Vysvitlo, že zástava samostatnosti v Izraeli vôbec nie je lacná záležitosť, a preto začali hľadať lacnejších dodávateľov. Aj ich našli: v Číne, v Kórei. Miestni výrobcovia sa, prirodzene, ponosovali: „Kto to kedy počul, aby sme izraelskú národnú vlajku importovali z Číny, zatiaľ čo izraelskí pracujúci zostávajú bez práce?!.“ Ibaže cena rozhodovala a izraelská zástava vyrobená v Číne bola lacnejšia.
V tomto roku však objednávatelia zástav pripravili nové prekvapenie: symboly pre Deň samostatnosti dali tentoraz vyrobiť v Gaze. Vedľa seba sa pohybovali na bežiacom páse červeno-bielo-čierno-zelené palestínske a modro-biele izraelské zástavy.
A bez komplikácií. Ani zo strany hnutia Hamas nezaznela žiadna sťažnosť, že z ideologických dôvodov bolo treba odmietnuť ponuku národa, ktorému upierame aj právo na existenciu. Stáva sa, že aj Hamas hovorí „nehamasovským“ jazykom.
Možno predpokladať, že spomedzi vyrobených izraelských zástav si Hamas ponechal niekoľko metrov látky, aby mal čo spáliť na budúcich protiizraelských demonštráciách. Určite to nie je džentlmenský postoj – ale je dobré si pamätať, že Hamas má na tomto poli spoločníkov.
Napríklad ultraortodoxní fanatici v Jeruzaleme – ktorí sa nikdy nezrieknu štátnych dotácií a rodinných prídavkov – v Deň samostatnosti takisto pália izraelské vlajky, pretože odporujú samotnej existencii Izraela. Jeden ako druhý…
Existujú však v arabsko-izraelských vzťahoch javy a tendencie, ktoré v sebe skrývajú omnoho menej negatívnych prvkov. Napríklad po prvé sa stalo, že v arabskej krajine – v Libanone – vydali v arabčine knihu izraelského spisovateľa Amosa Oza, v ktorej sa píše aj o libanonskej vojne. Je to precedens. Odteraz nikto nebude môcť povedať, že v arabskej krajine nemožno uverejniť dielo izraelského spisovateľa.
Skoro súčasne s vydaním Ozovej knihy v arabčine udelili v Bejrúte literárnu cenu spisovateľom mladším ako štyridsať rokov. Okrem iných aj izraelskému arabskému spisovateľovi Ala Hanihalovi z mesta Ako. Aj to je výnimočné, pretože v arabských krajinách berú obyčajne na ľahkú váhu Izrael a tiež izraelských Arabov. Hanihal chcel odcestovať do Bejrútu na prijatie ceny.
Minister vnútra Eli Jišaj však usúdil, že bezpečnosť Izraela by ohrozovalo, keby arabský spisovateľ navštívil nepriateľskú krajinu. Vec sa dostala až k premiérovi Benjaminovi Netanjahuovi. A ten súhlasil s názorom svojho ministra.
Vtedy sa Hanihal a Výbor pre obranu ľudských práv obrátil na Najvyšší súd, ktorý zmenil rozhodnutie šéfa kabinetu a jeho ministra. Výrok súdu znel: Hanihalova návšteva v žiadnom prípade neznamená riziko pre izraelskú bezpečnosť.
Hanihal sa však do Bejrútu predsa nedostal. Zabránili mu v tom libanonské úrady. Neboli ochotné vpustiť ho do krajiny, lebo je izraelským občanom. Je komické, keď libanonské úrady, premiér Izraela a jeho minister vnútra našli „spoločnú“ reč. Aj to dokazuje, že Blízky východ nemožno vidieť iba v čierno-bielych farbách.