Veľké diskusie vyvolalo pozvanie vojakov z krajín protihitlerovskej koalície, aby pochodovali po Červenom námestí. Aká je vaša mienka?
Nemám nič proti tomu, ak by pochodovali v dobových uniformách. Iné však je, že tak urobili v uniformách súčasných, teda ako príslušníci Severoatlantickej aliancie. A to už nie je história, pre ktorú prišli do Moskvy. To už je súčasnosť. A tá je dnes o niečom inom. V roku 1949 sa spojili a z bývalých spojencov sa stali vojenskí i politickí protivníci stojaci proti bývalému spojencovi. Keď sa rozpadla Varšavská zmluva, tak sľúbili pozitívne zmeny. A čo nasledovalo? Postup na Východ. Stačí, ak si zoberiete také protiraketové základne v strednej a južnej Európe.
Komu alebo čomu patria dnes najčastejšie vaše myšlienky?
Predovšetkým tomu istému, ako pred 65 rokmi. Teda viere, že napriek počiatočným ťažkostiam vojnu s Nemeckom vyhráme. Osobne som tomu veril už pri Leningrade, kde som sa ako čerstvý inžinier prihlásil ako dobrovoľník. O to viac som vo víťazstvo veril pri oslobodzovaní Maďarska a potom Rakúska.
Prišli ste až do Berlína?
Nie, zabránilo mi v tom zranenie tesne pred Viedňou.
Čo si myslíte o doteraz utajovanom rozhovore maršala Georgija Žukova so spisovateľom Konstantinom Simonovom, ktorý štyridsať rokov po jeho vzniku zverejnila v minulých dňoch jedna z ruských televízií. V ňom maršal priznal, že nie všetko bolo také priamočiare, ako sa neskôr tvrdilo.
Situácia bola skutočne veľmi ťažká. Predovšetkým v čase, keď Nemci stáli pred bránami Moskvy. Nevidím v tom nič neobyčajné, keď taký veľký vojenský stratég videl v tom čase situáciu takpovediac v čiernych farbách. Je to vždy lepšie, ako podliehať ružovým ilúziám. To je vždy začiatok konca. Žukov a s ním väčšina obyvateľstva pripúšťali možné čiastkové porážky, ale zároveň pevne verili v naše konečné víťazstvo. Napriek sile nepriateľa sa množili príklady toho, že sa dá nad ním vyhrať, aj keď je, ako sa hovorí, rozbehnutý.
Vojna je o ľuďoch, o ich žiali za obeťami aj o radosti z úspechov. Čo bolo pre vás ako politruka najťažšie počas ťaženia na Západ?
Dosiahnuť, aby si vojaci uvedomovali, za čo riskujú svoje životy. A napríklad v Maďarsku, ktoré bojovalo na strane Hitlera, im vysvetľovať, že jedno je trestanie nepriateľa, mocenských štruktúr a iné je mierová misia vo vzťahu k obyvateľstvu.
Nemáte pocit, že o veteránoch sa hovorí iba v čase májových osláv?
Pripúšťam, že ide o určitú kampaňovitosť. A tá je vždy nebezpečná a často vzdialená skutočnosti. Zoberte si boj s korupciou či alkoholizmom.
Zlepšila sa sociálna situácia veteránov?
Robí sa v tomto smere dosť. Napríklad do osláv dostali viacerí novú strechu nad hlavou, ako to sľúbil prezident Medvedev. Aj tak, čo sa týka dôchodkov, veteráni ďaleko zaostávajú za ,,obyčajnými" dôchodcami.
Čo si myslíte o filmoch, v ktorých sa vojnové udalosti nedržia faktov, ale kĺžu po povrchu?
Je mi z toho smutno. Hlavným sa stáva zisk, nie historická pravda. Konzumný spôsob života, taký charakteristický pre Západ, preniká aj k nám.
Živých pamätníkov je čoraz menej. Ste aj historik, ako vnímate tendencie prehodnotiť udalosti spred šesťdesiatich piatich rokov?
Prosím, nech sa páči. Existujú však fakty, ktoré zostávajú faktami aj dnes a sú odolné k akémukoľvek prehodnoteniu. Napríklad, že fašistické Nemecko bolo agresorom. Rovnako ako to, že nás napadlo a my sme sa museli brániť Veľkou vlasteneckou oslobodzovacou a spravodlivou vojnou. Neodškriepiteľným faktom je to, že kľúčovým miestom bol nemecko-ruský front. Na ňom sa rozhodovalo o osude nielen našej krajiny, ale aj Európy a v konečnom dôsledku aj o celosvetovom systéme. To sú fakty. A napokon, nie celá Európa bojovala proti Hitlerovi. Viacerí mu pomáhali vrátane neutrálneho Švédska, ktoré tak robilo v ekonomickej oblasti, alebo Švajčiarska, ktoré pomáhalo v oblasti finančníctva. Hitlera sme zastavili až my na Volge, tam sa karta obrátila. Ak teda prehodnocovať, tak na základe dokumentov a v oblasti, ako je sociálny aspekt vojny, jej humanitná stránka, ale aj geopolitický aspekt. To určite treba.
Oslavy v Moskve sa napokon nekonali pod dobovými obrazmi Josifa Stalina, ako to presadzoval moskovský starosta Jurij Lužkov. Ako hodnotíte historickú úlohu dnes takej kontroverznej osobnosti ako Stalin?
Napoleon hovoril, že stádo levov pod vedením osla nemá šancu proti stádu oslov vedených levom. Každá ľudská činnosti si vyžaduje vedenie. Politické, ideologické či ekonomické, ktoré určuje cieľ. Ak už existuje, tak spôsoby, ako ho dosiahnuť. Bez riadiacej vertikály je to nemysliteľné. Ako príklad môže poslúžiť situácia na začiatku vojny, keď sme si mysleli, že Červená armáda zaútočí a oslobodí nás. Bol som v tom čase v Leningrade. Odrazu v rozhlasovom prejave nám Stalin načrtol ťažkú situáciu, v ktorej sa nachádzame, a vytýčil program, ktorý sa postupne darilo plniť. Vzápätí po prejave sa nás tisíce prihlásilo medzi dobrovoľníkov. Alebo si zoberte Stalinovo konanie v Teheráne či Jalte, kde sa rozhodovalo o hraniciach i povojnovom osude Nemecka. Nedovolil nejaké členenie. Existujú vojenskí vodcovia a potom politickí stratégovia. A Stalin bol jedno aj druhé. Bol stratégom druhej svetovej vojny.
Stalina však kritizujú za masakre v tridsiatych rokoch. Za to, čo sa napríklad dialo v gulagoch.
Nedostatky a chyby boli vždy. Na druhej strane v roku 1931 Stalin povedal, že ak sto- až stopäťdesiatročné zaostávanie nedobehneme za desať rokov, tak neprežijeme. Nemali sme tanky ani delá. Všetci sme pritom vedeli, že treba zbrojiť, že vojna nás neminie. Napokon sme to stihli, ale nie za desať rokov. Ak hovoríme o 30. rokoch a represiách, tak nezabúdajme, že okolo Stalina boli aj iní. Nie vždy sa všetko donieslo až k nemu. Najčastejšie mu však nosili udania v snahe postúpiť na mocenskom rebríčku. Existuje to dodnes. Nielen u nás, ale aj v celej Európe.