Prečo sa politici neopýtajú historikov, ako o Trianone hovoriť?
Keby som chcel byť vtipný, poviem, že oni to vedia lepšie. Politici všetko vedia lepšie ako historici, vyplýva to z ich povolania. Mimochodom, zaujímavou otázkou je, prečo neboli na tejto konferencii. V Maďarsku je Trianon dôležitou udalosťou 20. storočia, o ktorej z času na čas hovoríme. Tak ako o bitke pri Moháči, o revolúcii v roku 1848 alebo holokauste. Je to historická udalosť, o ktorej nejakým spôsobom hovoriť treba. Otázkou je ako.
Myslíte si, že bežní Maďari Trianon stále riešia?
Kdeže. Na dennej úrovni to Maďarov nezaujíma. Z čoho usudzujete? Zo spravodajstva v televízii? Na jeseň 2006, keď v Budapešti niekoľko tisíc ľudí robilo hurhaj, som bol v zahraničí. Tam si mysleli, že v Maďarsku je revolúcia. Nevedeli, že ľudia normálne chodili do práce. To, čo vidíte v televízii, je klamlivé.
Myslíte si, že by susedia Maďarska mali byť v otázke Trianonu empatickejší?
To je veľmi dôležitá otázka. Domnievam sa, že áno. Ja preciťujem bolesť Slovákov aj Rumunov, v súvislosti s maďarskou národnostnou politikou v 19. storočí. Maďarská národnostná politika bola nedôstojná. Lenže z opačnej strany necítim podobný postoj.
Raz som obedoval s rumunskou veľvyslankyňou, ktorá mi povedala, že Maďari večne hovoria o Sedmohradsku. Hovorím jej, že Rumuni zasa neustále hovoria o Besarábii. Odvetila, že to je úplne iné. Takže o Besarábii sa dá hovoriť, ale o Sedmohradsku nie… Ja som už starý a nemyslím si, že za môjho života v tomto nastane nejaký veľký prielom. Je to ako trvalá choroba, budeme s ňou žiť. Dúfajme, že dobré lieky nám pomôžu, aby sa náš stav aspoň nezhoršoval.