová

• Narodila sa 16. decembra 1928 v Minsku
  • Najstaršia dcéra maršala Žukova a jeho prvej ženy Alexandry.
  • Absolventka elitnej moskovskej diplomatickej školy, kandidátka vied.
  • Vyše 40 rokov pracovala v Ústave práva Ruskej akadémie vied.
  • Bola manželkou syna maršala Vasilievského Jurija, generála letectva, rozviedla sa však a neskôr znova vydala.

Era Žukovová Autor: Archív Ery Žukovej