„Vôbec sme netušili, čo sa nachádza za bránami tohto zariadenia. Pre nás to bol boj ako každý iný – postupovať na fronte, hnať Nemcov na ústup. A zrazu vidíme mestečko smrti. Mŕtvoly a živí, na ktorých visela koža,“ povedal v telefonickom rozhovore pre Pravdu vojnový veterán, ktorý sa narodil na Ukrajine a teraz žije v Moskve.
Pred príchodom sovietskej armády stihli Nemci odvliecť väzňov, ktorým ešte zvýšili sily. Niekoľko tisícok vzali na takzvaný pochod smrti. „Mnohí z tých, čo zostali, sa nevládali ani hýbať. A tí, ktorí sa dokázali udržať na nohách, sa vzájomne podopierali. V koncentráku sa šíril zápach z mŕtvol. Vo vojne som zažil veľa ťažkých chvíľ na bojovom poli, ale čo som videl v Osvienčime, to bolo najstrašnejšie zo všetkého,“ zdôraznil 84-ročný Vinničenko.
Po vstupe do koncentráku Sovieti zriadili pre oslobodených podvyživených väzňov poľnú kuchyňu. „Samozrejme, že pridlho sme sa zdržať nemohli. Museli sme sa ponáhľať, aby sme čo najrýchlejšie rozdrvili nacistický režim,“ dodáva vojnový veterán, ktorý potom koniec bojov zažil v máji 1945 v Prahe. „Zrazu nastala krásna jar. Zvíťazili sme nad fašizmom. Česi nás hostili, zasypávali kvetmi, tancovalo sa na uliciach. Nádherne nás privítali, pretože sloboda je pre národ tá najcennejšia hodnota,“ poznamenal Vinničenko.
So spolubojovníkmi držal zbraň v ruke proti nacistom v duchu hesla Za Stalina, za vlasť! K niekdajšiemu sovietskemu vodcovi má však triezvy postoj: „Fakt je, že Josif Stalin mal na svedomí veľa zlých vecí. Pochádzam z Ukrajiny. Zakladali sa kolchozy, prepukol hladomor. Niektorí moji príbuzní na následky podvýživy zomreli,“ spomína Vinničenko. Matka ho preto radšej vzala začiatkom štyridsiatych rokov do Moskvy.
O tom, že Stalinom vedená oslobodzovacia vojna stála národ priveľa životov, písal Vinničenko pred piatimi rokmi do britských novín The Guardian: „Vyhrali sme ju vlastnými telami. Strácali sme sedem mužov na jedného nemeckého vojaka.“
Vinničenko narukoval ani nie šestnásťročný. Niekoľko mesiacov bol najprv v zálohe. Krst ohňom prišiel v januári 1943, keď Sovieti porazili Nemcov pri Voroneži. „Z vojenského pohľadu to bol najnáročnejší konflikt s nacistami spolu so slávnou bitkou pri Kursku,“ pripomína. „Celú vojnu som bojoval v pechote. Pri Kursku som utrpel jediné zranenie. Zasiahli ma do hrude, liečil som sa v Uľjanovsku a potom zase na front,“ hovorí Vinničenko.
Na oslavy výročia víťazstva vo Veľkej vlasteneckej vojne sa teší rovnako ako každý rok. Nenechá si určite ujsť nedeľňajšiu veľkolepú vojenskú prehliadku na Červenom námestí, pričom slávnostnú príchuť pre neho bude mať už predvečer výročia: „Pozvali ma s niekoľkými ďalšími vojnovými veteránmi na slovenské veľvyslanectvo. Udelia mi vaše štátne vyznamenanie,“ povedal o zajtrajšej udalosti na ambasáde v Moskve hrdina v hodnosti seržanta.